REMEK „LP“ LP 2014 (Stonehenge Records/Music For Liberation)

Okrem kapelky Esazlesa sledujem na českej scéne ešte jednu emotívnejšie zameranú partiu a tou sú Remek. Hoci sú obe kapely žánrovo blízke, znejú absolútne rozdielne. Remek sú hluční a naliehaví ešte aj v kľudných pasážach, kde gitara len jemne žblnkoce. No musím priznať, že toto je ich prvá nahrávka, ktorá ma baví od začiatku do konca. Doteraz som na ich materiáloch mal vždy len pár obľúbených kusov, no tento album treba počuť v kuse, tu sa nedá nič vylúpnuť a postaviť samostatne (aspoň mne nie). Úvodné cinkanie ride činely, do ktorého zapreluduje gitara a ozve sa nejaký sampel, otvorí song „Ne napořád“, kde Marekova gitara ukrajuje parádne riffy, do toho temne vrní basa, Juro klepe svoje prapodivné rytmy a Honza kričí text o strate súdnosti kvôli konzumnému spôsobu života. Zvukovo sa chlapom a slečne podarilo konečne dosiahnuť absolútnej prieraznosti, kde dobre vynikajú gitarové vyhrávky (úplne mi to pripomína francúzske kapelky viac ako kedykoľvek predtým, no skôr tou náladou, čo z muziky ide). Ani ďalší song „Ty nejsilnější zdi“ nepoľavuje v naliehavosti a zároveň dravosti prejavu, no aj tak najzbesilejšou položkou celej kolekcie je až tretia „Prokletí“, kde mi zimomriavky vyvoláva dvojhlasný rev v strede za doprovodu len pár akordov gitary a pár úderov na kotol. Po krátkej medzihre prichádza jeden z vrcholov nahrávky, pomaly sa rozbiehajúca „Poděkuj a pokloň se“, ktorá sa v tomto pomalšom tempe pomaly sunie až k pasáži, kde Honza do duniacich kotlov a burácajúcej basovej linky odrieka text. S nástupom Michalovej gitary sa stupňuje aj intenzita jeho prejavu, až song skončí peknou vyhrávkou. Prvú stranu uzatvárajúca „Zóna“ je len krátkym zúrivým výkrikom pred absolútnym vrcholom albumu, ktorým je pre mňa druhú stranu (hoci nie celú) pokrývajúci song „Na půl cesty ven“, ktorý sa z dlhej, kľudnej, pomalej pasáže postupne zintenzívni a zmohutnie, aby sa v druhej časti do burácajúcej gitary ozval aj Honzov krik, po ktorom príde pekná vyhrávka a song sa, cez v intenzite sa striedajúce pasáže, sunie k záveru, ktorý obstará zvuková koláž rôznych zvukových záznamov zo zpráv a relácií týkajúcich sa rastúceho rasizmu v spoločnosti. Čo sa týka toho, že na B-strane platne je len jeden dlhší song + spomenutý krátky záver, zbytok tvorí kreslený okraj (použitý motív z obalu). Vyzerá to síce pekne, no osobne by som asi radšej tento materiál prijal vo forme 10-palca, no to je len vecou názoru. Po hudobnej stránke je toto pre mňa doteraz najlepší počin Remek. Tak ako som mal doteraz rád ich koncerty, tak si teraz už užívam aj ich nahrávku.

-Majto C.-

web

COMMON ENEMY / EAT YOU ALIVE split 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal s infantilnou kresbou skejtujúcej vlasatej kostry síce môže čosi napovedať, no neprezradí celkom, že v drážkach je ukrytá porcia kvalitnej muziky.

Najskôr sa predstavia americký thrashcoristi Common Enemy, ktorí v troch krátkych šlehách predvedú všetko, o čom dnešný thrashcore je – nabrúsený rýchly nátresk so spomalenými pasážami v strede, s urevaným spevom, kde spevák pľuje slová v rýchlom slede (Smash´d), alebo sa striedajú svižné pasáže s pomalými, do čoho spevák odrieka text a gitara valí vyhrávky (Part A), alebo sa jedná o krátku srandičku s pomalším basovou linkou odohraným úvodom a rýchlym záverom, kde spevák zreve len názov songu, čím sa kedysi preslávili S.O.D. (Oh snap, it´s Bigfoot!). Celkovo znie tvorba amíkov celkom fajn a je škoda, že sem dali len 3 krátke songy (celý materiál má 2 a pol minúty), pričom tento formát by zniesol aj dvojnásobnú porciu muziky a ja istotne tiež.

