Ani poriadne
neviem ako, ale prišlo k tomu, že môj sviatok sa dožil desiateho
pokračovania. Za tie roky som dospel k viacerým záverom, za ktoré
som osobne rád. Jedným z nich je, že ma už v podstate ani
nezaujíma, aké kapely vystúpia, lebo chlapi ma vždy dokázali
nasýtiť absolútne dokonalým výberom účinkujúcich, hoci s
menami mnohých som predtým neprišiel do styku. No ich sety ma vždy
dokázali dostatočne naplniť a objavil som množstvo dobrej muziky.
Podobné to bolo aj v tomto roku.
Na miesto
činu sme sa prepotili o čosi neskôr ako obvykle, no stále so
značnou rezervou na to, aby si kumpáni rozložili stany a podobné
náležitosti.
No ani
rezerva asi nebola dostačujúca na to, aby som stihol set prvej
partičky CINAMON WIND, bo som hluchý a slepý maniačil v distrách
a robil si sebe si SatanKlavsa. Snáď tento rest niekedy napravím a
kapelu si niekde vypočujem.
Ďalšiu
bandu som už stihol v pohode. Košičania MY O VLKOCH ma zaujali,
keď svojho času zverejnili svoju aktuálnu nahrávku. Stačili dva
songy, aby som chcel počuť viac, najlepšie na nosiči. A naživo
tiež. V Seredi mi brnkli presne na pravú strunu. Rýchly, politický
hardcore punk, čo má hlavu a dušu. Nevadila ani menej počuteľná
gitara. Všetko pekne šlapalo a myslím, že zaujalo aj viacerých
prítomných, nielen mňa.
“Špinavých
trešerov” HROBÁR som tiež zmeškal, bo pri ceste kol stanu moje
sluchovody zlákali tóny saxofónu a tak som stratil smer a nechal
sa privábiť pod plachtu. Tam ma brnenské trio KOCHLEA zamotalo do
spleti basových plôch a saxíku, ktorým tempo udávali plastické
bicie. Absolútne dokonalá zvuková koláž s hypnotickou
atmosférou, kedy basák vrstvil stopy a skladby gradovali a tíchli
a v žblnkote a jemnom tklivom tóne saxíku plynuli ďalej. Jemný
cinkot činelov a šuchot metličiek na rytmičáku. Úplne ma to
pohltilo a pustilo z omámenia až s posledným tónom. Až vtedy som
mohol stan opustiť.
To už ale na
pódiu po štiavničanoch nebolo ani stopy a stáli tam borci zo
znovuobnovenej skoro miestnej bandy ČISTÁ RYŽA. Priznám sa, že
toto bol môj prvý kontakt s ich tvorbou. V minulosti som
registroval len ich meno, no to ma neoslnilo natoľko aby som pátral
po ich muzike. Aj preto som bol milo prekvapený ich našľapaným
rýchlym hc-punkom s thrashovo nasrdeno vrniacou gitarou a neskutočne
naklepanými bicími. Bubeník to tam pekne dával, všetka česť.
Vo svojej šialenosti mi ich set trošku nostalgicky pripomínal
miernejšie (rozumen menej šialenejšie) obdobie prachatických
Gride, či letohradských maniakov Sebastian v období debutu “Sny
o Marii”. Parádička.
Po nich
pódium opanovalo kanadské trio LIFE IN VACUUM. Ich energický post
hardcore mal švih, energiu a dobre liezol do sluchovodov. Trošku
toto, trošku hento, no všetky vplyvy nepodstatné, bo borci to
robili s vlastným ksichtom. Hlavne spevákov prejav bol dosť
originálny, hoci sem-tam skĺzol k frázovaniu Fugazi. Celkový
dojem trošku skalila roztrhnutá blana kopáku, keď vystúpenie
parádne gradovalo. Škoda. Bolo to strhujúce a ťažko sa potom
nadväzovalo a znovu dostávalo do obrátok na pár posledných
songov.
Rakúske
grind-trio SIX SCORE od začiatku pútalo pozornosť okrem zurvalej
nemilosrdnej produkcie aj energickou “šovkou”, no nebol som
práve grindovo naladený a tak po niekoľkých výdatných sústach
z ich ponuky som sa opäť odobral skontrolovať dianie v
Kubík-stane, kde do ľudí hustili svoj inštrumentálny post rock
slováci THE ILLS. Ich tvorba ma z nahrávok nikdy nejak extra
neoslovovala, no takto naživo to bola parádička a nenudil som sa
ani chvíľku.
Na pódiu
(resp.pod ním) som sa ohrial len chvíľku, bo ďalší rakušáci
DISCURE a ich plusmínusgrind ma nejak neulovil. Po dvoch songoch som
odišiel na axelburger doplniť energiu, no neodolal som ani hotdogu
od “Krivošovcov”.
A po skvelom
jedle som si potom na pódiu vychutnal ostravákov KULMA. Čo napísať
k ich setu, aby som sa neopakoval? Že bol jednoducho nadupaný a
dokonalý. Speváčka to dala aj s bruškom (inak tento víkend sa
tam pohybovalo dosť “brušiek” ako aj otcov čakateľov -
komunita sa postupne rozrastá). Parádna bodka na záver na pódiu.
V stane som
ešte absorboval značnú časť setu FROM ANOTHER MOTHER. Bol to
akýsi zvláštny crossover z prelomu deväťdesiatych a nultých
rokov. Chvíľami ma to ohromne bavilo a chvíľami mi to prišlo
také “bežné”.
No po ich
sete už som sa v značnej nočnej hodine odobral na “pokrčené
chrčanie”, hoci som ešte chcel vidieť českých VOLE, no už som
to nedával.
V sobotu
klasika. Teplota začala stúpať hneď od rána, výlet do mesta
skončil neúspechom a zistením, že po rokoch musíme upraviť naše
skupinové tradície. Po návrate do kempu sa partička ponorila do
vĺn Váhu a ja do vôní občerstvovacích stánkov. Ani neviem kedy
a ako a na pódiu DÁŠA púšťal z hrdla a zo strún svoju
produkciu. Neviem, či sa to zdalo len mne, no má stále
vyspievanejší hlas a znie to úplne parádne. V playliste novinky
doplnili množstvo osvedčených hitovíc, ako aj menej často
počutých piesní. K tomu samozrejme Dášove typické, sympaticky
chaotické vystupovanie. Pekný štart.
Východniarskym
metalovým drvičom FAT som potom nejak nemohol prísť na chuť.
Jednak vo mne stále ešte doznievala veselosť predošlej produkcie
a takisto aj nemilosrdné slnečné lúče mi nejak nešli k ponurej
sludge-doomovej ťaživej muzike, ktorú banda produkovala. V nejakom
klube si ale viem predstaviť, ako by ma podladené drvenie gitár a
mohutné salvy bicích valcovali.
Zato českí
bratia BAESTIEN už mi popod fúz liezli lepšie. Teda aspoň
pomalšie časti ich songov. Tam to pekne valilo a gitara pekne
preludovala. Rýchle crust sypačky síce vždy spočiatku pôsobili
ako príjemné spestrenia, no nakoniec upadli do monotónnosti a
strašne som furt čakal, kedy banda spomalí a bude mi zas lahodiť.
Ani newim, k čomu by som ich tvorbu prirovnal. Možno vzdialene (ale
veeeľmi vzdialene) k Tragedy. Škoda tých rýchlych pasáží.
Po sete
čechov došlo na pódiu k mohutnej reorganizácii, keď sa chystala
extra pódiovka pre nasledujúcu bandu, vrátane extra bicej sady.
Keď však na pódiu zastala samotná banda W.A.B. (pozostávajúca
z chrčiaceho bubeníka a gitaristky hrajúcej cez 2 aparáty a občas
kričiacej vokály), nemôžem povedať, že by ma oslnili. Nápady
síce dobré, no pri tom nekonečnom opakovaní dvoch pasáží stále
dokola som sa aj pomaly začal nudiť. Z podobných dôvodov som
nikdy nedokázal dopočúvať na jeden záťah žiadny album
Motorhead a to ma ich muzika teda baví viac ako tá spomenutého
dua. Síce sympoši na pohľadanie, no hudbou u mňa nezabrali.
To kanaďania
PHANE mali svojím surovým punkom dobrý nástup, ale postupne to
tiež na mňa nefungovalo, no vôbec to neznelo zle.
Slovákov
INCRIMINATE som počúval od Váhu a znelo to aj vcelku dobre. Žiaľ,
kým som sa vyhrabal k pódiu, už balili vercajg. Dúfam, že na
nich niekde nartazím a vypočujem v plnej paráde ako sa patrí.
Chorváti
NAILED IN ma ale zrovnali so zemou. Ich surový a rýchly thrashcore
servírovaný s riadnou intenzitou mal nehorázny ťah a rýchlo ma
dokázali vytrhnúť z letargie spôsobenej extrémnou horúčavou a
pre mňa nie až tak záživnou produkciou predtým. Len mi tak srdce
poskakovalo v hrudi.
Ich ktrajania
WILD FORMS ma už mali pekne predvareného, tak ma svojím
temperamentným setom len dorobili na totálku. Svižný
hardcore-punk v ich podaní prenikal do každej bunky v tele. Zas
blaho.
Treťou
balkánskou bandou bola srbská dievčenská trojica APSURD.
Jednoduchší, melodický punk v ich podaní na mňa opäť dobre
fungoval a bavilo ma to. Síce by som asi trošku popracoval na
rôznorodosti vokálneho výrazu, no inak parádne. Pomalšie
melodickejšie veci striedané rýchlymi odpalmi. Žiadna nuda. Ak
devuchy vydržia pri tomto žánri, budú znieť skvelo.
Potom prišla
búrka. Aj na pódiu aj všade. KULTRA! ma zbavili slov. Len som
stál, kýval sa v rytme a počúval tú parádu, čo ponúkali.
Profesionálne odohraté, skvelo odspievané, krásne nazvučené,
nič tam zbytočne netrčalo, nič nepreznievalo, elektro-časti
pekne ladili s gitarami. Chvíľami mi to náladou evokovalo
brnenských Insania v ich jemnejšej podobe a tiež sa mi v pamäti
vynorilo meno aj ďalšej staršej záležitosti Rhodian, ktorí tiež
svojho času vkusne mixovali elektroniku s metalom. Pre mňa asi
jeden z vrcholov tohoročného Ffud festu.
Po tom
neskutočnom zážitku som sa pomedzi slabnúce a rednúce dažďové
kvapky premotal do stanu, kde ma čakal ďalší spomienkový akt.
Svojho času v 90s som videl (vtedy trojicu) ZABLOUDIL(A) na
početných akciách v Trenčíne a okolí a vždy ma ich
improvizovaný noise-rock naživo neskutočne bavil (hoci aj demo a
cd som veru neraz doma obrátil v prehrávačoch). Potom sa mi nejako
stratili z dohľadu, tak som bol zvedavý, kam sa po rokoch na scéne
pohla ich tvorba. A bol to šok. Zostava sa rozrástla o ďalších
členov a úmerne s tým sa rozšíril aj okruh šialenstva, ktoré
teraz spolok svojou tvorbou vyvoláva. Počul som aj dávne prvky,
podľa ktorých by som ich vždy rozoznal, no súčasná tvorba bandy
je inde a je mnohotvárnejšia ako kedykoľvek predtým.
 |
| RATS GET FAT |
Podobne ako
deň predtým, pri produkcii Kochlea, ani teraz som sa nemohol zbaviť
omámenia a rozmotať sa z tej spleti zvukov a tónov. Po skončení
produkcie a doplnení zbierky a nosiče z nesledovaného obdobia som
sa vrátil do reality. Na pódiu už medzitým začali svoj popauzový
koncert žilinčania RATS GET FAT. Stihol som ich od songu “10 000
flies” a bola to riadna nálož. Skvelo odohraté a zohraté,
intenzívne a energické. Suverénny prejav, akoby banda hrala
naposledy predvčerom. Úplný úžas. Neviem, či to bolo pod dojmom
emócií, že som ich zas po čase videl naživo, no bez zaváhania
by som tento set označil za najlepší, aký som od Potkanov počul.
Po ich sete
som si skočil k stánkom rozšíriť šatník a obstarať triko
rožnovákov. To spôsobilo príjemnú a dlhotrvajúcu debatu so
spevákom Vaantom o rôznych témach. Táto trvala aj väčšiu časť
setu, ktorý do hustého davu púšťala DAVOVÁ PSYCHÓZA. Tak som z
ich setu stihol asi len 3 záverečné songy, no periférnym
posluchom som nezaznamenal nejaké zaváhania, či nedostatky ich
produkcie. Všetko znelo a šlapalo skvelo.
Po našej
punk legende sa na dosky usadila legenda mierne významnejšia (aj
keď pohľad do “davu” pár desiatok ľudí pred kapelou tomu
príliš nenasvedčoval), konkrétne kanadské trio D.O.A. V čele s
nestorom hardcore-punku v osobe Joey “Shittheada” Keithleya. Čo
tento pánko v rokoch môjho tatka na pódiu predvádzal, bolo čosi
neskutočné. Stále v pohybe, jak keby mal v sebe motorček, strúhal
ksichty a valil parádne riffy a sóla, k tomu spev. Čisté
potešenie z hudby (presne tuto som videl najväčší rozdiel oproti
DK a ich setu v Blave) v najrýdzejšej forme. Hovadsky ma to bavilo
a ich hodinka ubehla rýchlejšie ako býva zvykom.
 |
| D.O.A. |
ABORTION som
potom dával len po častiach, pomedzi občerstvovanie, chystanie sa
na odchod a podobné činnosti, takže ani poriadne neviem, čo sa
hralo, no nechýbal “Heavy mental” ani iné hitovečky posledných
rokov.
Poslednou
našou položkou tohoto ročníka boli orlováci HIBAKUSHA. Táto
trojica šlape z roka na rok stále lepšie a neúprosnejšie. Ich
crustom mierne napáchnutý grindcore je devastujúci. Parádne zmeny
temp, skvelo sa dopĺňajúce vokály Havla a Blanky, k tomu Marzenov
ľahučký štýl búchania... No paráda. Som rád, že som vydržal
a zhliadol aj ich set, bo by ma mrzelo, keby som oň prišiel.
Na čo už
nám nevyšli sily, bol set ONANY BOYS. Zčasti kvôli posunu
spôsobenému dvojitým rozostavovaním aparatúry, zčasti kvôli
počasiu, ktoré bolo v sobotu nemilosrdné a vysávalo energiu.
Nabudúce už možno vydržím až do poslednej položky.
Opäť
víkend, ako má byť. S kvalitnou hudbou, jedlom aj osadenstvom, za
ktorý musíme byť vďační všetkým, čo sa na ňom podieľali.
Snáď sa onedlho vidíme na jedenástke...
-Majto C.-
Jubilejný
desiaty ročník FFUD festu sa tradične konal na skvelom mieste
v kempingu v Seredi a tradične v ten istý
víkend ako Brutal Assault festival. Táto akcia je pre mňa vždy
viac ako len hudobný festival. Tu relaxujem, oddychujem, stretávam
stovky známych a priateľov, nabíjam sa energiou, aj keď
v nedeľu je zakaždým moje telo vyšťavené ako autobatéria
v starom, hrdzavom moskviči. Tohto ročný line up je navyše
riadne zaujímavý a tak bol plán na druhý augustový víkend
úplne jasný. Do kempingu prichádzame v piatok v čase,
keď sa všetko akurát rozbieha. Prvé dve kapely nám ušli kým
sme si rozbaľovali stan a ostatné cárachy na dvojdňové
nocovanie. Prvú kapelu, ktorú ako tak vnímam sú Hrobár. Trio zo
Štiavnických vrchov rozvírilo prach pod pódiom rýchlim trash
metalom starej školy. Lukáš tlačil zo svojej minimalistickej
bicej súpravy čo to dalo, nechýbali sóla a samozrejme
slovenské texty zo života bežného hrobára. Konečne ich vidím
s poriadnym zvukom, ktorý mimochodom už tradične zabezpečoval
Bibo s Vomitor Sound a jeho stánok s mixpultom bol našim
orientačným bodom po celý víkend. Nasledovali legendy slovenského
undergroundu a na ich vystúpenie som sa tešil z piatkového
programu asi najviac. A to aj hlavne preto že túto bandu som
v starých časoch ich fungovania naživo nestihol. No žiaľ
nedostal som to čo som čakal. Zahraté to bolo fajn, všetko
skladby čo som poznal no aj tak mi tomu niečo chýbalo, nejaká
iskra, náboj, alebo im nesadlo to veľké pódium, neviem ale proste
to tam necvaklo. Škoda. Ďalšiu kapelu vypúšťame a ideme
ochutnať niečo z vega špecialít. A veruže aj bolo
z čoho vyberať. Mlasná Kočička, alebo Táničkyn oranžový
karavan Papaj nám obohatili svojimi špecialitami naše nevedomosti
o vegánskej kuchyni. Six-Score zo susedného Rakúska
dreli grind core vo švédskom strihu, kde nechýbali rýchle
klepačky, crustové gitary a tučný basový zvuk. Discure bola
kapela tých istých členov z predošlej bandy. Škoda že
hrali takto po sebe, znelo to totiž dosť podobne akurát pridali
viac temných hard core mosh pasáží. Záver na pódiu patril
Ostarvskej bande Kulma. Ostrieľaný harcovníci a ich riť
nakopávajúci rýchli hard core rozbehol pod pódiom peknú melu.
Telá lietali vzduchom a Kulma dávala do davu jednu palbu za
druhou. Parádna bodka za večerom. No teda bodka. V stane to
ešte očividne fičí na plné gule a až teraz si uvedomujem
že dnes večer sme tam poriadne ani nenazreli. Energia je však už
na minime a tak jediná cesta vedie akurát do našeho stanu do
spacáku. Zo stanu nás vyháňa slnko opierajúce sa na plachtu
vďaka čomu sa priestor 3x3 metre mení na súkromnú saunu.
V areáli kempingu je už hneď z rana celkom rušno.
Preživší zombíci sa stretávajú s nevyspatými jedincami
vyliezajúcich z rozhorúčených stanov a všetci sa len
tak pofľakujú, alebo posedávajú. Raňajky u Kubíkovcov
a káva u Ozóna ma preberajú ako tak k životu. Hrať
sa začína až o 13:00 a keďže tento rok neni žiadna
súťaž o najplechovejšiu papuľu ani nič podobné, tak sa
len tak túlame alebo oddychujeme pri váhu. Program na pódiu otvára
ostrieľaný punkový harcovník Daša Fon Fľaša. Milión krát ho
môžem vidieť a milión krát ma to bude baviť. Daša to
proste robiť vie!!! Je to chalanisko s obrovským talentom
a nadšením, a ja mu to jeho punkové pesničkárstvo vždy
žeriem. Nasledovala kapela, na ktorú som bol veľmi zvedavý. Fat
je pomerne nová grupa zo Stropkova, v ktorej posobia dvaja
členovia z Grinding Jesus Brothers. No toto nebudú žiadne
rýchlostné preteky, skôr naopak. Z pódia sa začína valiť
ťažký, pomalý stoner metal. A že im to ide kurva dobre cítiť
hneď od prvých tónov. Dve podladené gitary a bublajúca basa
vytvárajú až vibrácie v žalúdku. V prípade Fat sa
potvrdili všetky chvály, ktoré som o nich do teraz počul. Temný
hardcore crust z čiech Beastien kukám asi 1-2 skladby, no až
tak mi to nesadlo. To čo však nasledovalo po nich to bola ďalšia
fajná šleha. W.A.B. zo Španielska natrepali na pódium komplet
vlastnú obrovskú pódiovku s ešte väčšou zostavou bicích
a to boli v zostave len dvaja. Copíkatá gitaristka
a holohlavý bajúzatý bicman dokázali, že stále platí
osvedčené pravidlo, v jednoduchosti je sila. Priamočiary punk
s rock´n rollovou dravosťou a klasickým metalovým
základom. W.A.B. boli ďalšie prekvapko desiateho ročníku. A v
pravom punkovom duchu sa pokračovalo aj naďalej. Kanadský pankáči
Phane predviedli poctivý raw punk hard core na plné gule v štýle
Discharge, Doom. Gitarista so žltými bodlinami na hlave strúhal
jedno parádne sólo za druhým a bubeník to hnal s poza
svojej batérie vpred plnou silou. Incriminate s Miňom a Olim
z Medication Time v zostave drhnú youthcrew hard core aký
nemá u nás veľké zastúpenie. Videl som ich pred časom
v Lovčici, no tam to bolo zvukovo trochu uhučané, tak som bol
zvedavý ako to odpália tu. Predohrávky, rozjazdy, rýchle palby
a mosh pasáže zaberajú na 100% a pod pódiom to riadne
ožíva. Škoda akurát, že cez ich set sa udiala trochu nepríjemná
záležitosť a rovno pri pódiu odpadáva nejaký nešťastník.
Kapela musí prerušiť hranie kvôli zásahu záchranky, tá ho
následne odváža a môže sa pokračovať. Na pódium sa derie
ďalšia štvorica. Nailed In zo Zagrebu odpálili ďalšiu hard core
nálož. Trochu mi to pripomínalo amíkov Negative Approach. Aj
napriek tomu že sa chlapi sa snažia čo to dá, moja energia vdaka
dusnému počasie trochu klesá a potrebujem dobyť. Ďalšie
dve kapely tak vynechávame. Jedlo, kecanie, chvíľa pri váhu a do
centra diania sa vraciame až pri českých Kultra. S touto
kapelou je to u mňa vždy tak 50 na 50. Občas je to super a
inokedy ma to veľmi nebaví a dnes to bol žiaľ ten druhý
prípad. Navyše sa spúšťa celkom fajný lejak a tak sa
schovávame v prístrešku za pódiom. Tam sa zase tak zakecávam že
prešvihujem aj koncert Rats Get Fat no a čo ma ale riadne
serie, tak som prešvihol aj Zabloudil, ktorý hrali v stane.
A vraj to bola riadna pecka.....Kurvaaa. No čo už. Je čas na
jednu z hlavných kapiel festivalu. Davová Psychóza je na
scéne už 30 rokov. Po prvých dvoch základných albumoch mi všetko
ostatné čo sa týka tejto kapely unika a ide tak trochu mimo
mňa, pred pódiom je však plno a cítiť, že mnohý majú
práve teraz vrchol festivalu. Ja väčšinu koncertu sledujem hlavne
Cibiho za bicími, ktorý je pre mňa už roky jeden z top
bubeníkov u nás. Všetci ostatný tancujú, pogujú a spievajú
spolu s Janom. Moj vrchol festivalu ešte len príde. Okolo
stanu sa už zbiehajú všetky známe xichty netrpezlivo čakajúce
vystúpenie šialeného frantíka, ktorý so svojou one man show
vystupuje pod názvom Octopouple.
