Balkánska
scéna mi vďaka Radkovi (Barney Gumble) a Dášovi postupne
odkrýva svoje tajomstvá. Po každom ich výlete na toto územie
dostávam nové a nové tipy na kvalitnú muziku. Tak som sa
dostal aj k menám Nulla Osta či práve Public Disgrace, to už
bolo len na krok k tomuto splitku, ktorého majiteľom som sa
stal na koncerte oboch spomenutých kapiel. Ak by som mal vyberať
podľa obalu, asi by som túto platňu nikdy nekúpil – tá divná
kresba ma ničím neoslovuje. Našťastie s hudobnou zložkou je
všetko v najlepšom poriadku.
S tvorbou
chorvátov Brivido som predtým do kontaktu neprišiel, len viem, že
majú na konte nejaké splitko s ďalšími krajanmi Homo Homini
Lupus. Všetkých 8 songov na ich strane sa nesie v duchu
oldskúlového svižného hardcoru s natrešovanou gitarou
a drsným revom. Ak by som mal spomenúť nejaké konkrétne
kapely, tak asi najbližšie má ich tvorba k Ratos de Porao –
rýchle, krátke songy nekompromisne uháňajúce vpred, občas
nejaké to sóličko zakvíli na spestrenie (napr. hneď v úvode
prvej „Beskončan krug tragedija“, či ku koncu „Moja realnost“
a v strede „Dio stroja“), no prim hrajú parádne
šťavnaté riffy, až moje srcco skáče jak zbesilé. Ak k tomu
prirátam tie nekompromisne uháňajúce bicie a hrdelný rev
vysielajúci k nám posolstvá o nedostatkoch tejto doby.
Texty síce sú v rodnej reči, no popisky k nim sú
v angličtine, tak sa dá vcelku urobiť obrázok o čo
v nich ide.
Trio pánkov
na druhej strane som videl aj naživo, aj som počul ich predošlu
nahrávku (z ktorej sem znovu nahrali 5 songov), tak som vedel, že
ma čaká chutná dávka staroškolského hardcoru, podobne ako
u kolegov, s natrešovatelou gitarou. No viac ako na
rýchlosť Public Disgrace vsadili na miernu melodiku gitary a skvelé
dopĺňanie sa dvoch vokálov. Songy, či pasáže, ktoré spieva len
gitarák Hrvoje, mi silno pripomínajú tvorbu M.O.D. z obdobia
albumov „Devolution“ a „Dictated aggression“ (čiže druhá
polovica 90s) a to nielen škreklavejšou farbou jeho hlasu
(hoci niekedy by som povedal, že to naspieval Billy Milano), ale aj
samotnými songami, ktoré sú krátke, úderné a niektoré
z nich aj chytľavé. Čiže pre mňa, tvora v puberte
zbožňujúceho okrem D.R.I., Suicidal Tendencies aj S.O.D a M.O.D.,
je tvorba tejto kapely absolútne dokonalým sústom a nedokážem
sa jej presýtiť.
Celé
splitko potom vyznieva ako nadupaná old-schoolová paráda, kde je
ťažko vybrať, ktorá kapela je lepšia – obe sú skvelé a mne
evokujú ďalšie skvelé kapely mojej mladosti. Nebyť toho čudného
obalu, mohol byť celkový dojem oveľa lepší.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára