Keď sa
z Dášovho projektu stala regulárna kapela, nik nečakal, že
sa z toho vykľuje až takáto krutá záležitosť. Dávno sú
zabudnuté úlety so španielkou cez booster. Toto malofatrianske
trio nás drví nihilistickým
punkom od podlahy.
Od
prvého songu „Čistá nenávisť“ sa na vás vyvalí ukrutne
surový punk, ktorý valcuje svojou nekompromisnosťou, či už
hudobnou, alebo textovou. K tomu Dášov drsný hrdelný prejav.
Ešte väčšie výprasky sú nasledujúce songy „Rúbanisko,
rúbanisko“ a „Trendy, hviezdy a pičovinky“, ktoré sú
rýchle, krátke a drsné, pričom ale dostatočne členité
(najmä druhá spomenutá má dosť pasáží). Krátke zvolnenie
nastane v nasledujúcej „Je čas“ v stredne rýchlom
tempe s parádnou dvojkopákovou pasážou a spomalením pred
koncom. „Predajné kurvy“ je zas svižná punkovica s parádnym
textom. Stranu uzavrie strednotempovka „Vám musí jebať“
s trefným textom o nazi-trendoch v slovenskom punku.
Po obrátení vás znova nabudí Dášova basová vyhrávka do
chytľavej rýchlej punkovice „Peklo“, ktorá svojou
jednoduchosťou donúti k pohybu aj tlejúcu mŕtvolu. Podobne
svižná je aj nasledujúca „Ajdonkér“, ktorá je ale ešte
o trošku stručnejšia ako predošlá vec. Vec „Jednoducho
kokoti sme“ začína parádnou pasážou s kotlami
a naliehavým spevom, po chvíli sa zvrhne tiež na
nekompromisnú rezačku. „Nič sa neoplatí“ je tiež vec, kde sa
striedajú stredné tempá slôh s rezkými refrénmi a znie
to veruže dobre – absolútne jednoduchá vec, pritom tak dokonalá.
„Príbeh života“ je ďalší jednoduchý výplach s dvomi
striedajúcimi sa pasážami. Potom mikrosong v duchu starých
kapiel a ich srandičiek „Vojna je na piču“ a cover
od Turbonegro s vlastnou textovou vložkou, ktorý ale
nevyčnieva z playlistu, iba ak melodickejším spevom
v refrénoch. Záver obstará prostá polminutová pocta Ffud
festu pod názvom „Svart vattenrutschkana“ s nekomplikovanou
muzikou a jednoduchým záverečným zborom. A presne v tom
spočíva čaro Rúbaniska – žiadne veľké inštrumentálne
exhibície, len nutné jednoduché podklady pod nekompromisné texty.
Čistý, úprimný punk s kúsavými, trefnými textami, ktorému
Libor (Vomitor sound) dal priliehavý surový kabát. Neviem si
predstaviť, že by mal „Nihil blues“ nejaký digitálne
vyčistený zvuk – zobralo by mu to dušu, ktorá tu len tak reve
a pľuje jedovaté sliny na všetko a na všetkých.
A zabudnúť nemôžem ani na Dášovu tradičnú prácu
s obalom – parádny linoryt ako na všetkých svojich
vydaniach + vložené xeroxované texty jak za starých čias.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára