TENDENCIE + ROSA PARKS + APOLITA – víkend na východe

Trvalo niekoľko mesiacov, kým sme dokázali zladiť voľné termíny RP s voľnými víkendami v mestách (obdivujem všetkých, ktorí sa do takých podujatí púšťajú vo väčšom meradle), resp. kluboch, medzitým odcestoval Dan, tak som v dolaďovaní pokračoval s Tomášom… Skrátka, konečne to klaplo a všetky ukazovatele mierili na 1 konkrétny víkend.

Z Piešťan sme vyrazili už na obed a hneď na sídlisku sme takmer mali kolíziu s dementom na crossoveri, čo nepozná značky a skoro sme skončili v potoku. V Novom Meste sme doplnili chýbajúce kocky nášho tetrisu a spokojne zaujali cestovné pozície. Ja za volantom. Cesta už potom prebehla bez kolízií a ďalších divokých dobrodružstiev.

Do Spišskej metropoly sme dorazili cca s polhodinovou rezervou, Číže žiadne stresy. Dokonca sme ani dlho nehľadali miesto konania akcie.

Rosa Parks, Tendencie, Apolita, Samorast, 24.2. 2017, Spišská Nová Ves – Legenda Pub

Legenda pub je zaujímavé miesto a na prvý pohľad nás dostalo. Oblúková klenba na strope, drevom obložené steny. Pripadal som si ako na nejakej stredovekej hostine (ktosi vtipne podotkol, že na podobnom mieste začal kedysi svoju „kariéru“ istý maliar A.H. – a bolo po stredoveku). Keby takých parádnych miest viac bolo. Na jednom zo stolov nás čakala luxusná vege-večera, na ktorej sme si fajn pošmákli (vďaka za ňu Marek & Janka). Naši parťáci spoza hraníc mali akési cestovné komplikácie pri Čadci, tak dorazili s miernym meškaním, no aparát sme na pódium navláčili pomerne rýchlo, tak akcia začala len s hodinovým oneskorením, čo zas nie je nič extra negatívne. Aj keď to tak mohlo vyzerať, bo akcia mala skončiť do 23.00.

Večer odštartovalo pre mňa prvé prekvapenie večera – slečna a mládenci zastrešení pod názvom SAMORAST. Veľmi zaujímavý hardcore-punk s množstvom excelentných pasáží, kde bolo čo počúvať, či už po gitarovej stránke (to, čo gitarák vyludzoval z nástroja bolo úplne až neskutočné, pričom to nebola žiadna exhibícia), abo aj celkovo rytmicky veľmi zaujímavé pasáže, basgitaristka tiež prispela množstvom výrazných liniek, spievajúci bubeník sa tiež často nevidí... Skrátka, ich songy boli veľmi dobre zaranžované, pričom nestrácali energiu ani v pomalších, emotívnejších častiach. Na záver si ešte spevák zobral basu a odovzdal dáme mikrofón, aby struhli cover od Výboru věřejného blaha, čo bola skvelá bodka za skvelým setom. Myslím, že máme na Slovensku ďalšiu zaujímavú partičku hodnú pozornosti.

SAMORAST

Potom nastavili aparáty na svoje frekvencie borci APOLITA (pre mňa druhé prekvapenie, bo dovtedy som od nich počul len 1 song) a od prvého okamihu spustili smršť rýchleho, energického punku, že až. Pig lietal ako zmyslov zbavený a s podobným nasadením aj vrieskal do mikrofónu. Len škoda, že Jarek mal trochu hlasnejšie vypálený aparát, tak nebolo spev dobre počuť. Gitara bola mocnejšia. Po jej stlmení mali potom songy väčšie grády. Trošku borcov poškodila aj krátka pauzička kvôli posunutým bicím, ale inak som bol z ich setu milo prekvapený. Rýchle, úderné a nasrané – také sety ja môžem.

APOLITA

Potom sme do prítomného davu natlačili naše songovice my (prvýkrát sme neboli prví ani druhí – zvláštny pocit, hehe). Trošku sme stiahli aparáty aby lepšie vynikli nezvučené bicie a zvesela sa po hlave vrhli do produkcie. Tradične sa vyskytla nejaká tá chybička (dnes extra nevyšiel cover Junk-u), no ľudia na nové songy reagujú vcelku pozitívne, dokonca sa našlo i zopár tanečníkov, čo pri našich setoch nebýva zvykom. To všetko asi napomohlo, že z nášho vystúpenia sme mali dobrý pocit. A vraj to aj vpredu fajn znelo.

Na záver večera pred publikom nastavili aparáty slečna a hoši z ROSA PARKS. Ich tvorbu mám rád, či už z nahrávok, či naživo a vždy sa na nich teším. Ani tento večer nebol výnimkou a ani tento večer neostali moje chute neukojené. Ich parádna kombinácia rýchlosti a tvrdosti s melodikou a chytľavosťou je očarujúca. Blanka uvádza jednotlivé songy tradičnými preslovmi, čo tiež k ich prejavu neoddeliteľne patrí. Občas jej sekunduje aj Jarek, ktorý nahradil cestovateľa Dana. Dokonca som si všimol, že po Danovi zdedil aj istú formu pohybu a celkovo pódiového prejavu (ale len pri sete RP, pri Apolite tak nepôsobil). Skrátka a dobre, jedno našľapané vystúpenie, kde sa dobre dopĺňajú obe gitary s rytmikou Blanky a Vinyla. Absolútna spokojnosť nežiarila len z mojej tváre, ale aj z mnohých iných prítomných.

Po úspešných setoch a rôznych debatách a pitnom režime zúčastnených sme sa s Tomášom (jeden z organizátorov) odobrali na miesto nocľahu a bolo to miesto viac ako zaujímavé. Šak si skúste predstaviť potulnú bandu punkerov v materskom centre v spacákoch na koberci s cestičkami, medzi policami s hračkami. Silne bizarná predstava, ale miestečko vcelku pohodové.

Rosa Parks, Apolita, Tendencie, 25.2.2017, Košice – klub Collosseum

Po ranných kúrach, príjme stravy a výmene dojmov sme sa pred poludním rozhodli vydať znovu na cesty, čo sme po rozlúčke s domácim aj zrealizovali. Cesta takmer bez incidentov (ak nerátam, že som v Prešove vletel do križovatky, bo som prehliadol červenú, no dobrzdil a vzorne nacúval pred semafor) a David (organizátor košickej akcie) nás nasmeroval najskôr na byt, kde sme mali stráviť druhú noc. Tam sme vyložili batohy a spacáky a vydali sa do mesta za jedlom. V miestnej vege-putyke bola tiež veselá historka, keď čašníčku stiahli z obehu, bo nafúkala. Aj ma to za ňu mrzelo, no nedalo sa nič robiť. Ale obed fajnový. Po ňom prechádzka centrom Košíc a po nej vykládka aparátu v klube. Parádne priestory zatiaľ zívajúce prázdnotou, tak máme ešte dosť času a priestoru na relax a debaty, ako aj na večeru pripravenú Davidom a je to opäť šmakota jak sa patrí. S našimi parťákmi sme sa dohodli, že dnes začneme my, aby nemuseli stále prehadzovať aparáty a serepetičky k bicím (keďže Vinyl búcha v oboch bandách).

TENDENCIE naživo

Keď nadišla hodina H, spustili sme produkciu, no oproti predošlému dňu sme boli akýsi strnulejší, tak som si to najskôr až tak neužíval. No ľudí to asi bavilo, bo ich reakcie mi po chvíli vrátili chuť a sral som na drobné chybičky a nechal energiu prúdiť. Junk sme dnes zahrali v pohode, no zmrvili iné veci, čo ale nikto nepozná, bo väčšina nášho playlistu ešte nie je na žiadnej nahrávke. Na moje prekvapenie, aj dnes ľudia predviedli tanečné kreácie (toto na našich vystúpeniach vážne nebýva zvykom) a vcelku sa aj bavili. Po cca 25-ich minutách sme ukončili produkciu a odpratali sa z pódia. Zvuk sme vraj mali v poriadku – čitateľný a zrozumiteľný, aj textom bolo rozumieť, čo je pozitívne, bo na pódiu to v niektorých kútoch až tak neznelo.

APOLITA

Po nás dostali zadosťučinenie za predošlý večer APOLITA, keď opäť od prvej sekundy vytreskol prúd nespútanej energie a valili do publika ten svoj rýchly hardcore-punk, až mi padla sánka. Zvuk úplne nehorázne skvelý, až mi husacina miestami naskakovala ako vražedne to znelo. Bicie šlapali jak hodiny a do toho skvelá gitara s namakanou basou a dva spevy, kde Piga dopĺňal Jarek. Hoci sa mi v Spišskej ich set dosť pozdával, v Košiciach mi úplne vytreli zrak a vyrazili dych. Na takéto zážitky sa nezabúda. Ja dúfam, že ich budem môcť ešte niekedy naživo zhliadnuť, bo toto je presne to, čo mám rád. Energia a posolstvo.

ROSA PARKS

Záver večera aj dnes patril ROSA PARKS a lidičky to opäť nenechali na náhodu a ponúkli zo seba to najlepšie. Songy zneli absolútne skvelo. Jarek s Ježkom sú parádne zohratí (vážne bych nepobadal, že nehrá Dan, keby to nevidím), aj Vinyl je uvolnenejší ako deň predtým, keď mu bicie pevne stoja na svojom mieste a môže do nich energicky mlátiť (aj za cenu dokrvavenej ruky). Blanka je osobitá frontmanka s charizmou, ktorú človek musí rešpektovať. Má na veci svoj názor a dokáže si ho povedať, pričom ho nikomu nevnucuje. Túto kapelu môžem každému len doporučiť. Ich polhodinka dokáže naplniť po všetkých stránkach. Opäť raz hlboká poklona za to.

účastníci zájazdu alebo Walking in  the shadows

Po doznení posledného tónu sa na prízemnej časti klubu spustila reggae party (živá produkcia prebehla na poschodí) a my sme sa mohli oddávať zapálaným debatám, či už s ľuďmi z oboch kapiel, abo organizátormi, sem-tam sa čosi predalo. K udalostiam, ktoré sa odohrali po odjazde na byt sa asi radšej ani nebudem vyjadrovať, hoci bolo by o čom písať (no to by bolo asi na samostatný literárny útvar), ale na základe nich sme zmenili plány a o 3ej v noci sme sa odobrali k domovu. Cesty boli divoké, omrznuté a relatívne prázdne. Po niekoľkých striedačkách za volantom s Maťom (ešte raz, vďaka!) a niekoľkých hodinách putovania sme sa konečne postupne porozlučovali a porozchádzali do svojich pelechov.

Na záver by som rád poďakoval ako obom zúčastneným bandám spoza hraníc, tak aj slovenským kolegom v SNV, organizátorom akcií ako i ľuďom, ktorí obe akcie navštívili (niektorí doslova obe). Bez vás by to nemalo zmysel.

-Majto C.-

Fotky: Andy (live SNV)

Maethew (ostatné)

GUTTURAL GORE GRIND MAFIA Fest No.9 ,Ostrava 18.2.2017

Ani neviem, kde mám začať. Koncertnú sezónu s ABORTION otvárame tento rok s týmto festom, ktorý sa už teší pomerne dosť veľkej popularite. Cestu opisovať cez legendárny horský prechod Makov, asi nemusím, už som tam zažil v zime pár pekelný situácií, napr. ,keď sme ešte chodili na Škodovke 120 a myslím si, že jeden album Immortalu by som vedel po toľkých peripetiách napísať už! Malo by to niečo spoločné so zimou a beznádejou.
No na mieste sme pomerne skoro a ja som sa asi dva dni pred akciou dozvedel, že sa hrá vlastne v dvoch kluboch a pravdaže mi sme boli presunutý do toho druhého.Kluby sú od seba asi 10 minut chôdze, Zo začiatku nechápem tento krok usporiadateľov a celý večer som ho už len stále viac nechápal. predsa , keď je veľa kapiel, urobím to na dva dni, poprípade zmenším počet vystupujúcich ale takto mi to prišlo ako dosť kruté riešenie, hlavne pre kapely, ktoré hrali v druhom klube, kde sa ponevieralo asi 20 ľudí, kosa, rozjebaný aparát, ktorý viac chrčal ako hral. Pripomenulo mi to naše začiatky, čisté 90te roky. hahahaha. Prvý krát som sa poďakoval nášmu gitaristovi Liborovi, ktorý nás núti nosiť si zo sebou našu podiovku, lebo táto pódiovka neskôr slúžila ako podiovka pre všetky kapely.
Prvých som registroval GUTTER SLUT,ale moc som si ich nevšímal ,lebo sme vybaľovali a nestačili sa diviť, kde to vlastne hráme. Backstage bol tak malý ,že sme v ňom museli sedieť ako v autobuse, ale na druhú stranu to malo aj výhody, málo ľudí v backstage, viac pív pre kapely.
NaFrancúzov DEFECAL OF GEBRE som bol zvedaý a celkom ma to prekvapilo.

DEFECAL OF GEBRE

Hrali taký mix grindcore, gore, powerviolence. Striedali sa tri vokály a to všetky v spomínaných štýloch! Občas trocha prehustené, no celkom dobré. Spievali všetci traja a bola to aj zábava, energia, proste všetko, čo by malo dobré vystúpenie obsahovať. Celkom ma prekvapili a o to viac, že nemajú ešte žiadnu nahrávku. ale že vraj ju už chystajú, len nemajú na to prachy. Sympoši jedný...
Po nich sme to rozbalili mi s ABORTION a museli sme čakať, vraj v druhom klube hrá nejaká asi kurva veľká kapela. No čuduj sa svet, zrazu bol klub plný. Takže našu náladu to trocha zdvihlo a aj sa na tom rozjebanom aparáte aj celkom v pohode hralo. Hlavne keď máte v rukách tromf, akým je náš gitarista Libor, ktorý svôj život venuje zvuku a je to pravý baslinejunkie. Koncert sype v pohode, reakcie ohromné, dokonca po koncerte fotenia a podobne. Lenže moja počiatočná eufória vyprchala, akonáhľe som zbadal, že po našom sete sa klub vyprázdnila  ado konce už nikto ani neprišiel. Zostalo na mieste asi 30 ľudí a zostatok mohoľ ľutovať,lebo mne to prišlo ako keby ste v tomto klube mali zaujímavé,ale neznáme kapely, kdežto na baráku vystupovali otrepané/osvedčené mená.

DEOAG

Prichádza stará klasika DESTRUCTIVE EXPLOSION OF ANAL GRANDLAND. Chlapci sa mi páčia stále viac a nebolo tomu ani teraz. Novinka je, že na poste basáka sa objavil starý brontosaurus Vlakin,ktorý s apo materskej zase vrátil na pódiá aj s Ingrowing aj s DEOAG. Kecáme a spomínáme a sám Vlakin vyjadruje sklamanie z toho riešenia organizátorov. Chápem ho, muzáika super, nasadenie super a pred podiom asi 20 ľudí. Nuž darmo, začalo platiť heslo.NEHRÁŠ GORE DISKO-SI K VLASTNEJ SMRTI BLÍZKO. Ja som si ich koncert užíval. paráda.

BASEMENT TORTURE KILLING

Po nich nastupujúci Angličania BASEMENT TORTURE KILLING ma zaujali ešte viac. Absolútne teatrálne vystupovanie, show jak sviňa, kde celý čas ich vokalistka pitvala malého plyšového macíka. Hudba jak víno a bubeník hral z nôt. Ale kurevsky že dobre. Úplne som bol prekvapený z ich setu a ich hudby. Fakt vysoko profesionálny prístup v sračkovom klube na sračkovom aparáte. Ale 100% za to, že to nevzdali a rozbalili svoju show naplno.

BASEMENT TORTURE KILLING

Po ich skvelom sete ideme sa pozrieť na Barák, kde je prítomných asi 300 ľudí. Vstupujem a počujem techno. Kurva, sme v inom klube? Nie to hrá Ahumado. Kurva, toto nemyslí niekto vážne? Techno tupanice, na podiu ožraté baby tancujú ako na diskotéke. Kurva buď ja som starý a okolo mňa sa každý zbláznil,alebo nie som dosť opitý na to, aby som toto počúval. toto nie. Konečne sa vo mne moje druhé ja usadilo spokojne a povedalo si, bol si celý večer v lepšom klube, kde hrala lepšia muzika a som rád, že som toto nemusel vidieť. Nás gitarista sa otáča na päta a vynadá zvukárovi, či si to zmílil s dikotékou, tak je sračkový zvuk vzadu. Normálne som rád, že som bol celý večer, tam kde som bol. V undergrounde, ako vždy a navždy!!! Ideme späť do klubu Gora, kde sa snažia svôj set spustiť slam brutal death metalisti  CRYSTALEPSY. Trocha sa na začiatku trápia, no zvuk je otrasný, chrčí tu všetko. Sadáme do auta a pádlujeme kade ľahšie!!
-Lepra-

DEGRADACE „B-Side Blues“ 12“ 2016 (Papagájův Hlasatel Records)

Hm. Na rovinu poviem, že tejto kapele som sa zámerne roky vyhýbal kvôli jej žánrovému zaradeniu (punk & roll veru moc nemusím dodnes, aj keď už som urobil pár ústupkov) a kvôli podobe názvov to odniesli aj žánrovo diametrálne odlišní Dezinfekce, ktorých som ale „vzal na milosť“ už pred pár rokmi. U ostravskej úderky mi to trvalo o dosť dlhšie. Až som si raz pozrel klip k songu „Rychlá jízda“ z pripravovaného albumu a bol som milo prekvapený ako parádne to znelo. To už bol potom len krok k jeho kúpe a ten som spravil. Dodnes som za to rád.

Album otvára práve spomínaná klipovka a je to vec na úvod ako stvorená. Nadupané tempo, chytľavý refrén po skvelých slohách a super krátke sóličko. Druhá „Nevěra“ má fajn húpavý začiatok, ktorý sa nečakane v jednej pasáži zlomí do rýchlejšej veci. Opäť parádne gitary, super chytľavé nápady ako v slohách, tak v refrénoch. Pre mňa hitovica náramná. „Píšu dál“ je strednotempová, melancholickejšia vecička, kde sa ozvú aj klávesy, také 70kové hammond zvuky. Textovo o ničom, no hudobne ma baví. „Bullshit“ je ďalšia textová ničota (aspoň pre mňa, niekto iný si v tom možno bude rochniť), no hudobne je to rýchlejšia divočina, opäť s parádnymi gitarami a skvelou rockandrollovo rozbesnenou basovou linkou. „Chtěl bych“ je opäť melancholickejšia vecička s voľnejšími slohami a rezkejšími refrénmi. Tiež vcelku chutné sústo, no oveľa viac mi lezie pod kožu nasledujúca „Outsider“ s dobrými ostrými gitarami a saxofónovým sólom. K tomu vcelku chytľavé spevy a parádne pasáže. Príjemný záver B-strany. Aj druhá B-strana začína rezkou punkovačkou „Proč ne?“, ktorá je podobná sestre z úvodu albumu – rýchle bicie, surové gitary a skvelé, melodické vyhrávky s parádnymi spevmi. „Mám tě, kámo“ je šlapavá strednotempovka s príjemným spevom, čo mi trochu pripomína kapely Radúza (ex-Svobodný slovo), resp. ich tvorbu, konkrétne Eternal Fire, či neskorší 3 brats. Moc sa mi pozdáva vyhrávka gitary pripomínajúca balalajku v závere skladby, ale aj ako celok je tento song parádny. „TV Jaj“ je vec v podobnom tempe, len spevy a gitary sú mierne surovšie a nekompromisnejšie. Ono, celý album je ozdobený skvelou hrou oboch gitarákov, ktorých vhodne ženie namakaná rytmika. Dunením kotlov začne „Alright“, čo je inak dvojča „Bullshit“ z opačnej strany, akurát text je vcelku fajn a hudobne má viac šťavy a energie. Čiže také to na prvý pohľad rovnaké dvojča, no krajšie a lepšie. Celkovo najfádnejšie pre mňa vyznieva „Slobodná“ – obyčajný tuctový rokenról (dokonca aj s klavírikom), čo mi neleze cez pysky, no v rámci tejto nahrávky pôsobí ako žánrové spestrenie výraziva bandy, ktoré v rámci celku neurazí, navyše aj text je fajnový, tak ma táto vec dosť často skutočne aj baví. Záverečná „Příliš mnoho“ začne temnejšou basovou linkou v strednom tempe, ktoré jej vydrží až do konca. Do toho parádne gitary a spevy, no radosť počúvať. Ideálne ukončnie kolekcie. Normálne ma tento album vždy tak baví, že sa mi zdá až krátky. Niekedy sa prichytím pri myšlienkach, či nekoštnúť aj staršie tituly tejto bandy, no zatiaľ odolávam. Čo viem isto, že tento ešte budem nejaký ten čas rád obrusovať ihlou gramca...

-Majto C.-

Rychlá jízda - video

THE SOUTHERN ORACLE „Icebreaker“ 10“ 2015 (kooperácia)

Moja zbierka ma už niekoľkokrát dokázala prekvapiť. Bo okrem toho, že niekedy nakupujem naslepo, nakupujem navyše aj bezhlavo všetko, čo sa o mňa obtrie. Nejak podobne som prišiel aj k tejto nahrávke.

Maďarský kvartet tu do mňa od prvých momentov hrnie ťažký, depresívny, metalický hardcore s hysterickým škrekotom, podporeným drsným revom. „Undertaker“ je taká celá, aj keď sa tu na moment bubeník aj viac rozbesní, no väčšinu času ma nemilosrdne melie a drví na krvavú kašu valivými tempami, spolu s hutnosťou gitár a hnevom striekajúcim zo spevákovho hrdla. Ani druhá „Breather“ mi nezostáva nič dlžná a dych vždy zoberie svojou pomalosťou a nesmiernym tlakom gitarových stien. Tu to páni dotiahli do ešte väčšieho marasu. Olepí vás beztvará masa hnusno-drsných riffov a slov s klokotom vyvierajúcich zo spevákových útrob v dunení bicích. Po otočení krv nachvíľku vzkypí rýchlejšou metalcorovou časťou „Coldeater“, no aj táto besnota je po chvíli pohltená ťažobou a pochmúrnosťou, ktorá zoberie všetku nádej z blízkeho lepšieho konca. Cez parádnu vyhrávku na ňu plynulo nadviaže titulná „Icebreaker“ a oslava beznádeje a zmaru pokračuje a spoľahlivo zahladzuje stopy vašej existencie. Vďaka skvelým gitarám je to pre mňa asi vrchol celej nahrávky. Aj oba hlasové prejavy sa mi tu zdajú viac emotívnejšie (pritom stále surové revy a štekoty). Jednoducho parádna vecička, ktorá je ukončená zvukom vejúceho vetra. Neni som extra špecialista na cudzie jazyky, no z toho, čo som vyrozumel, myslím, že táto štvorka songov je previazaná jednou spoločnou ideou. Akou, nechám na posúdenie tým, čo lepšie rozumejú (som s tým vydrbal, že?), ja mám svoju predstavu a prplať sa s prekladmi sa mi nechce. Ber, alebo nechaj sa zobrať... na cestu záhuby a zmaru s touto nahrávkou.

-Majto C.-

Coldeater

GUTTURALIA XXX "Tilt!" MC 2012 (Visceral Circuitry Rec.)

Francúzske vydavateľstvo Virtual Circuity ma obšťastnilo s touto nahrávkou v domnení, nech moje voľné chvíle ,nie sú zase až tak v pohode ako by mohli byť. Jedná sa o electro mišmaš na štýl projektu IRORRRR, ale v tomto prípade to ani zďaleka nie je také nápadité,ale jemne lízne ten štýl. Je to v podstate taký zúbožený electro grind, ktorý už balancuje na hranici noise. Je to každopádne intenzívne, bez vokálu, len čisté pazvuky. Všetko prehnané cez efekty a 11 trackov sa vymaľuje za 7 minút. (nie strachu).
Až si noise masochista, ohľiadni sa za tým!
-Lepra-
BANDCAMP

P.R.O.B.L.E,M.S. „Another Day“ LP 2015 (Doomtown Sounds, Static Age)

Opäť raz jeden z mnohých počinov tejto portlandskej party, no tentokrát výnimočne na veľkom formáte, ejkej druhý dlhohrajúci album. Ten prvý som síce sluchovodmi neprehnal, no tento je dostatočným zadosťučinením za moje čakanie po toľkých 7-palcových ochutnávkach. Motív obalu je parádny a isto dobre ukáže na trčikách. Len škoda, že neobsahuje žiadnu textovú prílohu, bo s pochopením hovoreného (kričaného) prejavu v ich materštine som mal vždy mierne problems.

Hudobne páni hneď v prvých troch songoch ukázali svoje rýchlostné rozpätie. Kým úvodná „Lucky“ sa nesie v rýchlejšom strednom tempe (ako väčšina songov, ktoré som doteraz počul na 7čkách), „You gonna die“ je skôr pomalšia záležitosť, zato stále riadne zemitá a drsná (ostatne, Bradly Battin nemá nejak extra sladký hlások, furt z neho páchne špinavá ulica), s ťahavými sólami. Poslednou vzorkou, je rýchla punkovica „Assume the worst“, ktorá sa podobá na staršie nahrávky z počiatkov tejto bandy. Ďalej už sa striedajú songy spadajúce do týchto troch kategórií, no jedno majú spoločné: ostré, rockové rytmické gitary s parádnymi vyhrávkami, melodickými sólami a skvelými basovými linkami. Nad tým všetkým Battinov krikospev. Jednoducho elementy, ktoré dokopy tvoria vlastnú značku. Ohromne rád mám dvojicu songov „Just another day“ (parádna, pochmúrna nálada daždivého dňa kdesi v priemyselnej zóne), ktorý zatvára stranu A a nasledujúca „Toothless man“ s namakanými riffmi, ktorá pekne graduje k záverečnej rýchlejšej časti. Neviem, kde títo chlapi berú toľko parádnych riffov, ale skoro westernový motív jak z Tarantinov7ch filmov v „I never learn“ je čosi neskutočné, ba až takmer dokonalé. Po nej nasledujúca „How we do“ je svieža punkovka s nemilosrdnými gitarami, ktorá dôstojne túto 10-položkovú zbierku uzatvára.

Tento ich drsný rock&roll-punk mi reže s každým počinom stále viac. Podobne, ako ma svojho času uchvátila tvorba brazilcov O Inimigo (a doteraz mi stále ohromne reže), spadol som aj do siete portlanďanov a čím viac sa trepem, tým som v nej pevnejšie chytený.

-Majto C.-

Bandcamp

Adacta, Godot Youth, Tendencie, Paskuda – 3.2.2017, Sereď - Kemping

Týždeň nahovno dospel k svojmu záveru, no držal sa zubami-nechtami a v podobe hustej hmly sa nám snažil znepríjemniť cestu do Serede. Snažil sa. Za tónov albumu „Tma“ jedného z našich večerných spoluúčinkujúcich bandov sme sa štyridsiatkou nekompromisne a úspešne dopravili až k bráne kempingu. Po príjemných povinnostiach, spočívajúcich v zvítaní sa so všetkými známymi tvárami, sme sa pomaly pripravili k produkcii, bo Zvolenčania volali, že prídu neskôr.

Tradične sme sa teda dlho neserkali s nejakými formalitami, bo zvuk sa po krátkom nástrele zdal byť ok. Na programe opäť nový set, ktorý sme odpremiérovali na Okthober feste v Trenčíne, čiže 8 nových vecí a k nim nejaké stariny. Pohybovo sme opäť nikoho neprekvapili, no prekvapil som sám seba, keď som v niektorých prípadoch okrem názvu ďalšej skladby povedal aj krátky koment. A hoci sa hralo fajnovo (aj s chybami – korenie k tomu predsa patrí), opäť sme raz vypustili 1 song, čo ale nevadí, 25+ minút je v našom veku tak akurát na zapotenie a stratu hlasu.

GODOT YOUTH

Po nás sa pred vcelku početné publikum postavilo nové brnenské zoskupenie GODOT YOUTH a od prvej sekundy sa z ich prejavu valili prúdy energie. V ich sete sa striedali rýchlejšie hardcore-punkové výprasky s pomalšími, prešpekulovanejšími záležitosťami, no nad všetkým stále vládli hlasy Markéty a Kocoura. Ohromne sa mi pozdávali aj po hudobnej stránke, ale vlastne celkovo tá kombinácia vplyvov na mňa pôsobila veľmi dobre. Songy mali ideálnu dĺžku, parádnu stavbu a skvelé prevedenie. Holt, holka a kluci sú neni žiadne „ořezávatka“ a skúsenosti zo svojich kapiel v GY pekne zúročujú a je to na celkovom prejave riadne poznať. Pre mňa jedno veľmi milé prekvapenie (naschvál som si to dopredu nikde nevypočul a veruže som dobre urobil). Rád si ich opäť niekde pozriem.

AD ACTA

Vzhľadom k tomu, že Paskuda sa stále neobjavila, inštrumenty si pripravila bratislavská štvorica. ADACTA už je za tie roky na scéne dostatočne vyzretá banda a bolo to poznať aj zo suverénneho prejavu. Mám rád ich crust-hardcore, od vydania posledného albumu stále radšej, tak som sa tešil, že mám možnosť znova ich počuť v špinavej koncertnej verzii. K veciam z albumu, ako napr. „Z mostov stúpa dym“, „Vlčia krv“, „Zuby závisti“, „Zlosť“, „Úzkosť“, či set uzatvárajúca „Rozlúčka“, borci pridali aj nejaké tie novotou páchnuce songy, ktoré na prvé počutie zneli veľmi nádejne. Zvukovo sa mi ich set tiež veľmo pozdával, čo bolo asi spôsobené tým, že Martinova gitara „švédsky chrchlala a bzučala“, čo mojím ušiam vcelku lahodí už od čias „Left hand path“, „Dark recollections“, „Like an ever flowing stream“.... Skrátka to tým songom dodalo tú správnu šťavu. Vždy, keď takto parádny set končí, aj ma to mrzí, no nič netrvá večne...

AD ACTA

A večne netrvalo ani naše čakanie. Pokročilá hodina, stále dôraznejšie sa hlásiaca únava a zistenie, že počasie zostalo nezmenené spôsobili, že sme sa odhodlali k návratu k domovom. Vo dverách sme sa obišli s práve príchodzími Zvolenčanmi a hoci som sa na ich koncert tešil, spomenuté okolnosti prevážili všetko a o niekoľko momentov neskôr sa zadné svetlá môjho vozítka stratili v hustých hmlách. No v hlavách zostal pocit spokojnosti z parádne stráveného večera a vďaky za to, že stále sú ľudia a miesta, ktorí to stále ťahajú a kde sa tieto pocity dostavujú.

-Majto C.-

fotky: Marek Rzavský