Nebolo
to až tak dávno, čo som náhodou narazil na split sedmičku dvoch
fínskych kapiel. Tou chaotickejšou z nich boli práve The
Carnival.
Aktuálnu
sedmičku som kúpil na ich minuloročnom „slávnom“
(ne)vystúpení v Seredi. Našťastie som ju zobral skôr, ako
sa potácajúci ochlastovia doknísali na pódium, bo po ich sete som
mal chuť zabudnúť, že kapela s týmto názvom vôbec
existuje. Našťastie
som na ich tvorbu úplne nezanevrel, hoci som toto ep-ko pekne dlho
obchádzal. Poďme pozrieť, čo nám opilecký kvartet Suomi ponúka
na najnovšej nahrávke.
„Käärme
rakasti minua“ od prvých sekúnd vyrazí dych. Tak surový nástup
už som dlho nepočul. Toto je prekvápko jak sviňa. Metalový zvuk
gitary dáva ich nasranému punku ešte väčší dojem agresivity.
„Valtaistuin“ začne síce pomalším pochodovým
tempom, no potom sa tiež besno rozbehne a ozve sa aj krátke
nahallované sóličko. Miestami znie gitara jak blackmetalové
fčielky, ale znie to veru parádne. „Houre“ je čistá crust
vecička s chrastivou basou, no v podaní fínov vyznie
neurvalo ako zbytok vecí, čomu napomáha okrem typicky uvrieskaného
spevu aj špinavý, ostrý zvuk, ktorý lezie až do kostí. Po
otočení hneď vyštekne besná vec „Henki-mieli-liha“, čo je
špinavý, rýchly, metalický punk, ktorý na chvíľku spomalí, no
o pár taktov ďalej zas vyrazí dych aj mŕtvole. Jediné
pomalšie tempo, ktoré sa udrží dlhšie než na pár taktov, je
v songu „Tunnustus II“. Masívna hradba gitár, do toho
burácanie bicích a záhrobný spev. Mierne mi to pripomína
fínskych záhrobných metalákov Tenebrae. Parádne zakončenie
parádnej nahrávky. Trochu ma aj mrzí, že banda sa tak ožrala
a nenarvala tieto veci do ľudí v dôstojnejšej
a počúvateľnejšej forme. Šak snáď nabudúce... Pjesničky
ale majú pjekné...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára