SEDEM MINÚT STRACHU mini tour

11.9.2015 - Pardubice, Dub - Sedem Minút Strachu, PRGRK

12.9.2015 - Praha, pod barandovským mostom - Lezok, Sítě, Sick Gore Suffer, Sedem Minút Strachu

13.92015 - Ostrava, skúšobňa Jeremenko - Kulma, Massola, Sedem Minút Strachu

Pozvanie na hranie v Čechách vždy poteší, hlavne ak je to na nejaké nové miesta, kde sme svoj sedem minútový bodrel ešte nepredstavili. A práve týmto bol špecifický tento víkend. Celé to spískal Jakub z Pardubíc (Stoned to Death rec.) a po menších úpravách na dátumoch sme sa dohodli na troch koncertoch v Pardubiciach, Prahe a Ostrave. V piatok ráno teda vyrážame na celodennú cestu do mesta Pernštejnu. Na miesto konania, ktorým bol nový minipriestor DUB s výkladom rovno do ulice prichádzame dobré dve hodinky v predstihu a tak sa vyberáme ako ináč na pivnú turistiku. Trošku sme však zostali sklamaný, ale to tak občas chodí keď má človek veľké očakávania. Okolo siedmej sa vítame s Jakubom a už aj vláčime všetky potrebné haraburdy na rachotenie do miestnosti cca 3x3 metre. Prichádza aj pár zvedavcov, zopár kámošov a dokopy sa tu zbiera tak 15 hláv, čo je na tento priestor akurát. Účasť nevynechal ani Čurby so synom, ktorý kvôli nám údajne zdrhol z futbalového tréningu a tak si to ceníme o to viac.

SVASTIKA NOISE CORE

Začiatok avizovaný na 20:07 sa snažíme dodržať presne na minútu. Zvuk je celkom obstojný, teda aspom mne piští v ušiach dostatočne a to mám obidva basové aparáty pred bicími. Sklamala nás ale časomiera, ktorá po celý čas ukazovala 00:00 a tak to ukončujeme odhadom. Boli sme upozornený pozornými poslucháčmi, že to bolo nakoniec len nejakých 6:30 takže nabudúce vám pol minúty pridáme haha. Po nás sa pripravuje PRGRK čo je chalanisko známejší pod názvom Paregorik pôsobiaci tiež napríklad v Klutz. PRGRK je minimalistický elektro drone ambient, monotónne zvuky s atmosférou beznádeje. Dnes to prebehlo rýchlo a zhruba po hodine je po všetkom. Večer nás Otto s priateľkou a najznámejším slovenským pardubičákom Mišom berú na pivo s rôznymi druhmi špeciálov čím si naprávame sklamanie z poobedia. Po pár pollitroch sa všetci presúvame k Ottovi do psychocontrol ústredia, kde je o nás ukážkovo postarané. Ráno nás Mišo odprevadí k autu, ktoré ostalo pred DUBom. Prechádzka po ranných Pardubiciach a hľadanie miesta na vykonanie neodkladných ľudských potrieb niektorých členov posádky bola veľmi zaujímavá. Jakub nás popri balení vecí, ktoré ostali po včerajšej noci tak ako sme ich nechali pohostí šošovicovým šalátom s tofu, vega salámou, pomazánkami a samozrejme pivom. Však nebudeme predsa cestovať o smäde. 

Noise core si nevyberá

Cestu do Prahy sme spríjemnili zastávkou v kostnici v Kutnej Hore. Samozrejme sa spoločne fotíme tak ako všetky rockstars nech nie sme výnimkou a zastavíme sa tu v blízkej hospode rovno aj na obed. Česká kuchyňa opäť nesklamala. Som prežratý do prasknutia. V Prahe je dnes miesto koncertu pod barandovským mostom. A tu nastáva problém. Ako sa vlastne pod ten most dostať čo najbližšie autom. Odparkujeme pri blízkej pumpe a ideme to omrknúť na pešo. Motáme sa popri Vltave asi pol hodiny no žiadnu príjazdovú cestu pod most tam nenachádzame. 

SICK GORE SUFFER

Voláme Mičudovi, ktorý má dnešnú akciu na starosti a ten nám posiela pomoc k najbližšej zástavke na moste. O chvíľu sa všetko vyrieši, prichádzame autom na najbližšie parkovisko, odkiaľ treba ponosiť všetky veci ručne asi tak 500m. Piliere a steny mostu sú klasicky ako v každom meste posprejované grafitmi a tu medzi nimi nachádzame jeden skutočne skvostný a pre nás jednoznačne najkrajší. Mať grafit vlastnej kapely v nadživotnej veľkosti je veľká česť. Dnes sa teda bude hrať pod mostom, priamo na chodníku. Štýlovo je to poriadne pestré a každý jeden účinkujúci je z úplne iného cesta. Na úvod black metal v podaní miestnych Lezok. Znie to dosť surovo, priamočiaro a trochu neohrabane. Dávam tak tri skladby, nebolo to zle, ale nebol z toho ani dáko hotový. Stretávame niekoľko našich krajanov s ktorými je veľmi príjemné prehodiť pár slov a lahváčov. Druhí v poradí nasledujú duo Sítě. Je to poriadne melancholické a jemné. Taký elektornik ambient s gitarovými monotónnymi vybrnkávačkami a pochmúrnym napoli spevo/recitovaním. Zaujímavé melódie, ktorým vonkajšie stmievanie a oranžové svetlo pouličnej lampy poriadne pridalo na atmosfére. Super, toto sa mi páčilo. Po nich si pripravíme miesto na chodníku my. Je inak celkom sranda sledovať po celý čas náhodných cyklistov, ktorý zrazu zbadajú, že im v ceste stojí tlupa čudnej hávede. Niektorý len rýchlo prefrčia so zaťatými zubami a pohľadom priamo pred seba, okolie vnímajúc čo najmenej, no sú aj taký čo sa pristavia, pokukajú a popočúvajú. Vonku už začína byt celkom kosa a v kraťasoch ma veru poriadne preberie.

MASSOLA a saxík k sežrání

 Dnes nám to sype určite viac ako včera, teda aspom mne sa hrá prisahámvačku dobre. Zvuk pod mostom je masaker, reve a ozýva sa to všade jak krava a vyzerá, že aj ľudí to asi celkom baví takže spokojnosť. Po nás mali ísť ako posledný Sick Gore Suffer no zrazu si mikrofóny berú tri mladé baby, zapoja notebook a spustia hip hop priamo z ulice. Názov som nezachytil aj keď mi ho myslím, že niekto aj spomínal. Zvuk trochu skresluje a neni až tak dobre všetko rozumieť, ale aj napriek tomu je to príjemné spestrenie večera. Hlavne práve kvôli tomu prostrediu to znie dobre, pretože hip hop patrí na ulicu a nie do drahých vyčačkaných klubov. Ale o tom by určite vedel viac porozprávať sídliskový chlapec haha. No a teraz teda prichádza priestor pre poslednú bandu večera. S chalanmi sme sa stretli pred dvoma rokmi na spoločnom koncerte v Budapešti a dnes sa mi to určite páčilo oveľa viac. Parádny fastcore violence masaker. Klasické trio gitara, bicie, rev a nonstop rúbanice, stopky, niekoľko sekundové nájeby s ujačaným škrekom. Krátke, rýchle a intenzívne od začiatku až do konca. Zbytočne to nenaťahujú, na záver ešte pridajú jeden song a večierok končí. Presúvame do centra Prahy do nejakej zafajčenej putiky, ktorú keby ste hľadali tak verím že za boha by ste ju našli. Vchod z vonku vyzeral akoby to tu bolo niekoľko rokov zavreté, ani náznak toho, že za dverami na, ktorých bol akurát tak nápis „soukromý prostor“ niečo skutočne funguje. Pivo však čapovali bohovské a tak sme ešte chvíľu posedeli kým sme sa pobrali na barák k Mičudovi. Ráno sa budíme pomerne skoro a keďže sme blízko centra tak si dáme doobednú prechádzku po meste. Okolo obeda sme už na ceste do Ostravy. Nuda, driemoty, občas pumpa nič zaujímavé. Skúšobňu Sheeva Yoga a všetkých ostatných kapiel, v ktorých majú jej členovia prsty nachádzame po malom blúdení vďaka mojim navigačným schopnostiam. Ale zas taká malá obchádzka nezaškodí, však že haha. Len čo Richard zaparkuje Volvíčko prichádza posádka Skluda,

BRATŘI V HLUKU

Viki, Áda. Dnes to opäť nebude klasický koncert v klube alebo krčme ale pekne D.I.Y. štýl na plné gule. Priestor kde sa bude hrať je veľký zhruba 4x5 metrov, ktorý sa vôbec ničím nelíši od hocijakej vašej skúšobne a nám na hranie takéto miesta nesmierne vyhovujú. Na programe sú okrem nás ešte dva miestne spolky, ktorých členovia sa pomaly aj s pár zvedavcami zbiehajú na dvore pred skúšobňou. Kulma si dajú pred koncertom rýchlu generálku a zhruba po hodinke odpalujú naostro rýchly set jak sviňa. Energický hard core tak trochu na suomi spôsob so ženským revom a za nástrojmi ¾ Sheeva Yoga. Najväčším fandom je jednoznačne malý asi 5 ročný syn speváčky, tak tomu poviem podpora priamo z prvej rady!!!! Všetko prehrmí rýchlosťou svetla a už sa pripravujú naši spriatelený Massola. S touto free jazz nápekovou rachotilkou sme si už čo to užili no tento krát sme si dali každý svoje vystúpenie osobitne. 

Monent keď zistíš že si legenda!

Duo Áda/Viki dnes majú ako hosťa poriadne technického basáka čím sa to celé ich besnenie posúva ešte viac do jazzu. Skladby alebo skôr zvukove sekcie znejú ako by ich mali poctivo naskúšané. To že ide o väčšinovú improvizáciu je až ťažko uveriteľné, nuž ale keď sa stretne partička správne šľahnutých ľudí, ktorý sú ešte k tomu skvelý muzikanti tak to ide jedna radosť. No a hlučnú bodku za večerom robíme my. Klasicky o dosť dlhšia príprava ako potom celé hranie, ale tomuto sa my už zrejme nikdy nevyhneme. So zvukom sa moc nešpekuluje, všetko hučí tak ako má. Na to že mi obidve basové bedne bijú za riťou som už trochu zvyknutý, hrá sa mi opäť skvele aj keď na konci zase lapám po dychu. Myslím, že môžeme byť spokojný. Popakujeme pakšamety do auta, spravíme spoločné foto s ostravskou bandou a vydávame smer realita. Snažím sa byť hore a nenechať Richarda v tom samého (Rado spal už za prvým mostom sťa by náhradný pilot hehe), stretávame nejaké zveri a okolo druhej nadránom sme v rodnom kraji. Pondelok ráno som fyzicky v riti no na duši ma hreje veľmi príjemný pocit. Bol to parádny víkend a neostáva už len poďakovať všetkým za vašu podporu a pomoc.

Jan IP