Meno
tejto švédskej svorky sa o mňa nejaký čas obtieralo, no
nejak extra som nikde nepátral po ich tvorbe. Až dlho po ich
„ukončení činnosti“ som si nakoniec zadovážil ich vtedy
finálny počin „The shape of punk to come“ a bol som veľmi
milo prekvapený ich produkciou. Hneď som pochopil, prečo to meno
u mladších ročníkov malo taký zvuk. Množstvo živelnosti,
energie a nasadenia na strane jednej a kopec muzikality na
druhej. Po nejakom čase sa banda dala opäť dokopy a svet
obohatila aj ďalšou nahrávkou. Darovali nám Slobodu. Aj pri tomto
albume nejaký čas trvalo, kým sa ku mne dostal. Potom trvalo, kým
som ho absorboval. To, čo tu švédsky blázni predvádzajú, sa
nedá ani opísať jednoduchou vetou. Úvodná divočina “Elektra”
je voľným pokračovaním predošlej tvorby. Striedajú sa jemnejšie
party s intenzívnejšími. Gitary sú dokonalé vo svojej
jednoduchosti. Parádny začiatok. No šoky (a chuťovečky zároveň)
prichádzajú až so štartom druhej “Old friends/New war”. Basa
seká s kopákom, ako svojho času predviedli NoMeansNo na albumoch z
80s. Potom sa ozve parádny part akustickej gitary a besnenie môže
začať. Žiadna extrémna rýchlosť, song plynie v pomalšom, divno
nasekanom pochodovom tempe. Skvelé gitary, emotívny vreskot
doplnený o hlboké vokály. Skvelý post hardcorový kúsok., z
tejto kolekcie môj najobľúbenejší. Bez nejakých okolkov sa
“Dawkins Christ” objaví vzápätí cez elektronickú vsuvku s
ženským vokálom a jemnú gitarovú kudrlinku skladba plynulo
vygraduje a prejde do nasledujúcej besnoty, kde gitary neúprosne
odsekávajú frázu za frázou, tón za tónom, slovo za slovom.
Neúprosnosť tomu pridávajú aj svižné bicie. Do pomalších
hypnotickejších polôh sa vrátime vo “Francafrique” s
jednoduchými gitarami a skvelými spevmi. Pod melodickými refrénmi
hrá aj basa peknú melodickú linku. V závere sa ozve dychová
sekcia, čo dodá už tak dokonalej veci ďalší rozmer. Záverečná
“Thought to blood” začne zadumanejšou časťou s emotívnejším
spevom, ktorú vystriedajú ostré gitary a vreskot speváka. Dobre
vyznievajú klávesové linky a celkovo elektronické vsuvky. Aj
tento song je po okraj naplnený nápadmi rôznych farieb a odtieňov.
Táto mnohotvárnosť, pre kapelu tak typická aj v minulosti, je tu
však dotiahnutá k väčšej dokonalosti. Aspoň mne sa zdá, že
pasáže napriek kontrastnosti lepšie držia pokope a plynulo sa
prelievajú jedna do druhej. Na konci sa mi väčšinou nechce platňu
obrátiť a pustiť druhú stranu, tak ju dám aj 2-3x po sebe. Keď
už sa na otočenie odhodlám, už zkraja ma uvíta rozverná rocková
gitara, na ktorú sa napoja svižné bicie a dychová sekcia. “War
on the palaces” je celkovo odľahčenejší, rytmický rock-song.
Znepokojivo sa vráti hneď s prvými tónmi “Destroy the man”,
kde, slohám postaveným len na rytmike, kontrastujú zbesilé
sekačky gitary v refrénoch. Nasledujúca “366” sa ani nesnaží
omámiť nás zvodnými tónmi a jednoduchým rytmom. Rovno nás
rozčesne šialenou gitarovou linkou a neurvalým revom. “Servants
of death” ovije žblnkotavou gitarou, jemne vrniacou basovou linkou
a najjednoduchším rytmom, aký sa dá zahrať. Pritom si ani neviem
predstaviť, že by tam mal byť iný. Takto je to dokonalé..
Záverečná “Useless europeans” začne ambientnejšie s
repetitívnou basou a príjemnou gitarou na polochách kláves a
prejde do mierne naliehavejších refrénov. Keď song stíchne, aj
to ticho je hmatateľné a husté. Švédski šialenci predviedli, že
nápadov majú ešte viac ako v minulosti a dokážu nimi pekne
narábať a hýbať a dávať ich dokopy. Skvelý album. Teším sa
na aktuálnu novinku.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára