Sypem
si na hlavu popol, no túto kapelu som dlho trestuhodne obchádzal.
Dokonca ani zmienka na obale platne Retroprotest (ich cover band)
mnou nejak nepohla, aby
som to napravil, no raz mi to nedalo a pustil som si na nete
song. Isto je každému jasné, čo nasledovalo. Dostal som do rúk
tento skvost a nemôžem sa ho poriadne nabažiť. Okrem skvelej
muziky a tradičného bookletu s textami som dostal aj
prílohu formátu A4 plnú poviedok a básní samotných
autorov. Podobne ako samotná hudobná zložka, sú pekne uletené.
Hudba?
Hneď úvod „Rezignace“
dáva tušiť, že nepôjde o rozjuchaný punčík, ale
o podstatne temnejšiu záležitosť. V prvom momente mi
napadlo spojenie apokalyptický hardcore, riadne agresívny,
nekompromisný a znepokojivý. „O zvířatach a lidech“
pokračuje v nastolenom duchu, no je mierne šmrncnutá
šialenstvom nletohradských Sebastian na debute „Sny o Marii“,
no na rozdiel od nich je to menej metalové. Hneď ďalšia „Malá
noční válka“ začne ľahšou emo-pasážou s melodickým spevom
v duchu Pražského Výběru, ktorému kontruje hrubozrnný
hrdelný ryk podobný Pípovmu v projekte Leprocide. „Odsouzeni
k doživotí ve tmě“ mi celkovou výstavbou pripomína menej
chaotický Michael´s Uncle, rovnako ako aj „Cyklofrenie“,
v ktorej sa ozve jednoduchý punk rytmus, na ktorý sa vrstvia
gitary a spevy. „Malá osobní revolta“ nasiakla okrem
drsnosti aj avantgardné vplyvy Už Jsme Doma, ako v muzike, tak
aj v spevoch, hlavne v druhej polovici songu. Prvú stranu
uzatvára titulná „Marnostroj“ s parádnou atmosférou
a decentnými gitarami, ktorá sa po skvelej emo-časti zmení
v naliehavé burácanie a následné zrýchlenie, no ku
koncu sa zas k slovu dostanú miernejšie časti, stále
dostatočne výrazné. Pestrosťou aranží mi táto kapela asi
najviac zaimponovala. Ich tvorba mi v každom momente pripomína
niečo iné, no stále to robia dosť osobito a svojsky.
Napríklad aj burácanie basy v „Kolovrat systému“, ktoré
otvorí druhú stranu, je ako z albumov M.O.D. abo S.O.D..
Skončí riadnym chaosom. „Kdo se směje naposled“ si vypožičala
od UJD rovno celú pasáž v strede, inak je to drsná jazda.
V songu „Strach“ sa strieda Čokovský naťahovaný jakot
s chrchlákom jak na starých demách Moriorr či na albume
„Institut klinické smrti“ Torr, pekne ťahavým a hlbokým.
Opäť množstvo zmien tempa a intenzity. Podobné zmeny sa
nevyhli ani krátkej „Systém“ (psycho čisté gitary kontra
drsné riffy) a v podstate žiadnej. Celý album je nimi
vrchovato napchatý. „Řeka“ ma v strede príjemnú emo
pasáž v duchu Esazlesa s hovoreným slovom na podklade
decentných čistých gitár, ktorá je v silnom kontraste
k drsnému zbytku. Toy-Dolls-ovskou gitarou odštartuje
punkovica „Šalamoun“, kde tiež nechýbajú typické prvky
Ucházím – zmeny a pestrosť. Záverečný „Styx“ už je
len povestnou čerešničkou. Po decentných slohách a kričaných
refrénoch ale príde pasáž, ktorú môžete počuť v songu
„Exitus za 12 sekund“ na albume „Svit“ (2006) od The Switch,
len trošku rýchlejšie zahraná a na rozdiel od originálu aj
spievaná. Napriek tomu je to skvelý záver skvelého albumu.
No a kým
som konečne popísal moje neopísateľné dojmy z tohto albumu,
Papagáj už stihol vydať album nový, na ktorý už si brúsim zuby
v najbližšom čase, bo verím, že táto banda ma nemôže
sklamať.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára