Vydanie
tohto albumu bolo dosť očakávanou udalosťou (u mňa od vypočutia
si noviniek na ich predskakovaní Discharge v Trenčíne).
Vzhľadom k tomu, že som
ho kupoval od kapely na inej akcii v Trenčíne, dostal som sa
k nemu neskôr, no myslím, že posluchovo som tie stratené
mesiace hravo dohnal.
A album
je to parádny po všetkých stránkach. Počnúc perfektnou grafikou
gatefoldu, cez namakaný, výrazný zvuk až po muziku samotnú
(samozrejme aj s textami).
Kapela naplnila názov albumu dokonalo.
„Z
mostov stúpa dym“ otvára , povedal by som, že až punkovou
gitarou a stredným, rezkým tempom, do čoho Gargamel vyrevuje
v nižších polohách (čo songom veruže tiež výrazne
prospelo, že upustil od tých hysterických vreskotov z minulosti).
Ešte mu aj vo vokáloch zdatne sekunduje Martin. S príchodom
refrénu song parádne zrýchli a naberá grády. Túto časť
úplne zbožňujem. Aj to, ako potom prejde do úvodnej pomalšej
pasáže a v tomto tempe aj skončí. V striedaní
hlasov a rinčaní gitary sa pomaly rozbieha „Sme neveriaci
v osud“, ktorá vzápätí nabehne do vyšších rýchlostí,
zaznie aj parádna vyhrávka gitary, no priestor dostáva aj výrazná
basová linka. V nastolenom duchu akejsi podmanivosti vďaka
vyhrávkam a skvelým spevom sa nesie aj nasledujúca „Zuby
závisti“ s trefným textom a „Vlčia krv“, v ktorej
refrény aj napriek (možno práve vďaka) jednoduchosti, vyvolávajú
až mrazenie na krku. Možno je to aj harmóniou gitár a tempom.
Neviem, no je to parádne. Jedným z najvýraznejších momentov
albumu je piaty song „Katastrofy“, ktorý okrem toho, že je celý
v pomalšom tempe s až doomovou gitarou pod refrénom, je
spestrený aj husľami, čo vyvoláva u mňa ďalšie mrazenie.
A to najlepšie nastúpi až potom. Posledná sloha, to je čistý
masaker. Pre mňa to má náladu starého prapôvodného black
metalu. Ako parádne skončila strana prvá, tak exceletne pokračuje
po otočení. Decentné škripotanie tlmenej gitary, aj následný
rozbeh sú jak od Duchoňovcov, no keď nabehne Kubo s rýchlym
prechodom, je to Adacta jak lusk a chytľavá až to bolí.
„Úzkosť“ je pre mňa najsilnejší song albumu. Skvelé tempo,
skvelé gitary, skvelý refrén (a vlastne všetky pasáže). Po
všetkých stránkach parádna vec. „Sám za seba“ je rezká
a priamočiara punková vec s melodickými gitarami, kdežto
„Zlosť“ je nasraná hardcorovica od prvého hrabnutia do strún.
Hovadsky sa mi v tomto songu páčia až blackmetalovo bzučiace
vyhrávky v refréne a akési jednoduché, krátke sóličko.
Inak je to nekompromisná záležitosť. „Cesty“ nás vrátia
k miernejším tempám a melodike, no aj tu je priestor na
zrýchlenie a pritvrdenie v refrénoch aj ďalšie krátke,
melodické gitarové sólo. Záverečná „Rozlúčka“ sa po
úvodnom pochodovom tempe plynulo rozbehne do rezkej punk-dupanice
s výraznými gitarami a basou. Dobre znie aj spomalenie
v strede, kde Kubo vyklepáva fajn rytmy a sype prechody.
Po zrýchlení parádne vyhrávky gitary a po dvoch slohách
záver. Z mostou stúpa dym, ja na ňom stojím v objatí
úzkosti, oči mi zaliala temnota. A presne taký ja tento
album. Temný, zlý, plný nenávisti a beznádeje v každom
slove, pritom podmanivý a nádherný vo svojej mrazivej
atmosfére. Toto je album na nekonečné počúvanie. Predošlé veci
tohto spolku sa mi pozdávali, no ešte radšej som mal ich živé
sety. Tme som prepadol možno až nezdravo., no vôbec mi to nevadí.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára