STOLEN LIVES „Budoucnost sviní“ 12“ 2015 (kooperácia)

Stolen Lives sú kapelou, vďaka ktorej som objavil novodobý thrashcore, keď som bol na ich koncerte v Lúči ani neviem koľko rokov dozadu. Tam som od nich zobral ich prvé sedmičky, neskôr postupne všetky ich ďalšie vydania ako postupne vychádzali. Dokonca vydaním splitka s Lahar boli mojou thrashovou jednotkou z Čiech, bo ten materiál jednoducho masakroval a masakruje dodnes. Škoda, že sa po jeho vydaní akosi stiahli do ústrania. Nachvíľu svitla nádej, keď vyšlo skvelé splitko so spriaznenými Rapsod, no až do vydania tohto albumu som si myslel, že kapela už to má za sebou. Bolo milým prekvápkom, keď mi Sucháč oznámil, že spáchal vydanie tohto titulu. O obal sa postaral gitarák kolegov z posledného splitka a o nahrávku zas borci v bzeneckom Shaarku. Svoju prácu odviedli parádne. Muzika?

Úvodné „Intro“ ešte chvíľku drží v napätí, že kam sa kapela po tých rokoch vydala. Pomalé pobublávanie gitár a postupne nabiehajúca pomalá pasáž s bicími, to by mohlo znamenať istú inklináciu viac do thrashových vôd. No hneď z prvými tónmi nasledujúcej „Nekonečný cyklus“ je každému jasné, že banda neuhla ani o mikrometer zo svojho nekompromisného štýlu, ktorý toľké roky kresali. Grindové bicie a agresívna gitara odfaklia kus tela a zahodia ho do diaľky. K tomu nasratý Davidov štekot, ktorý dokoná dielo skazy. Ohromný začiatok. Stolen Lives neuhli ani o nič. Pre niekoho možno stagnácia, no ja som spokojný. Pokrok vidím, že s čistejším zvukom (stále však dostatočne nasraným) ich muzika a štruktúra songov dosiahla väčšej prehľadnosti, bo v minulosti ich zmeny mohli na prvé počutie (a niekoľko ďalších tiež) pôsobiť až chaoticky. V nastolenom duchu sa nesie aj titulná „Budoucnost sviní“, no tam o máličko viac nad corovými prvkami prevažujú thrashové gitary a miernejšie tempá (oproti grindovým klepaniciam). „Hymna mrtvého národa“ a „Kup si svou smrt“ z vás opäť vymlátia všetok život a zbytky bezduchého mäsa odrhnú strúhadlom gitár z kostí. Zmiernenie prichádza až v závere strany v podobe thrashovinky „Ztráta“, kde na pár zrýchlených srdečných úderov dôjde aj k úplnému spomaleniu. Thrashový riff otvorí druhú stranu a song „Bída a lesk“ a že je to pekná rezačka. Teda, aspoň do konca prvej slohy, potom opäť nastúpi masaker bicích a zničí všetky ilúzie o miernejšom songu, ktoré ešte znovu svitnú v záverečnej slohe. Rovnako tak v nasledujúcej „Uspat syčící vztek“, kde sa objaví aj kratučká skákavá časť a pred záverečnou slohou aj melodická vyhrávka. „Syndrom vyhasnutí“ a „Jsem blíž ke dnu“ sú tradičné songy SL. Tradičné v intenciách tohto albumu. Nekompromisné, uklepané, plné tempových zmien a pasáží plynule prechádzajúcich z jednej do inej, pritom stále skvelo znejúce a agresívne. „Zklamání“ ide v tomto ešte ďalej – viac do grindu. Príde, pritlačí k zemi svojím tlakom a zmizne v šumení činelov a dozvuku gitary. Song „Napořád“ je typickou vecou kapely, aké by ste našli aj na starších tituloch. Thrashová až na kosť, no tiež spestrená zmenami ako zbytok tvorby. Len tu tie zrýchlenia iba spestrujú thrashový základ, ktorý po všetkej tej agresii znie až chytľavo. A nemôžem nezmieniť tradične vyhranené texty kapely. Vždy Antifa a vždy proti útlaku a vysávaniu zo strany „mocných“, skrátka: Napořád.... Kto tento ojedinelý výhonok českého thrashcoru nevlastní, nemá právo hovoriť, že pozná túto scénu. Toto je povinnosť.

-Majto C.-

Ztráta (klip)

Bandcamp

Bandzone