Obal
s infantilnou kresbou skejtujúcej vlasatej kostry síce môže
čosi napovedať, no neprezradí celkom, že v drážkach je
ukrytá porcia kvalitnej muziky.
Najskôr sa
predstavia americký thrashcoristi Common Enemy, ktorí v troch
krátkych šlehách predvedú všetko, o čom dnešný
thrashcore je – nabrúsený rýchly nátresk so spomalenými
pasážami v strede, s urevaným spevom, kde spevák pľuje
slová v rýchlom slede (Smash´d), alebo sa striedajú svižné
pasáže s pomalými, do čoho spevák odrieka text a gitara
valí vyhrávky (Part A), alebo sa jedná o krátku srandičku
s pomalším basovou linkou odohraným úvodom a rýchlym
záverom, kde spevák zreve len názov songu, čím sa kedysi
preslávili S.O.D. (Oh snap, it´s Bigfoot!). Celkovo znie tvorba
amíkov celkom fajn a je škoda, že sem dali len 3 krátke
songy (celý materiál má 2 a pol minúty), pričom tento
formát by zniesol aj dvojnásobnú porciu muziky a ja istotne
tiež.
Na druhej
strane sa predstavuje mladá talianska mlátička, ktorá má
žánrovbo blízko k americkým parťákom, no ich tvorba je ešte
zbesilejšia. Spevákov hysterický prejav je na hranici
znesiteľnosti, no do tejto zbesilej produkcie presne padne. Gitara
s basou hrajú vcelku dobré vyhrávky, že songy pôsobia dosť
melodicky napriek všetkej tej rýchlosti a nekompromisnosti.
Taliani ponúkajú 4 krátke songy, no tiež nenaplnili maximálny
hrací limit, čo je škoda, bo v istých ohľadoch ich tvorba
znie originálnejšie ako u Common Enemy. Možno je to spôsobené
aj frázovaním spevu – predsalen, taliančina znie dosť odlišne
od angličtiny, ale aj hudobne sa mi zdajú zaujímavejší a nevadí
ani horšia zvuková kvalita oproti americkej strane.
Jediné
riešenie ako byť sýty pri takto krátkych materiáloch je točiť
stále dokola, no aj tak sa asi v prípade oboch kapiel radšej
pozriem po niečom dlhohrajúcom...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára