DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

pondelok 30. januára 2017

AGAINST / BLOODSHED REMAINS „Brotherhood: A collaboration of friendship“ split-12“EP 2014 (Old School Cartel)

Na jednej z akcií v topolčianskom Barbare som si kúpil tento dvanásťpalec, ktorý ma po príchode domov nemilo prekvapil, bo som zistil, že nejde o klasické dlhohrajúce splitko. Náladu mi spravila až muzika valiaca sa z drážok.
Prví sa ozvali austrálski borci AGAINST v najlepšej tradícii metalom silne napáchnutého hardcore v duchu Merauder či Pro-Pain, čomu napomáha aj drsný, špinavý zvuk gitár. Songy sa nesú skôr v strednom, valivom tempe, no objavia sa aj rýchlejšie výpady (práve vďaka nim mi pripomínajú aj hordu Gary Meskilla), či už v prvej „Legion of parasites“, abo tretej „Bring the end“. Druhá „No master“ je celá ťaživo pomalá, no znie maximálne skvelo. Gitary sekajú parádne motívy, do ktorých spevák šteká slová. Rád by som si vypočul aj viac, bo týchto necelých 6 minút je chabá dávka.
Na druhej strane sa predstavujú rakúski mladíci, ktorých energický set ma naživo ohromne bavil. Hneď ako zaznejú prvé tóny „Global isolation“, je jasné, že aj nahrávka sa pod kožu vstrebe veľmi rýchlo. Ich modernejší hardcore absorboval ako ťaživosť Madball, tak aj zasekávačky napr. The Ghost Inside, The Carrier či Call To Preserve. Plusom je aj parádny, hutný zvuk. Druhá „Crew anthem“ je skôr v strednom tempe s pestrými vokálmi a mohutnými zbormi, no po basovo-bubnovom výjazde pekne zrýchli, ozve sa aj parádna vyhrávka gitary, ktorá mi tiež mierne pripomína Pro.Pain. V podobnom duchu sa nesie aj posledná „You lost“, odpálená pomaly a zrýchľujúca lan veľmi mierne, do obrátok sa na pár taktov dostane len v druhej polovici songu, no potom sa vráti do ťaživých burácajúcich gitár a duniacich kotlov. Podobne, ako austrálci, aj rakušáci mi nadelili len primalú ochutnávku, aby som mal dosť.
Niekedy mi takéto plytvanie miestom na 12-palci príde zbytočné – dokopy 16 minút, to by s rezervou uniesol aj 10-palec. Po hudobnej stránke je to ale veľmi dobre odvedená robotka v oboch prípadoch.
-Majto C.-


nedeľa 29. januára 2017

UCHÁZÍM „Marnostroj“ LP 2011 (Papagájův Hlasatel Records)

Sypem si na hlavu popol, no túto kapelu som dlho trestuhodne obchádzal. Dokonca ani zmienka na obale platne Retroprotest (ich cover band) mnou nejak nepohla, aby som to napravil, no raz mi to nedalo a pustil som si na nete song. Isto je každému jasné, čo nasledovalo. Dostal som do rúk tento skvost a nemôžem sa ho poriadne nabažiť. Okrem skvelej muziky a tradičného bookletu s textami som dostal aj prílohu formátu A4 plnú poviedok a básní samotných autorov. Podobne ako samotná hudobná zložka, sú pekne uletené.
Hudba? Hneď úvod „Rezignace“ dáva tušiť, že nepôjde o rozjuchaný punčík, ale o podstatne temnejšiu záležitosť. V prvom momente mi napadlo spojenie apokalyptický hardcore, riadne agresívny, nekompromisný a znepokojivý. „O zvířatach a lidech“ pokračuje v nastolenom duchu, no je mierne šmrncnutá šialenstvom nletohradských Sebastian na debute „Sny o Marii“, no na rozdiel od nich je to menej metalové. Hneď ďalšia „Malá noční válka“ začne ľahšou emo-pasážou s melodickým spevom v duchu Pražského Výběru, ktorému kontruje hrubozrnný hrdelný ryk podobný Pípovmu v projekte Leprocide. „Odsouzeni k doživotí ve tmě“ mi celkovou výstavbou pripomína menej chaotický Michael´s Uncle, rovnako ako aj „Cyklofrenie“, v ktorej sa ozve jednoduchý punk rytmus, na ktorý sa vrstvia gitary a spevy. „Malá osobní revolta“ nasiakla okrem drsnosti aj avantgardné vplyvy Už Jsme Doma, ako v muzike, tak aj v spevoch, hlavne v druhej polovici songu. Prvú stranu uzatvára titulná „Marnostroj“ s parádnou atmosférou a decentnými gitarami, ktorá sa po skvelej emo-časti zmení v naliehavé burácanie a následné zrýchlenie, no ku koncu sa zas k slovu dostanú miernejšie časti, stále dostatočne výrazné. Pestrosťou aranží mi táto kapela asi najviac zaimponovala. Ich tvorba mi v každom momente pripomína niečo iné, no stále to robia dosť osobito a svojsky. Napríklad aj burácanie basy v „Kolovrat systému“, ktoré otvorí druhú stranu, je ako z albumov M.O.D. abo S.O.D.. Skončí riadnym chaosom. „Kdo se směje naposled“ si vypožičala od UJD rovno celú pasáž v strede, inak je to drsná jazda. V songu „Strach“ sa strieda Čokovský naťahovaný jakot s chrchlákom jak na starých demách Moriorr či na albume „Institut klinické smrti“ Torr, pekne ťahavým a hlbokým. Opäť množstvo zmien tempa a intenzity. Podobné zmeny sa nevyhli ani krátkej „Systém“ (psycho čisté gitary kontra drsné riffy) a v podstate žiadnej. Celý album je nimi vrchovato napchatý. „Řeka“ ma v strede príjemnú emo pasáž v duchu Esazlesa s hovoreným slovom na podklade decentných čistých gitár, ktorá je v silnom kontraste k drsnému zbytku. Toy-Dolls-ovskou gitarou odštartuje punkovica „Šalamoun“, kde tiež nechýbajú typické prvky Ucházím – zmeny a pestrosť. Záverečný „Styx“ už je len povestnou čerešničkou. Po decentných slohách a kričaných refrénoch ale príde pasáž, ktorú môžete počuť v songu „Exitus za 12 sekund“ na albume „Svit“ (2006) od The Switch, len trošku rýchlejšie zahraná a na rozdiel od originálu aj spievaná. Napriek tomu je to skvelý záver skvelého albumu.
No a kým som konečne popísal moje neopísateľné dojmy z tohto albumu, Papagáj už stihol vydať album nový, na ktorý už si brúsim zuby v najbližšom čase, bo verím, že táto banda ma nemôže sklamať.

-Majto C.-



utorok 24. januára 2017

RÚBANISKO „Keď zvoní kosa/Čistý hnev“ 7“ 2016 (Burina Records)

Malofatranskí nihilisti vrhli v lete min. roku na svet novú sedmičku a spravili to opäť štýlovo. Klasická dvojpoložková 45-otáčková záležitosť, vrátane (k tomuto formátu v minulosti náležitého) väčšieho stredového výseku a tradične jednoduchého obalu, na ktorom ale netradične namiesto Dášových linorytových motívov dominuje foto bandy. Po tejto stránke vsjo jásna.
Hudba sa nesie tiež v najlepšej tradícii tohto horského ansáblu. Surová a drsná, ako ju máme radi. Vždy, keď dokola vrcím túto placečku, trochu mi je ľúto, že obe tieto šupovice nedoplnili dvojicu songov na splitku s Cheap Talk, bo okrem toho, že boli nahraté v rovnakom termíne, dopĺňajú ich aj hudobne. Najlepšie je to počuteľné vždy, keď si po splitku hneď pustím tento „singel“. Drsnú jazdu „Ancikrist“ a divokú „Tokyo hotel“ tu vystrieda miernejšia „Keď zvoní kosa“ v strednom tempe, s najmelodickejším refrénom v doterajšom pôsobení kapely. Teda, aspoň podľa mňa, dostať to z hlavy býva niekedy problém. Riffy sú tu skvelé (povedal by som, že až Korbeľovsky rockové)), búšenie bicích k nim náležite uspôsobené (rýchlejšie stredné), skrátka hitofka jak sa patrí. Na druhej strane potom striehne „Čistý hnev“, celý hodený na sever. Po fujavici v intre sa ozve blackmetalová gitara podporená rýchlou dvojšlapkou a už sa ježia chlpy na zátylku. Rytmičák pomaly usekáva tempo a atmosféru umocňuje melodická vyhrávka druhej gitary. Parádne načernalý je potom aj refrén s klepačkou a havraním škrekotom. Celkovo je Čistý hnev viac trú bľek metál jak pank, ale parádny.
Tradične som spokojen, no nenaplnen. Mám málo, furt mám málo. Asi by to zas chcelo dlhší matroš.

-Majto C.-


ANTARES „Sloth“ LP 2014 (Rancore Records / Annoying Records)

Mám vo zvyku nakupovať platne od zahraničných kapiel túrujúcich kontinent, so zástavkou kdesi v okolí. A nielen tituly dotyčných kapiel, ale aj rôzne neznáme z ich domoviny. Dostal som sa tak už k mnohým zaujímavým veciam, na ktoré by som inak asi ani nenarazil. Toto je presne jeden z nich. Podľa obalu tejto talianskej trojice ťažko odhadnúť, čo sa ukrýva v drážkach (nočná dvojprúdovka pod hviezdnou oblohou), asi aj preto som s jej vypočutím otáľal a nejak extra sa do toho nehnal (prvýkrát som ju pustil cca 2 roky od zakúpenia), no potom prišlo prekvapenie. Parádny mix thrash metalu s heavíkom, trošku coru, trošku toho a ždibec hentoho...
Úvod „Milkshakes“ síce vyznie jak Metallica v 90s – čiže vybrnkávaná gitara s miernym efektom, no hneď nato sa ozve tak špičkový riff, jak dokážu súkať len Anthrax a podobné kapelky. Do toho výrazná basa a parádny spev. Úplné orgie našľapanosti a melodiky. V tomto duchu sa nesie ešte aj nasledujúca „Les diaboliques“, hoci tá sa nesie v pomalšom tempe a hojne v nej dunia kotly, no má takú osobitú atmosféru. Titulná vec mi silno evokuje kapely ako Stone Temple Pilots – aj riffovaním aj ležérnym spevom. Ďalšie dve skladby prvej strany sú pre mňa len akási vata (také rockandrollovky, ktoré mi až tak nerežú ako zbytok, hoci nie sú to vyložene průserovky, dokonca mi vďaka vyššiemu spevu a šťavnatým gitarám vzdialene pripomínajú dávny album nemcov Assassins Of God), moju pozornosť púta až svižná motorheadofka „Welcome in my mind“, z ktorej sa po minúte cez tlkot bicích a vyhrávku zbustrovanej basy vylúpne „angusyongovský“ riff ďalšej „Don´t want it, don´t need it“ – taká vcelku chutná stoner rocková vecička, kde v refréne mám vždy dojem, že ho svojím typickým chrapľákom reve sám Lemmy.“Soaked fingers“ je vec jak keby ju prebrali od Kabát-u – jednoduchý rockec, akurát mi príde živelnejšie zaspievaný. Šťavnatým riffom začne aj „Taste my blues“, no nesie sa v strednom tempe, ktoré vydrží až do konca. Našťastie songy nie sú dlhé, tak ma nenudia. Klepotom bicích sa rozbehne inštrumentálka „Zeta reticuli“, ktorá mi znie jak od Mejdnov z prvej polovice 80s, akurát basa je decentnejšia a skladba nie je tak natiahnutá. Záver zas patrí rýchlosti a pestrosti. „Senseless“ je svižná vec aké sa mi pozdávali napr. u Nemcov Crushing Caspars, zároveň je členitá a stále je v nej čo počúvať.
Nie je to extra ohromujúci album, z ktorého by mi padala sánka nonstop niekoľko mesiacov, ale je to skvelý album, ktorý dokáže pekne zarezonovať a pobaviť, pravdaže len ak padne v správnej chvíli, bo nie vždy mám chuť na takéto „ľahšie“ záležitosti. Neortodoxným môžem len doporučiť.

-Majto C.-