Z temných a špinavých uličiek starej Filadelfie sa znova vynorili diabolskí majstri, aby vychrstli zopár flusancov na deti svetla. Prichádzajú v poradí s tretím albumom, ktorý znova vyšiel na Relapse a dostal názov Bloody Dreams.
Túto čertovskú sebranku registrujem už od kompilácie ich prvých EPčiek, ktorá vyšla v roku 2018 pod názvom Manifestations. Tento ich mix punku, crustu, black metalu a temnej psychadélie ma zaujal hneď na prvú, ale definitívne som tejto kapelke prepadol až pri druhom albume z roku 2022 - Ecstasies Of Never Ending Night. V tomto období som ich videl aj naživo a doteraz tento album pravidelne oprašujem na gramci.
Keď som zbadal avízo na nový album, tak som po ňom skočil bez zaváhania ako satanáš po nevinnej detskej duši – nech zostaneme v téme. Zvukovo aj graficky sa tu ide prvá liga a fakt tu nie je čo vytknúť. Hudobne sa ide v zavedenej tradícii a premiešava sa tu punkový zvuk s temnou psychadéliou obkolesenou black metalovou aurou. Hlavne prvé štyry skladby na strane A nesú už klasickú stopu devil majstrov. Paradoxne sa tu najviac vymyká skladba Sex with Succubus, ktorá ale pochádza ešte z ich prvej nahrávky v roku 2016. Na tento album bola znova nahratá, čo je trochu zvláštne. Neviem, či potrebovali doplniť stopáž nahrávky, alebo si chceli pripomenúť desiate výročie kapely? Neviem, ale ten song je fajn, má zaujímavé melódie. Prvé EP ani kompilačku nemám doma, takže neprotestujem, iba uvádzam ako fakt.
Oveľa zaujímavejšie veci sú pre mňa na strane B. Tu sú iba 2 songy, titulná Bloody Dreams, ozvláštnená o recitál básne Charlesa Baudelairea. Aj vďaka tomu má skladba fakt špecificky temnú atmosféru. Záver albumu potom patrí asi najepickejšej skladbe v celej tvorby kapely, skoro 11-minútovému „rozlúčkovému valčíku pre palác nešťastia“. Úvod skladby patrí akustickému folku, potom sa prehupne do punkových hopsaníc až k black metalovým severským víchriciam. Celé to drží pokope temná a ponurá atmosféra, ktorú vyzdvihuje ešte aj hosťovanie Miraia Kawashima z kapely SIGH. Tu sa vstupuje fakt hlboko do temnej priepasti. Záver skladby potom patrí čisto psychadelickej gitare, ktorá vytvára náladu veľmi podobnú temným filmom Davida Lyncha. Temnota a zúfalstvo, bez nároku aspoň na štrbinky svetla.
Táto strana dosky za mňa zdvíha kvalitu nahrávky oveľa vyššie, ako sa najskôr po síce chytľavej, ale predsa len štandardnejšej strane A mohlo javiť. Za mňa teda nakoniec veľká spokojnosť. A som zvedavý kam to kapela s celou touto svojou temnou mytológiou ešte dotiahne.
Mathew
