Mám vo zvyku
nakupovať platne od zahraničných kapiel túrujúcich kontinent, so
zástavkou kdesi v okolí. A nielen tituly dotyčných
kapiel, ale aj rôzne neznáme z ich domoviny. Dostal som sa tak
už k mnohým zaujímavým veciam, na ktoré by som inak asi ani
nenarazil. Toto je presne jeden z nich. Podľa obalu tejto
talianskej trojice ťažko odhadnúť, čo sa ukrýva v drážkach
(nočná dvojprúdovka pod hviezdnou oblohou), asi aj preto som s jej
vypočutím otáľal a nejak extra sa do toho nehnal (prvýkrát
som ju pustil cca 2 roky od zakúpenia), no potom prišlo
prekvapenie. Parádny mix thrash metalu s heavíkom, trošku
coru, trošku toho a ždibec hentoho...
Úvod
„Milkshakes“ síce vyznie jak Metallica v 90s – čiže
vybrnkávaná gitara s miernym efektom, no hneď nato sa ozve
tak špičkový riff, jak dokážu súkať len
Anthrax a podobné kapelky. Do toho výrazná basa a parádny
spev. Úplné orgie našľapanosti a melodiky. V tomto
duchu sa nesie ešte aj nasledujúca „Les diaboliques“, hoci tá
sa nesie v pomalšom tempe a hojne v nej dunia kotly,
no má takú osobitú atmosféru. Titulná vec mi silno evokuje
kapely ako Stone Temple Pilots – aj riffovaním aj ležérnym
spevom. Ďalšie dve skladby prvej strany sú pre mňa len akási
vata (také rockandrollovky, ktoré mi až tak nerežú ako zbytok,
hoci nie sú to vyložene průserovky, dokonca mi vďaka vyššiemu
spevu a šťavnatým gitarám vzdialene pripomínajú dávny
album nemcov Assassins Of God), moju pozornosť púta až svižná
motorheadofka „Welcome in my mind“, z ktorej sa po minúte
cez tlkot bicích a vyhrávku zbustrovanej basy vylúpne
„angusyongovský“ riff ďalšej „Don´t want it, don´t need
it“ – taká vcelku chutná stoner rocková vecička, kde
v refréne mám vždy dojem, že ho svojím typickým chrapľákom
reve sám Lemmy.“Soaked fingers“ je vec jak keby ju prebrali od
Kabát-u – jednoduchý rockec, akurát mi príde živelnejšie
zaspievaný. Šťavnatým riffom začne aj „Taste my blues“, no
nesie sa v strednom tempe, ktoré vydrží až do konca.
Našťastie songy nie sú dlhé, tak ma nenudia. Klepotom bicích sa
rozbehne inštrumentálka „Zeta reticuli“, ktorá mi znie jak od
Mejdnov z prvej polovice 80s, akurát basa je decentnejšia
a skladba nie je tak natiahnutá. Záver zas patrí rýchlosti
a pestrosti. „Senseless“ je svižná vec aké sa mi
pozdávali napr. u Nemcov Crushing Caspars, zároveň je členitá
a stále je v nej čo počúvať.
Nie je
to extra ohromujúci album, z ktorého by mi padala sánka
nonstop niekoľko mesiacov, ale je to skvelý album, ktorý dokáže
pekne zarezonovať a pobaviť, pravdaže len ak padne v správnej
chvíli, bo nie vždy
mám chuť na takéto „ľahšie“ záležitosti. Neortodoxným
môžem len doporučiť.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára