DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

piatok 28. februára 2014

WHO SOWS VIOLENSE REAPS STORM „Az erdőnek füle van, a mezőnek szeme van“ CDr 2012 (D.I.Y.)

V minulom roku som mal možnosť vidieť túto mladú maďarskú kapelu dva dni po sebe naživo a na prvé počutie mi bolo jasné, že to má čosi do seba. Celý set odohrali takmer v jednom kuse a aj ich tvorba pôsobila tak, že to inak hrať nejde. Demo cd od nich zakúpené mi to len potvrdilo. Hudobne skladby na seba plynulo naväzujú, no najmä sú plné rôznych zvratov a zmien. Kým chvíľu do vás mláti disbeatový buchar, vzápätí sa ozve vybrnkávaná akustická pasáž (úvodná „Újabb seb a tegnapok romjan“), po ktorej príde vyhladzujúca „Gödör“. Alebo počúvate emotívny hardcore so silno emotívnym hlasom a melodickými gitarami („Alagút fény nelkul“). Takto sa striedajú tempá, vplyvy, no stále ide o vysoko hodnotný zážitok. Kde môžete počuť ako sa hardcore zmení v akustické vybrnkávanie a vzápätí sa ozve grindová paľba vystriedaná disbeatovým hopsaním. Vôbec netuším, ako tvorbu tejto bandy priblížiť slovami, bo je absolútne nepopísateľná. Treba počuť a urobiť si svoj názor. Mne stačí, že pri každom ďalšom počutí tejto nahrávky som rovnako spokojný a stále nachádzam na nej nové veci. Do týchto skoro 20 minút rozdelených na 10 songov kapela vtesnala množstvo nápadov a myslím, že ak vo svojom snažení vytrvá, ešte o nej bude počuť...

-Majto C.-




streda 26. februára 2014

THE SHINING / CRIPPLED FOX split 7"EP 2013 (Kooperácia)

Po neskutočne energickom vystúpení Crippled Fox v Bratislave pred M.O.D.  Majto okamžite utekal za kapelou a vymieňal ako blázon. Aktuálne posledná ich nahrávka je práve toto splitko s Hollanďanmi s nie moc originálnym názvom THE SHINING. Oni sem nasáčkovali 2 songy z čoho je jeden cover od Attitude Adjustment. Ich muzika by sa dala zhrnúť do reklamného sloganu "to najlepšie z thrash-u". Trocha dlhšie songy ale parádna retro jazda, kde budete počuť naozaj všetky overené a pravdaže tie najlepšie postupy čo tento štýl kedy ponúkol. Má to energiu šťavu a poriadne nasadenie. Dobrá práca. Mňa však viac ťahala práve B. strana singlu. Maďarsko nie je práve liahňou podobných kapiel a tak každá dobrá vec poteší. CRIPPLED FOX však už na rozdiel od The Shining pridali do svôjho thrashcore aj poriadnu dávku a postupy fastcore, takže to poriadne naberie na sile a v osobe speváka má určite kapela o jeden nástroj navyše. Energický vokál to istí. Krátke výbušné songy , ktoré popretkávali s intrami a dokopy tých 6 skladieb ubehne ako Bolt. Do toho poviný image skejťákov a je to. Mňa osobne potešili a poteší pravdaže každý , kto vo mne vyvolá spomienky na parádne roky , keď kraľovali kapely ako Criptic Slaughter. Predpokladám že názov ich kapely nie je zvolený náhodne-). Až milujete energický, tharshcore zo starej školy, tak neváhajte ani na sekundu. Zoženieš to aj u nás, lebo na vydaní spolupracoval aj jeden Slovenský label (Ffud Records).
-Lepra-
http://theshiningthrash.bandcamp.com/
http://crippledfox.bandcamp.com/

Multiple TAP festival, London 22. & 23. Februar 2014 Cafe Oto

Dva dni japonského hluku v Londýne, za 60,- Eur vstupné na obidva dni plus tričko plus 10CD box záznam z festivalu dostanem dodatočne a plus vstup na afterparty - skočil som po tom už v septembri ako po údenom, a dočkal som sa. Fesťák v príjemnom klube/kaviarni, limitovaný na dvesto hláv a vypredaný, prima miesto, dobrý zvuk, nepreplnené ... halda kapiel, mien a projektov z drvivej väčšiny mne neznáme, ale prišiel som kôli Hijokaidan, Pain Jerk a polovici Incapacitants v zastúpeni Toshiji Mikawa. Tiež som trochu poznal a vedel že nemôže sklamať pán Kawabata Makoto z legendárnych Acid Mothers Temple a šialené projekty ako Hatsune Kaidan či striptérka Miho lákali samozrejme tiež. Festival vyzeral tak, že každý večer vystúpili všetci zúčastnení, len sa poprehadzovali kolaborácie, keď to teraz rátam tak to vyzerá fakt šialene, každý večer 19 japonských majstrov hluku sa vpratalo do úkrutných štyroch až piatich hodín viď lineup, ktorý tu niekde bude poletovať. Myslím, že nemá význam vypisovať a opisovať všetkych zúčastnených a ich vystúpenia, niečo bolo priam fascinujúce niečo celkom nuda, nechce sa mi ani písať čo som videl a čo vynechal, úplne som nevynechal aj tak nič, napíšem čo sa mi páčilo, páčilo najviac a možno trochu aj sklamalo. Sobota. Pain Jerk v triku Anal Cunt, hustý harshnoise ako som
HATSUNE KAIDAN
čakal, akurát moc myškovania s laptopom a minimum ozajstného besnenia na tom jeho typickom hlukovode, trochu sklamanie na začiatok i keď keby som zavrel oči bomba terror tak ako mám Pain Jerk moc rád. Potom Junko (inak speváčka Hijokaidan) sólo, tak to by hocikto nerozchodil, dvadsať minút neurotického ženského ziapania a škriekania takým hlasom, že ju musia bolieť hlasivky tri dni (no to určite, ďaľší deň takto spievala rovno dvakrát), ukrutná vec v štýle "čo jej jebe?" a samozrejme takého toho "to už môže takto vystupovať naozaj každý" - nech sa páči si vyskúšať. Potom boli nejaké skôr exhibície so svetlom a celofánmi a potom sa pamätám, že bola skvelá, hlučná Katsura Mouri, ale videl som hovno bo som sa nepredral dopredu a že na noise chodia veľkí chlapi tak som len počúval v zadu a kul pikle ako sa na posledné tri veci usadím úplne vpredu a nepustím ani keby som sa mal došťať. Aj tak bolo a posledné tri veci boli super echt ... Makoto Kawabata s účesom a lá melvins a v kovbojských čižmách to vyhlučnil na gitare so slákom cez kilo škatúl do extrému, nádhera, skutočný majster improvizovaného besnenia, jeden z
HATSUNE KAIDAN
vrcholov prvého dňa. Potom svetelné duo Doravideo a Atsuhiro Ito, jeden na svietiacej klávesnici a druhý vole na neónku aj s tou objímkou robil ťažký, impulzívny hluk tým, že ju zapínal a prikladal k nejakému čidlu na svetlo alebo čo, hral na tom ako Mišo David na keyborde, len lepšie. No, a pred nimi konečne tá sľúbená striptérka Miho, nádherná kočka dva tri metre odo mňa, neviem ako sa odborne volá tá japonská strip performácia s lanami a skobou na stene, ale bolo to vkusné, žiadne sadomaso, krásna žena, krásne negližé, striptíz až do tangáčov k tomu nálevy hluku ... nie, nespravil som sa, ale bolo to úžasné. No a hviezdou prvého večera je bizarná kombinácia Hijokaidan a speváčky Kamin Shirahata, čo je úplne psycho, oficiálne je to stroj, naživo nádherná, jemnučká, mladá japonka, no a toto teleso pod názvom Hatsune Kaidan robilo niečo ako Sunday Morning od Velvetov na playback, do toho Mikawa s Jojom besnejú každý po svojom a krásna japonečka jemnúčko spieva a robí také pekné divadlo, no bolo to veľmi pekné a zároveň šialené, ťažko opísať. Idem spať. Nedeľa. Dneska je striptíz hneď druhý v poradí. Miho zhadzuje ešte krajšie prádlo ako včera a doprovod k tomu snáď ešte váčšia pecka, na španielku v pokľudnom rytme začína tá krásna speváčka Kamin z Hatsune Kaidan, a postupne z toho vytrieska neuveriteľne intenzívny hluk, s tou jemnou tváričkou to je ide skvele, pridáva sa ďaľšia dáma Katsura Mouri, stískajúc nejaký inštrument z neho lúdi ťažký harshnoise, výsledok vrátane tanečnice je skvelá performácia, heď na začiatok takáto šupa,
KAIDAN
to sa teším ďalej. Po nich neónkový maniak Atsuhiro Ito dnes sólo a toto ma vážne dostalo. Robil v podstate to čo včera, ale oveľa brutálnejší, rytmický, ťažký až akýsi techno noise, v kombinácii s tou neónkou pekelná vec, toto malo fakt efekt, zverina a brutalita. Potom opäť jačala Junko v doprovode dvoch kolegov, ale nebolo to tak presvedčivé ako sólo a ani ten hluk okolo nič moc, potom boli dve performácie zamerané na tradičné japonské nástroje, zaujímavé ale nič kôli čomu som prišiel, Mikawa v kolaborácii s dvomi kolegami ma tiež moc neoslovil, teda okrem toho že som mohol z blízka čumieť dvadsať minút na pána Mikawu, Pain Jerk dnes spolu s Doravideo, ktorému som nevedel ani včera prísť na chuť, Pain Jerk ale lepší než včera sám, super harshnoise nájeb, no a potom dva ďaľše vrcholy  víkendu. Jojo Hiroshige teda Hijokaidan boss a Makoto Kawabata čiže Acid Mothers Temple guru, noise cez dve gitary na plné gule, fantastické vystúpenie impro gitarového hluku zavŕšene rozmlátením Makotovej gitary, sila a hluk, išiel z  nich naozaj rešpekt a ľudia to náležite búrlivo ocenili. Skvost. No a úplný záver je legenda Hijokaidan v tej asi najzásadnejšej zostave Jojo, Mikawa a Junko, kôli tomuto v prvom rade som sem išiel. Musím povedať, že to že títo ľudia stárnu vidieť samozrejme je, všetci majú slušne cez päťdesiat a proste taký nárez ako na starých videách to naživo už nie je, aj tak je to ale paráda takto ich zažiť. Hijokaidan bol založený v roku 1979!!! Odohrali povedal by som klasicky dobrý set, Mikawu sebou predsa len parkrát šklblo, Jojo strúhal klasické pózy ako Elvis a Junko bola suveréne pôsobiaca dáma ako vždy. Mne sa to veľmi páčilo i keď to samozrejme nebol žiadny starý, zúrivý Hijokaidan, ale videl som ich, sú naozajstní, živí a myslím, že dali
úprimne čo to dá, nič nasilu. Ohromný aplauz na koniec a Multiple Tap je fuč. Postupne všetci odchádzajú, zostáva len banda zo tridsiatich japoncov, traja anglický japonci čo sa asi tiež zberajú na afterparty, jeden až príliš entuziastický fanúšik čo pobehuje šťastný a vysmiaty horedolu no a v kúte na stoličke ja hladný ako sviňa dúfajúc, že na afterparty bude nejaký drobný žvanec. Keď si ale predstavím, čo by som s týmto osadenstvom vo vedľajšej reštike o pol druhej v noci robil, hladný nehladný beriem nohy na plecia a idem spať, neviem čo som čakal od nejakej afterpárty keď nemám rád ani len párty.

ps: nie, striptérku som vám neodfotil a vôbec, fotil som málo, bo som si to úžíval
-RadoKAZ-

pondelok 24. februára 2014

KAHKASHAN / CAMARA DE GAS Split- 7“EP 2008 (Kooperácia)

Toto teda bolo prekvápko a ďalšia kúpa naslepo. Nikdy som o týchto spolkoch nepočul a pri poslednom nákupe som si tento titul vybral doslova naslepo. No po spustení a rozbalení skladacieho obalu som zostal vo vytržení. Z drážok strany A sa na mňa valil crust hardcore z Orlové, v ktorom pôsobili ľudia, ktorých som ja poznal až v bandách ako Tupak Amaru či Hibakusha. K tomu v rukách booklet, kde sú texty v štvorjazyčnej verzii (okrem českej aj v polštine, angličtine a španielčine) – no radosť nevídaná (toto som zbožňoval napr. na starých vydaniach Malárie). Oba songy sa nesú prevažne v crust-kolovrátkovom tempe – dokonca, prvý „Nueastras vidas“ začína dosť podobne, ako song „Pohádka o neomezeném blahobytu“ od Tupak Amaru (ten však vyšiel až o 2 roky neskôr) – a v spevoch striedajú Dan s Marom rôzne polohy – od škrekotu s hrubým revom až po hovorené slovo. Textovo tiež vcelku zaujímavé veci – jedna o ľudskej pretvárke a hodnote slov, druhá o čase... Na druhú stranu prispeli španieli Camara De Gas 6-mi songami grindového charakteru- parádny oldschool s dvomi revo-škrekmi. Hoci po zbesilom úvode prvej „Odio reprimido“ som čakal celý čas len nekompromisné klepanice, no hneď v jej závere sa ozvali príjemné zmeny tempa. V ďalšom songu je to podobné, no tam zas po voľnom tempe prichádza náklep a záver je opäť voľnejší. V podobnom duchu sa nesú aj ostatné songy – náklep strieda voľnú vyhrávku a naopak – to všetko v krátkom čase, ktorý každý song zaberie. Povedal by som, že na grindovú priehradku až neobvykle pestrá nahrávka a vôbec by mi nerobilo ťažkosti vypočuť si aj dlhší materiál (čomu sa pri tomto žánri nejak bránim). Textovo sa zaoberajú problematikou drog, práv žien a vplyvu doby a spoločnosti na jednotlivca – zaujímavé čítanie – rovnako ako aj počúvanie. Smutné je, že hoci od vydania týchto songov uplynul už taký čas, no texty na aktuálnosti nestratili... Ak ste fandovia spomenutých žánrov a doma toto splitko náhodou ešte nemáte, neváhajte a zadovážte si svoju kópiu.
-Majto C.-

nedeľa 23. februára 2014

KIDS INSANE „All Over“ LP 2012 (Kooperácia)

Opäť jedna kapela, čo mi navodila radostné pocity svojím setom na Ffud Feste. Neváhal som ani sekundu a zakúpil vinyl. Neskôr som zistil, že vyšla v dvoch verziách – klasicky čierna a splatter farebná (ktorej som majiteľom). Táto sympatická izraelská štvorica na svojom albume ponúka svoju predstavu melodického hardcore-punku. Miestami mi trošku pripomínajú našich Time of my life či amíkov Ignite (úvodná „Love“), najmä tým, že skladba nie je extra rýchla, no je svižná a dosť melodická. Ďalšia kapela, ktorej meno sa mi v mysli objaví pri počúvaní tohto albumu sú mladí francúzi The Boring (napr. tretí song „No place like home“ akoby napísali oni samotní – je členitý, plný zmien a dobrých nápadov, navyše aj napriek tvrdosti dosť melodický, no vo viacerých songoch akoby som počúval ich, čo však v mojom prípade nie je výčitka, bo francúzov držím vo veľkej obľube). Ďalšou zaujímavou vecičkou je „Don´t need this“, kde sa striedajú nadupané pasáže s ostrou doprovodnou gitarou a vypätým spevom s časťami, kde len bicie vyklepávajú decentný rytmus a skreslená basa vykresľuje svoju linku, do čoho je pustený nejaký sampel s hovoreným slovom. Jednoduchá, chytľavá záležitosť.
Rovnako ako strana A, zaujímavo začína aj B-čko, kde sa ozve len skreslená basová linka a naliehavý spev, aby sa to po chvíli zlomilo v lomoz gitary a frenetický rev (toto mi zas trošku spôsobom, ako je song vygradovaný, pripomína galanťanov The Citadel). No celý album je plný zaujímavých momentov. Disharmonické riffy, ktoré sa miestami objavia v songu „Fix it“ mi pripomínajú osobitý štýl nebohého Denisa D´Amoura (alias Piggyho) aka gitaristu kanadských Voivod. Abo taká „Wrecking ball“ znie dosť moderne so stopkami typickými pre dnešnémladé bandy, ktoré do hardcoru montujú metalové elementy, no v tomto prípade to neznie účelovo, ale príjemne to spestruje už aj tak dosť pestrý prejav kapely. Všetky tieto prvky sú potom zahrnuté v záverečnej najdlhšej skladbe „Spread it all over“, kde z emotívnejšieho úvodu prejde kapela do svižnej punkovice s parádnym spevom, vzápätí sa ozvu moderne sekané gitary a znovu emotívnejšia časť, ktorá skončí v burácavej dvojkopákovej časti, ktorú isto naživo ocení moshujúca omladina. Toto treba vyskúšať. Vinyl síce kapela hlási ako vypredaný a ponúka len cd, no videl som ho v ponuke nejakých distier našej malej, tak byť vami, neváhal by som...

-Majto C.-

piatok 21. februára 2014

SEDEM SUPRAHON MINÚT FAMILY STRACHU "Hluk Off!!" 10"LP (Kooperácia)

Po práci tvor príde domov. Prikročí k poličke. Vyberie z hnedočierneho obalu čiernočiernu platňu. Usadí na tanier gramca a pokladá ihlu. Sadne si do kresla. Ruky položí na opierky a pohodlne natiahne nohy. A vypne...

... práve prichádza k postapokalyptickému lesu. Teda, skôr k tomu, čo z neho zostalo. Vyvrátené storočné borovice, akoby mali korene smrekov. Zoschnuté hrozia čiernej oblohe a kdesi v nepreniknuteľnej hmle jedovatých výparov sa ozýva húkanie zmutovanej sovy. Zelená krajina sa zmenila v čiernosivé spálenisko, zem spečená ako sklo. Úlomky sa s hrkotom kotúľajú pod nohami pri každom kroku. Občas kdesi blízko zarachotí zobák pneumatických ďatlov, ktorí sa snažia rozbiť škrupinu stavených hornín, aby sa dostali k nejakému zdroju pitnej vody. Žltá brečka páchnuca v každej preliačine je vhodná na kadečo, no pitná nebude. Praskot. K zemi sa zrútil ďalší končiar kedysi krásneho pohoria. Rev zomierajúcich mutantov napĺňa uši k zblázneniu tou zúfalou bolestnou kakofóniou. A vietor. Nepríjemný vietor, ktorý neustále roznáša ostré úlomky, ktoré režú každý kúsok nechránenej kože. Ich svišťanie znie hrozivejšie s blížiacou sa nocou... (Fabricky strana A. Možno)

... s rachotom sa za ním zatvorila brána do úkrytu, kde ešte prežíva pár posledných tvorov. Hurikán mláti na ňu všetkým, čo pochytil v okolí. Kusy stromov, kamene, zbytky tiel, ktoré nezlikvidovali mutanti. Žalostné vytie tvorov sa rozlieha tmou. Pach strachu sa derie do nozdier. Pach moču. Temnota. Už dávno nevedia, čo je oheň. Ten dobrý sluha, ktorý ukázal, aký dokáže byť pán. Kvílenie, bedákanie, ktoré už znie ako chrčanie šeliem. Slová všetkych známych jazykov zanikli v agónii. Nik nevie ako ich dostať z hrdla. Vonku znovu lavína očmudených skál zvírila prach usadajúci po besnení vetrov. S hrmotom sa valí do doliny a melie zbytky stromov na prach, ktorý vzlieta k čiernej oblohe. Slnko zhaslo. Príde zima. V diaľke zareval hladný tvor. Možno zranený. Opustený v pustine. Bez pomoci, ktorú nedostane. Nikto nepodá pomocný úd. Tvory zdivočeli. Zanevreli na vzájomnú pomoc. Družia sa len v temnote jaskyne. Jaskyne, ktorej priestormi sa ešte stále ozýva kvílenie. Vetra. Strachu. V jednom momente sa všetko prepadne do ticha... (B. Možno)

Takto ku mne hluk prehovoril dnes. Zajtra mi povie iný príbeh. Pred týždňom mi štyrikrát po sebe povedal niečo iné....
Zasvätení vedia. Platňa, ktorá vzišla zo spolupráce dvoch spolkov zaoberajúcich sa hlukom. Každý svojím spôsobom, no tu sa ich snaženia prekrývajú a dopĺňajú do jedného kompaktného celku. K nahrávke môžete pristúpiť rôznymi spôsobmi. Môžete sa snažiť nájsť nejaký náznak melódie, slova, harmónie. Alebo môžete len sedieť, nezaujate počúvať a čakať, aké obrazy, emócie vo vás tento materiál vyvolá. Hor sa do toho! Doporučujem poriadne hlasno... Hluk off!!!
-Majto C.-

Kooperácia týchto dvoch hlukových subjektov je pre moje uši znie viac ako zaujímavo. Prvý raz som naživo videl ich performáciu na Ffud feste a bol som z toho unesený. Úplne to posunulo hluk, ktorý produkovali Sedem Minut Strachu, do iných, experimentálnejších dimenzií. Absolútna paráda, presne podľa môjho gusta. Škoda len krátkej minutáže (teda pre mňa osobne) .Dokázal by som to počúvať donekonečna, ako podmaz pre každodenné fungovanie. Paráda a zatiaľ pre mňa vinyl roka, aj keď je len začiatok roka! Poklona!
-Lepra-

streda 19. februára 2014

M.O.D., DOG ATTACK, CRIPPLED FOX - 18.2.2014 Bratislava, U Očka

Niekedy v posledných mesiacoch minulého roka som sa dozvedel, že je blízko k tomu, aby som sa stretol s jedným (asi najväčším) z mojich idolov čias pubertálnych, konkrétne s papuľou nevymáchanou obdareným tlouštíkom Billy Milanom.
Tých niekoľko mesiacov uplynulo rýchlejšie ako som čakal a s príchodom tmy som ja opustil teplo domova a vydal sa zbierať posádku na túto trestnú výpravu. Po príchode na miesto činu som zostal príjemne zaskočený, bo som sa obával malej účasti, bo myslím, že pre dnešnú generáciu M.O.D. nemá žiadny zásadný význam. No zabudol som, že z času na čas sa aktivizujú staré gardy, zahodia sa starecké palice, papuče a inhalátory a ide sa potriasť šedinami a plešinami na poriadny výpek. Presne tak to vyzeralo aj včera večer – kopec postarších nadšencov a všetci mali v očiach iskru radosti a pohľad pubescenta, ktorý je v riti z toho, že sa dočkal persóny, ktorá určovala smer jeho dospievania v časoch dávno minulých. Samozrejme, že sa zúčastnili aj generačne oveľa mladší nadšenci, ale aj tak bol zvláštny (a obzvláľť príjemný) pocit vidieť toľko vyslúžilcov na jednom mieste v jeden čas. Toľko na úvod...
CRIPPLED FOX
Večer so zhruba hodinovým meškaním otvoril budapeštiansky kvartet CRIPPLED FOX a štart teda vôbec nebol nejaký rozpačitý, alebo niečo na ten spôsob. Naopak, od prvej sekundy suverénne vystúpenie plné pohybu a skvelej muziky. Borci do nás narvali ten svoj nadupaný thrashcore absolútne s prehľadom a gráciou. Maťo si s nimi zahulákal zopár refrénov, thrash-dorastenci povytriasali lupiny z kečiek a pometali údmi a z pódia na nás pršali veci ako „DIY“, „ Thrash yourself“ „Mosh with da living dead“ či „Whatta fuck“ (isto ich bolo viac, len tieto som zaregistroval, bo sa mi pozdávali už na albume aj na akcii v Šali) a množstvo iných skvelých porcií. Cca po dvadsiatich minútach zostalo ticho a sympoši sa s úsmevom rozlúčili s publikom (bol aj prídavok, no zaboha si nespomeniem, čo to bolo za song, ale trval tradične len niekoľko málo sekúnd)...
DOG ATTACK
Potom nastali tie spomínané stretnutia a debaty s ľuďmi zo všetkých možných kútov. Bolo skvelé vidieť týpkov zo Žiaru nad Hronom či Topoľčian, Branča (hh, šéfe), ale aj miestnych a vlastne všetkých... Vďaka tomu nadšeniu so stretnutia s ľuďmi ako Juro (L.D.F) či Štoty s Pecom... som napokon aj prepásol cca polovicu setu ďalšej budapeštianskej úderky DOG ATTACK, ktorí mastili slušný dravý punk s hardcore a rock´n´roll prvkami. Songy síce neboli žiadne rytmické hlavolamy, ale ich set liezol pekne do ucha a pod kožu. Celý čas som mal dojem, že mi to niečo strašne pripomína (ani cd dnes doma počúvané ma toho dojmu nezbavilo), no nevedel som konkrétne meno, no vôbec to nevadí, bo sa to vážne skvelo počúvalo. Gitary síce väčšinu času valili unisono, no keď si rozhodili party, to bol balzamík. Basa si vrnela svoje a ešte sa mi pozdávala farba spevákovho hlasu. Žiadny 77-punkový afektovaný prejav, ale drsný kričaný spev – niečo jak napr. Leatherface abo tak nejak. Proste paráda aj po tejto stránke. Ich aprílový výstup v Šali si istotne ujsť nenechám, bo zas tak často s takouto odnožou punku do styku neprichádzam.
M.O.D.
A po ďalších skvelých debatách sa davom pretlačili štyria cudzokrajní cudzinci, aby vyliezli na pódium a chopili sa inštrumentov. METHOD OF DESTRUCTION v plnej paráde o niekoľko krátkych momentov spustili úvodnú šupu dávneho debutu „U.S.A for M.O.D.“ čiže „Aren´t you hungry?“ a od prvých momentov ma zalievala horúčava nadšenia – počas tých pár minút mi preleteli mysľou staré vyblednuté obrazy pubiša s ojebákovaným ksichtom v riflovke ako sa pýta kamoša, či si je istý že sa mi tá nahrávka bude pozdávať, keď to až tak moc neni thrash metal (ako to asi dopadlo...). A zabilo to, keď sa z pódia ozval hneď nasledujúci song z debutu: „Get real job“. Čakal som, že asi zaznie dosť starých songov, no hneď zkraja? Super! Ďalší „Dead end“ – otvárak albumu „Rhythm of fear“ – ďalšia príjemná, nostalgická záležitosť, po ktorom vzápätí nasledoval „No glove, no love“ z môjho najobľúbenejšieho „Gross misconduct“ – to už som bol ale v takom tranze, že som strácal pojem o čase a súvislostiach. Bolo len pódium, kde postarší Billy reval svoje štipľavé posolstvá a zdatne mu svojimi nástrojmi sekundoval zbytok M.O.D. Čo bolo ďalej? Záplava songov, kde sa dav metal na pódiu, pod ním a hulákal s Billym známe refrény. Nebolo tam veľa ľudí, čo nepoznalo „Hate tank“, „Don´t feed the bears“, „Thrash or be thrashed“, „Let me out“, „Imported society“ či dokoca aj blbinku „Bubble butt“ (všetky z debutu), abo „Step by step“ či „Get up and dance“ zo spomínaného „Rhythm of fear“ abo asi najznámejšiu klipovicu tejto bandy „True colors“ či cover od The Fear „In the city“ z druhej radovky. Ak k tomu prirátam záverečný sumár songov z pre-M.O.D. obdobia (čiže S.O.D.) ako „Milano mosh“ (tá zaznela ešte medzi skladbami M.O.D.), „Fuck the middle east“, „Kill yourself“ či absolútny záver koncertu za tónov „United forces“, nie je možné nájsť nejaké nedostatky. Nechýbali ani blbinky zo série balád na rôzne témy – teraz boli „poctení“ Scorpions a Quiet Riot. Jednoducho set postavený zo songov z najstaršieho obdobia kapely, kde akurát mohla detailistu trošku zamrzieť absencia peciek z „ep-ka“ „Surfin U.S.A.“ (tiež by ma minimálne „Mr. Oofus“ či „Party animal“ potešili), ale aj tak to bola dávka výdatná, navyše očakávane rozšírená aj o vzorku tvorby S.O.D., ktorá k Billymu neoddeliteľne patrí. Skrátka, jedno veľké skvelé vystúpenie, ktoré som si užil oveľa viac ako pred necelým rokom RATOS DE PORAO (M.O.D. boli predsalen kedysi u mňa jednotkou). Billy, rovnako ako Gordo (RDP), predviedol, že ešte nepatrí do šrotu a na pódiu to vie. Kapela hrala jak z učebnice, čo viac si priať?

Billy po vystúpní sedel za stolom, popíjal pivo, fotil sa so všetkými a spokojne sa usmieval. Myslím, že oprávnene. Ja som ešte chvíľu čakal, kým ma prejde opantanosť a začal pomaly súriť posádku, aby sme sa vydali na veľký návrat, pričom sa aj zbytok času niesol vo ftipnom tóne, ktorý pretrval až do záverečného pádu do postele pred štvrtou hodinou rannou. Tá vyčerpanosť ale stála za to. Ďalší splnený pubertálny sen.

-Majto C.-
Fotky -Lepra-

utorok 11. februára 2014

ERECTILE DEMENTIA "58 song demo" Kazeta

Nádherná kazeta mi prišla z ameriky, takéto veci obnovujú moju z časti stratenú lásku k tomuto nosiču, navyše je to po dlhej dobe prvá vec čo mi niekto poslal len tak a úplne navyše je to sám big boss Doug z legendárnych Hellnation, fantastických Brody's Militia a okrem ix ďaľších aj z tu recenzovaných Erectile Dementia. Tak. Rozmýšľal som, či si takto recku začať, že či to nebude moc okaté ako ja toho Douga ľúbim a že kto by už zopsul bárs väčšiu pičovinu, keby mu to poslal ó veľký Doug. Ale keď som si pár krát pustil túto kazetu, tak som si povedal magické "jebať!", pochválim sa a hotovo ... a je to vonku. Erectile Dementia, skvostný názov, často (samo)prezentovaná ako noisecore vóbec nie je noisecore per se, je to skôr hrubý mix grindu, punku, retardovaného garážového lomozu, zlosrdného masakrálneho noisecore, špinavého rokenrolu a podobných polo až úplne dementnýh okrajových žánrov, zásadný fígel ale je v tom, že tento ukrutánsky paskvil je zahratý perfektne a s nadhľadom, že klobúk dole. Napadá ma japonský Final Exit, hudobne to síce nie je zďaleka to isté, ale tak ako japonci v tom svojom geniálnom prasení vedia skutočne hrať, tak aj Dementia robí niečo podobné, len je to viac punkrock, starý bigbít maras. Ťažký bordel prasopal, v ktorom ale toho hnusáckeho rockera odkojeného na Antiseen určite neprehliadneš, páčil by sa napríklad parádne vystrúhaný Zeppelin naložený v brutálnom, krvavom grinde? Ako nič. Nie som si úplne istý, ale mám pocit, že si to všetko nahral Doug sám, bicie, basy, gitary a k tomu pár kybervýšľapov ... uff, no móžeš čučať, že takýto famózny frmol nerastie na každej vŕbe. Táto kazeta obsahuje znovuomasterované tri demá nahraté v priebehu roku 2013, to znamená, že je to pekne vyvážené a má to skvelý zvuk, dlhé je to tak cirka dvadsať minút dokopy no a limitované na úbohých sto kusov. Treba brať teraz, alebo fňukať potom, výborný a jedinečný rachot.
-RadoKAZ-
  backwoodsbutcher.blogspot.com

pondelok 10. februára 2014

PRIVÁT PÁRTY ŠÓW – (Cheap Talk, Rúbanisko, Sedem minút strachu, Alea Iacta Est) - 7.2.2014 Sereď, skúšobňa

Pracovný týždeň skončil a skončilo aj dlhé tešenie sa na túto akciu. Po rýchlej skúške s kapelou som naskočil do môjho jednajednotkového tátoša a vyrazil k Dé 1-ke, aby som sa načas dostal na miesto činu. Spoliehajúc sa na novodobú slovenskú tradíciu, dorazil som do Serede cca 40 minút po avizovanom začiatku akcie, čiže tak cca 20 minút pred predpokladaným... Opäť raz mi niečo vyšlo. Na mieste už sa nachádzalo kompletné osadenstvo, tváre známe, menej známe aj neznáme – no príjemná atmosféra ma ovanula hneď po príchode...

A príjemné pocity pretrvávajú aj po spustení produkcie „hostiteľov“ CHEAP TALK. Ich melodický old-schoolikovský hardcore-punk ma stále viac chytá za srdcový sval a naťahuje papuľu do stále širšieho a spokojnejšieho úsmevu – jednoducho láska na prvé počutie. Navyše som mal výhodu, že som mal požičanú nahrubo zmixovanú demonahrávku, tak som si ich produkciu mohol naplno vychutnávať. Záver setu obstaral tradičný cover od kapelky Zero 
Boys (predtým som ich nepoznal, no asi sa budem musieť po nejakom ich albume poobzerať). Tak ako nenútene a zvoľna vystúpenie začalo, tak aj s úsmevom skončilo.
RUBANISKO
Po ďalších debatách na rôzne témy si pripravili aparát nihilistickí lesní robotníci RÚBANISKO. Neviem, či to spôsobilo moje príjemné rozpoloženie, alebo čo, ale konečne som si ich set dokázal absolútne naplno precítiť a že to teda bol zážitok. Chlapi do nás naprali surový, primitívny, drevný punk so všetkým, čo ho robí tak príťažlivým. Absolútne podmanivá jednoduchosť a snaha o žiadne umenie z toho urobili dokonalé punkové predstavenie zbavené všetkej teatrálnosti, kedy všetko do seba dokonale zapadlo – nekompromisný, mierne naefektovaný zvuk basy, Dášov osobitý emotívny hlasový prejav, miestami ležérna a miestami besná gitara a parádne bicie. Jednoduché, úderné pasáže boli občas prestriedané rôznymi rytmickými vsuvkami. Jednoducho skvelé. Ich set nemal žiadnu chybu a pohladil na duši. Potešilo aj to, čo som zbožňoval na koncertoch v 90s – na pódiu položené texty pre záujemcov.
SEDEM MINUT STRACHU
Potom som presunul platňu nasledujúceho spolku SEDEM MINÚT STRACHU do vozidla, aby som si naplno mohol vychutnať ich set. Rado nastavil časomieru, borci nasadili cibuľové sieťky na hlavy a začal hluk. Tlaková vlna, lavína tónov dvoch nechutne zefektovaných basgitár, doprevádzaný zbesilými Jančiho výpadmi a dvomi revmi. Myslím, že poprvýkrát som prišiel ich tvorbe na chuť (ja som vedel, že to príde, bo od prvého pokusu ma na nej čosi priťahovalo) a nechal som sa tým hlukom presiaknuť skrz na skrz. Neviem, či tých minút bolo práve sedem a je to vcelku jedno, bo celý ten čas som mal zvláštny neopísateľný pocit – hluk ku mne prehovoril...
ALEA IACTA EST
A hudobnú produkciu tohto príjemného stretnutia uzavreli toťkaj zo susedného mesta pochádzajúci ALEA IACTA EST. Mali oveľa lepší zvuk ako naposledy v Pekle, ale stále boli isté rezervy, čo mi však nebránilo nechať rozodrať zmysly porciou grindu s prímesami crustu a hardcoru – chlapi to skrátka vedia parádne namixovať. Došlo aj na nehudobné vložky, keď napr. Attila spadol Šanimu do bicích abo vykopol kábel Silimu z gitary, ale nikto nič neriešil – zábava pokračovala, muzika hrala a ľudia si to užívali. Ja teda určite. Príjemný zbesilý grindový nášup.

Po ukončení hudobnej produkcie pokračovalo to, o čo tam celý čas šlo. Družné debaty, zábava a nejaké to popíjanie. Som rád, že som opäť mohol byť účastníkom tejto príjemnej šów a dúfam, že nebola posledná...
-Majto C.-

foto: Weva