 |
| OCTOPOUPLE |
Ak si myslíš že si už videl
všetko a nič ťa nemôže prekvapiť, tak J.P. ťa presvedčí
o úplnom opaku. Sám so svojimi bicími a video
projekciou, ktorú ma prepojenú cez trigre a ovláda ju tak
spolu aj s ostatnou doprovodnou muzikou dokáže veci, ktoré ti
mozog nestíha spracovávať. Toto je proste vymakané!!!!! Odetý
len v trenkoch, so škraboškou v tvare chobotnice, zvyšok
kapely basa, gitara, je tiež len on takisto v trenkoch
a škraboškách, ale z videa. Zaručujem ti že nič
šialenejšie si v živote nevidel. Premakané hudobne aj
vizuálne. Ako skončil, skončili medzitým na pódiu D.O.A.,
punkový veteráni z Kanady. A bola to vraj parádna jazda,
škoda. Do finále ostávajú tri kapely. Všetky tri zaradené do
škatulky grind core aj keď každá si to drhne pekne po svojom.
Abortion dnes večer iba v trojici. Lepra s Bibom
rozpúšťajú vlasiská, teda vlastne aspoň tých pár čo im ešte
ostali na gebuli a báchajú jednu piesenku za druhou. Jedné čo
mi na ich sete trochu vadilo boli až moc natrigrované bicie (ja som
v tomto proste stará škola), ktoré to zbytočne celé
prehlušili. Aj sme to s Jarkom, poverený samotným majstrom
zvuku poupravovali a snáď sa nám to ako tak aj podarilo. Inak
to bol klasický pre mňa stále starý dobrý Abortion. Hibakusha sú
ďalší ostrieľaný harcovníci. Trio v najklasickejšej
zostave gitara, basa, bicie, dva vokály na striedačku mužsko,
ženský a čistokrvný crust grind na plné gule. Ani neviem
kedy som ich videl naposledy a tak si to cele pekne užívam.
Ako posledný, zlatý klinec festivalu Onany Boys.
 |
| ONANY BOYS |
Spevák Radim ako
jediný pôvodný člen a okolo neho Skulda, Viki a Kobylka.
Úvodné intro U I U A A odspievajú dve
Radimove dcéry a potom už nasleduje niekoľko minútové pravé
noise core peklo. Desiatky sekundových výplachov, občas s náznakom
nejakého akože hudobného umenia, ale to hneď končí bordeloidným
rachotom. Na záver pol sekundový prídavok a ani nie po
desiatich minútach je po všetkom. Bomba!!!!! Ostáva už len
odtrepať sa do spacáku a drichmať až do rána, čo po tomto
maratóne neni absolútne žiadny problém. Ráno je dopriate trochu
dlhšie vyspávanie keďže je pod mrakom. Potom už len klasika,
raňajky v Kubíkovskom stánku a doobedné vytriezvenie.
K tomu nám robí náladu Samčo, Brat Dážďoviek. Vidím ho
prvý krát a rehocem sa na plnú hubu. Toto je na ráno úplne
to najlepšie prebratie. Slnko už zase začína pripekať, je
najvyšší čas rozlúčiť sa a pobrať sa domov. Na záver by som
už len chcel zaželať celému FFUD fest týmu minimálne ďalších
10 takýchto rokov. Je perfektné vidieť ľudí robiť niečo len
preto, že ich to v prvom rade baví a napĺňa. Nech vám
to nadšenie a energia vydrží čo najdlhšie. Vidíme sa zase
o rok v kempingu priatelia!!!!
-Jan
IP-
fotky-Lepra-
Rád sem chodím každý rok a tento festival sa stal pre mňa symbolom, že to ide aj v duchu D.I.Y., bez sponzorov, hviezd a ich manierov. Aj v tento rok sa tu zišla celkom slušná plejáda, neznámých a zaujímavých kapiel. Zišla sa celá punk/crust atď... diy scéna a atmosféra festu bola zase len parádna..
Festival rastie z roka na rok a čo je zaujímavé, stále sa neskurvil! Držím chlapcom palce v tom , čo robia a ako to robia. Robíte to dobre a o rok sa tu stretneme zase!!!
-Lepra-
fotky-lepra-
