Stolen
Lives sú kapelou, vďaka ktorej
som objavil novodobý thrashcore, keď som bol na ich koncerte v Lúči
ani neviem koľko rokov dozadu. Tam som od nich zobral ich prvé
sedmičky, neskôr postupne všetky ich ďalšie vydania ako postupne
vychádzali. Dokonca vydaním splitka s Lahar boli mojou
thrashovou jednotkou z Čiech, bo ten materiál jednoducho
masakroval a masakruje dodnes. Škoda, že sa po jeho vydaní
akosi stiahli do ústrania. Nachvíľu svitla nádej, keď vyšlo
skvelé splitko so spriaznenými Rapsod, no až do vydania tohto
albumu som si myslel, že kapela už to má za sebou. Bolo milým
prekvápkom, keď mi Sucháč oznámil, že spáchal vydanie tohto
titulu. O obal sa postaral gitarák kolegov z posledného
splitka a o nahrávku zas borci v bzeneckom Shaarku. Svoju
prácu odviedli parádne. Muzika?
Úvodné
„Intro“ ešte chvíľku drží v napätí, že kam sa kapela
po tých rokoch vydala. Pomalé pobublávanie gitár a postupne
nabiehajúca pomalá
pasáž s bicími, to by mohlo znamenať istú inklináciu viac
do thrashových vôd. No hneď z prvými tónmi nasledujúcej
„Nekonečný cyklus“ je každému jasné, že banda neuhla ani
o mikrometer zo svojho nekompromisného štýlu, ktorý toľké
roky kresali. Grindové bicie a agresívna gitara odfaklia kus
tela a zahodia ho do diaľky. K tomu nasratý Davidov
štekot, ktorý dokoná dielo skazy. Ohromný začiatok. Stolen Lives
neuhli ani o nič. Pre niekoho možno stagnácia, no ja som
spokojný. Pokrok vidím, že s čistejším zvukom (stále však
dostatočne nasraným) ich muzika a štruktúra songov dosiahla
väčšej prehľadnosti, bo v minulosti ich zmeny mohli na prvé
počutie (a niekoľko ďalších tiež) pôsobiť až chaoticky.
V nastolenom duchu sa nesie aj titulná „Budoucnost sviní“,
no tam o máličko viac nad corovými prvkami prevažujú
thrashové gitary a miernejšie tempá (oproti grindovým
klepaniciam). „Hymna mrtvého národa“ a „Kup si svou smrt“
z vás opäť vymlátia všetok život a zbytky bezduchého
mäsa odrhnú strúhadlom gitár z kostí. Zmiernenie prichádza
až v závere strany v podobe thrashovinky „Ztráta“,
kde na pár zrýchlených srdečných úderov dôjde aj k úplnému
spomaleniu. Thrashový riff otvorí druhú stranu a song „Bída
a lesk“ a že je to pekná rezačka. Teda, aspoň do
konca prvej slohy, potom opäť nastúpi masaker bicích a zničí
všetky ilúzie o miernejšom songu, ktoré ešte znovu svitnú
v záverečnej slohe. Rovnako tak v nasledujúcej „Uspat
syčící vztek“, kde sa objaví aj kratučká skákavá časť
a pred záverečnou slohou aj melodická vyhrávka. „Syndrom
vyhasnutí“ a „Jsem blíž ke dnu“ sú tradičné songy SL.
Tradičné v intenciách tohto albumu. Nekompromisné, uklepané,
plné tempových zmien a pasáží plynule prechádzajúcich
z jednej do inej, pritom stále skvelo znejúce a agresívne.
„Zklamání“ ide v tomto ešte ďalej – viac do grindu.
Príde, pritlačí k zemi svojím tlakom a zmizne v šumení
činelov a dozvuku gitary. Song „Napořád“ je typickou
vecou kapely, aké by ste našli aj na starších tituloch. Thrashová
až na kosť, no tiež spestrená zmenami ako zbytok tvorby. Len tu
tie zrýchlenia iba spestrujú thrashový základ, ktorý po všetkej
tej agresii znie až chytľavo. A nemôžem nezmieniť tradične
vyhranené texty kapely. Vždy Antifa a vždy proti útlaku
a vysávaniu zo strany „mocných“, skrátka: Napořád....
Kto tento ojedinelý výhonok českého thrashcoru nevlastní, nemá
právo hovoriť, že pozná túto scénu. Toto je povinnosť.
-Majto C.-