Na druhej strane sa predstavuje mladá talianska mlátička, ktorá má žánrovbo blízko k americkým parťákom, no ich tvorba je ešte zbesilejšia. Spevákov hysterický prejav je na hranici znesiteľnosti, no do tejto zbesilej produkcie presne padne. Gitara s basou hrajú vcelku dobré vyhrávky, že songy pôsobia dosť melodicky napriek všetkej tej rýchlosti a nekompromisnosti. Taliani ponúkajú 4 krátke songy, no tiež nenaplnili maximálny hrací limit, čo je škoda, bo v istých ohľadoch ich tvorba znie originálnejšie ako u Common Enemy. Možno je to spôsobené aj frázovaním spevu – predsalen, taliančina znie dosť odlišne od angličtiny, ale aj hudobne sa mi zdajú zaujímavejší a nevadí ani horšia zvuková kvalita oproti americkej strane.

Jediné riešenie ako byť sýty pri takto krátkych materiáloch je točiť stále dokola, no aj tak sa asi v prípade oboch kapiel radšej pozriem po niečom dlhohrajúcom...

-Majto C.-

Common Enemy

Eat You Alive

THE KILL „The Soundtrack To Your Violence“ LP 2014 (Fat Ass rec.)

Ak by som mal len tak z fleku vymenovať tri grindové bandy, tak by tam určite nechýbali The Kill. Máloktorá kapela vystihuje tento štýl dôveryhodnejšie ako práve táto trojica z Melbourne. The Soundtrack To Your Violence vyšiel u No Escape rec. v roku 2003 ako mini CD a po viac ako desiatich rokoch sa Pawel z Fat Ass records podujal vydať to na jednostrannom LP, čo bol podľa mňa jeden skvelý nápad. Táto nahrávka (vlastne sa to týka každej ich nahrávky) je maximálne totožná s názvom kapely a jednoducho zabíja a vraždí pri každom pustení. Vražedné tempo diktuje bubenícka mašina Jay. To čo stvára tento blázon je jednoducho šialené. Dynamicky silné, presné a najrýchlejšie bicie na svete. Gitarista Rob sa taktiež neulieva a píli jeden rif za druhým. Nečakaj však žiadne trojakordové posúvačky. Jeho gitara reže ako dobre nabrúsený kotúč cinkulárky a prstami prepletá po hmatníku jedna radosť. Hrdelné variácie mal okrem bubeníka Jaya na starosti Tony ako hlavný vokalista, ktorého môžete poznať z Blood Duster alebo The Day Everithing Became Nothing. Pestrosť jeho prejavu dodáva nahrávke ešte väčšiu brutalitu a jedinečnosť, aj keď sa musím priznať, že terajší spevák Nick mi pri nich sedí ešte viac. Čerešničkou na tortúre je obal platne, ktorý zdobí fotka malej Regan z kultového filmu Exorcist. Čo viac dodať. Táto LP je jednoducho povinnosťou pre každého grindera!!!!!!!

Jan IP

http://blastasfuk.blogspot.sk/

http://fatassrecords.bigcartel.com/

AWWO / PAVILIONUL 32 split 7“EP 2014 (kooperácia)

Na jednej dávnej akcii v Trenčíne som mal možnosť vidieť koncert rumunskej partičky Pavilionul 32 (spolu s ďalšími asi 6-mi platiacmimi ľuďmi) a už tam ma ich tvorba vcelku zaujala. Odvtedy som nikde na ich nahrávku nenarazil (mal som síce od nich nejaké democd, no nik nevie kde je mu koniec), dokonca som myslel, že už to aj zabalili a zrazu vidím v jednom distre toto splitko. Neváhal som ani chvíľku a musel som ho mať. Obal je urobený absolútne dokonalo. Ručne tlačený s parádne komplikovaným obrázkom, k tomu veľký plagát, vovnútri texty (síce v rumunčine, ale čo už). Kvalitka.

Na A strane nájdeme jediný dlhý song jednočlenného projektu AWWO. Začne dlhou decentnou, melodickou vyhrávkou, po ktorej nastúpi nejaký pomalší, mierne melodický black s bicím automatom a uškrekotaným vokálom. Trochu mi to pripomína Bathory, no len okrajovo. Zhruba v polovici song dostane poriadnu šťavu, keď tempo na chvíľku radikálne zrýchli, no vzápätí sa zas vráti do pomalšieho stredného tempa. Škoda, uberá mu to na atraktivite, bo pri dĺžke cez 7 minút je tých pár nápadov v tomto tempe trochu málo na to, aby ma to bavilo častejšie počúvať. Koniec obstará zas jemné vybrnkávanie gitary. Škoda, že autor nepoužil viac nápadov, dojem by bol isto oveľa lepší, hoci aj takto to z času na čas neznie zle. Ale na dlhší čas to nikdy nevydrží.

To druhú stranu okupuje Pavilionul 32 a od prvých sekúnd je jasné, že opäť nás rozkopú svojim rezkým hardcore-punkom. Kto niekedy počul túto rumunskú štvoricu, isto vie, čo môže očakávať. Drsné gitarové riffy, burácajúcu basu a duniace bicie, do toho kričaný spev občas doplnený prenikavým štekotom gitaráčky. Neviem, či sa tu dá vyzdvihnúť nejaký song, bo sa mi všetky zdajú rovnako dobré. Nekompromisné, rýchle a ešte rýchlejšie, no pritom je v nich aj zopár pomalších pasáží a kadejaké spestrujúce elementy. Každopádne šestica rýchlych songov presviští jak gutalax útrobami a je preč. Nezostáva iné, len púšťať ich furt dokola. Dobrá vecička. Takýto rýchly hardcorík ja veru môžem.

-Majto C.-

bandcamp

EAGLEHASLANDED „s/t“ 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal tohto singlu skúpy na niektoré detaily mi neprezradil o kapelu z akej krajiny sa jedná, no na nete som zistil, že by mala byť zo St. Peterburgu, hoci nahrávali v Srbsku. Obal veľa nenapovie, čo sa odohráva v drážkach, tak treba čakať. Po spustení sa ozve melancholický úvod songu „Leaving the church in ashes“ a nastúpi gitarka mierne pripomínajúca hociakú vec zo soundtracku k Pulp fiction, aby sa s nástupom tvrdej gitary dostavil určitý znepokojivý element, ktorý ma prenasleduje počas celej nahrávky. Gitary síce burácajú, no zdajú sa mi akése rozostrené. Druhý song „Diablero“ pokračuje presne v bode kde skončil úvodný, no ozve sa aj divne uškrekotaný spev, ktorý mi extra nereže a dlho sa opakuje jeden motív stále dokola. Celé to pôsobí dosť chaoticky, ešte aj bicie sú nejak utopené pod tou spleťou gitary a basy. Poriadnej muziky sa dočkám až s príchodom tretej „White city lies“, no len čo po chvíli doznejú žblnkotavé tóny úvodnej vyhrávky, opäť sa ozve ten divne schaotizovaný hardcore, ktorý je našťastie vystriedaný emotívnejšou pasážou s čistou gitarou a neuškriekaným vokálom, ktorý chvíľu vydrží aj do burácajúcej gitary, aby koniec zas obstarala jemne žblnkotajúca gitara.

Na druhej strane hneď od úvodných tónov poteší song „Raul and Julia/Lizards and queens“, v ktorom sa striedajú čisté decentné pasáže s tými zefektovanými a neznie to až tak chaoticky ako na predošlých songoch. Tempo je väčšinou stredné až pomalšie a gitary tu hrajú dosť zaujímavých pasáží, striedajú sa kľudné vyhrávky s hlasnými a besnými riffmi, no kľudnejšie časti našťastie prevažujú. Taký vcelku vydarený pokus o emotívny hardcore. Keby celá tvorba kapely znela ako tento song, istotne by som ich tvorbu začal sledovať pozornejšie. Záverečná „College girl“ je podobná prvému songu. Tiež sa po dlhom intre ozve krátka kľudná pasáž, aby sa stratila v besnej chaotickej záverečnej časti. Skúsil som túto placku veľakrát, no okrem spomenutých dvoch songov nemôžem povedať, že by ma táto muzika extra zaujala, že by som to musel robiť častejšie. Holt, vždy sa nepodarí naslepo kúpiť kvalitné veci...

-Majto C.-

FEJSBÚK

JET8, RATS GET FAT, THE WILDERNESS, CHEAP TALK - 20.12.2014 Sereď, Kemping

Po nejakých 8-mych dňoch v posteli v spoločnosti čaju, knihy a muziky, som znovu osedlal moje presúvadlo a po D1-ke smeroval na juh, neskôr trošku východnejšie, aby som skončil v mojom obľúbenom lokálnom priestore. Vzhľadom k tomu, že som si dal načas, tak som akurát stihol pozdraviť všetky prítomné známe tváre a už aj začínala produkcia.

Večer otvárali tradične usporiadatelia. Dnes voľba padla na CHEAP TALK. Na kapele je stále viac počuť, že hrajú relatívne často. Stále väčšia zohratosť a skromné, pritom suverénne vystupovanie robia z ich setu niečo výnimočné. Keď k tomu ešte prirátam perfektný zvuk, kde bolo skvelo počuť aj gitaru, aj parádne Jarkove vyhrávočky na base, pričom netratili bicie ani spev, proste zážitok. Zazneli všetky známe hitovice z ich prvotiny, plus 3 novinky, ktoré ďalej rozvíjajú ich skvelý drsne severský, no zároveň chytľavý štýl, a podobne ako v Žiari, aj tu na záver zaznel cover od kapelky Čistá Ryža. Mám rád tých ľudí a ten starý hardcore-punk, čo mastia mi velice reže.

Po krátkej pauze, ktorú mi spríjemnili debaty s prítomnými kamošmi, ktorých som dlho nevidel, sa z „pódia“ začalo ozývať trnavské nárečjé, tak som bol zvedavý, že čo to teda bude zač. Po spustení produkcie trnavského tria THE WILDERNESS mi sánka padla snáď až k opasku. Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Z reprákov na mňa tiekol prúd dravého, intenzívneho punku pomiešaného s chaotickým hardcorom 90s – rýchle pasáže striedali pomalšie, kopec zmien a divokých rytmov, no úplne ma to odrovnalo. Do toho pekne jedom sršiaci vokál, čistá a nespútaná, divoká energia. Ani neviem, k čomu by som to prirovnal, len viem, že toto je muzika, akú chcem počúvať, tak budem nedočkavo čakať, kedy kapela čosi nahrá. (viem že majú nahrávku starej tvorby, no práve tá ma extra moc nezaujala, o to bol tento ich set prekvapivejší.) Pre mňa jednoznačne najväčšie prekvapenie večera.

Ako náhradníci za blavácku partičku Smelser, ktorí kvôli chorobe nemohli docestovať, nastúpili žilinčania RATS GET FAT. Dlho som chlapcov nevidel na pódiu, tak som sa veruže aj dosť tešil a bol som hojne odmenený. Borci do nás nahustili dávku starších songov (pričom došlo aj na môjho obľúbeného „Starca“ z dema, ale aj na moje lahôdky z albumu), k nim prihodili za hrsť noviniek z pripravovanej nahrávky. Zvuk bol hovadsky masívny, tak ich metalom hojne okorenený hardcore pekne masíroval a nútil spokojne sa knísať a trepať hlavou, len mi tak bríle poskakovali na frňáku. Pri chalanoch platí to isté, čo pri Cheap Talk. Je vidieť a počuť, že už majú čo to odohrané a to je potom skvelý zážitok pozerať sa a počúvať, čo predvádzajú. Skvelo mi to padlo.

Ďalšie debatky, ďalšie príjemné chvíle a zrazu predomnou stojí šestica mladých príjemných ľudí z Práglu. JET8 už som síce videl na prvom Ffud feste, no to bolo ešte v časoch, keď som požíval nápoje, kde bol nejaký ten alkehól, tak som si ich veľmi nepamätal, takže som bol zvedavý, ako bude ich produkcia znieť. Už zvukovka čo to naznačila, no keď spustili, to bol teda príval radosti. Parádny, svižný, melodický punkrock spestrený dychovou sekciou, ktorá nebola len do počtu, ale v týchto tempách mládenec s devou púšťali parádne vyhrávočky a sóličká. Gitara bola nekompromisná v drsnejších pasážach (občas sa zaskvelo pekné sóličko), jemne žblnkotala vo voľnejších pasážach a skvelo sekala s čistým zvukom pri rýchlych ska-punk masteniciach. Do toho všetkého nadupané bicie a skvelé basové linky, nad to skvelý sólový spevácky výkon, ako aj štvorhlasné zbory a dvojspevy so slečnou saxofonistkou a obraz je úplný. Anilen netuším, ako dlho kapela hrala, no zdalo sa mi to len ako kratučký okamih, tak som si to parádne užil. Opäť skvelo počuteľné všetky nástroje aj hlasy. Jednoducho nádhera. Celkovo bol zvuk celého večera parádny (Bibo, opäť poklona).

Produkcia skončila, no mne v duši ešte dlho doznievalo to, čo som tam zažil. Štyri sety štyroch diametrálne odlišných kapiel, pričom ten večer ako celok znel úplne úžasne. Mám rád takto rôznorodé akcie a dúfam, že v budúcom roku takých zažijem čo najviac. Príjemne prekvapila aj tradične dosť početná účasť (toto sa mi na sereďských akciách vždy veľmi pozdáva, že tam kapely nemusia hrať desiatim ľuďom, ale nájdu vždy početnú podporu zpredu), ale to je na tomto mieste normálne.

-Majto C.-

fotky: Majto :-P

BLACK GUST „Psychedelic Maelstrom“ 7“EP 2013 (kooperácia)

Isto poznáte ten pocit, že si sadnete a pustíte muziku - bez nejakých veľkých očakávaní, len tak. No a práve v tej chvíli vás tá muzika nakope do gulí, rozkope vám ksicht nenormálnym spôsobom. Presne to sa mi stalo s týmto sedempalcom a muzikou na ňom vydriapanou. Kurvachytľavý a dravý punk s drzým spevom ma od prvej chvíle nútil podupkávať a poklepávať rukou do rytmu. „Trapped in static“ je tým kopancom do gulí. Starý rinčivý punkrock v svižnom tempe (žiadna rýchla klepanica), niečo v duchu ako mi svojho času namlátili frantíci Idiot Talk a Youth Avoiders., čiže dnes hraný starý, šťavnatý punkrock vysokej kvality. Tou klepanicou je práve druhá „Tired out“, ktorá presviští rýchlosťou blesku, aby rýchlo uvoľnila miesto rockandrollovou gitarou ozdobenému songu „Thrashin´“, ktorý zas mláti a búši do všetkých zmyslov – vycieram sa tu jak naťahaný a moje nadšenie nemá konca. V rovnakom tempe pokračuje aj titulná vec na druhej strane, v ktorej je parádna vyhrávka pod spevmi v refrénoch a divoké jednoduché sóličko. „Reinventing lexicon devil“ je nathrashovatelou gitarou spestrená dupanica v rovnakom tempe ako predošlé songy s ešte lepším sóličkom ako vo veci predošlej, ktoré tu zápasí o pozornosť so spevom. Záverečná „Self-destructive tendencies“ začína peknou vyhrávkou a je to tiež pekne rýchla vec, síce nie až tak zbesilá ako „Tired out“, no tiež pekne sype, aby sa cez stopku a riffujúcu gitaru zlomila do parádnej strednotempovej časti ukončenej rock´n´rollovou gitarou, po ktorej zas príde rýchla punkovica s preludujúcou sólovou gitarou a koniec. Rýchly prískok ku gramcu, otočiť a pome znovu! Neuveriteľné, no na prvý pokus som to dal 5x po sebe. A po krátkej pauze opäť 5x. Vôbec netuším odkiaľ kapela je, ale toto meno si isto zapamätám, bo ma ich tvorba nenormálne teší. Kto miluje starý punk so starým zvukom gitár a drzým spevom, nech neváha ani chvíľu, keď kdesi zbadá túto placku.

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=Osc7-0fQIeE

CRUSHING CASPARS „Full Flavour“ LP 2012 (Bastardized Recordings)

Vidieť túto sympatickú kapelu z Rostocku naživo bol skvelý zážitok, hoci bolo na borcoch vidieť, že účasť okolo 20 ľudí pod pódiom ich extra neteší, no potom mávli rukou a šli naplno a všetci sme sa spoločne fajnovo zabavili. Rovnako zábavná ako ich set je aj táto platňa a nemá to nič spoločné s tým, že na obale je klaun. To podstatné je v jej drážkach. Parádny hardcorový crossover, ako z prelomu 80s a 90s. Úvodný song „Good morning“ je ešte taký skôr nevýraznejší (berte s rezervou – na prvé počutie je to šupovica, no pri dlhodobejšom počúvaní albumu tak môže pôsobiť), ale už tu sa dajú vycítiť veci, čo kapela ponúka – parádne gitary, zaujímavé aranže a skvelé spevy. To už druhý „Caspars attack“ s výraznými melódiami v chrapľavom speve je silná chytľavá vec, kde počujem náznaky vplyvu Infectious Grooves – hlavne výjazdy slapovanej basgitary mi ich evokujú. „Provocation“ svojím stredným tempom s húpavými pasážami sa zas nesie v duchu Biohazard, pričom gitary majú sound jak staré albumy D.R.I., čiže chrastivý, skôr ostrejší. „Bloodshoted eyes“ je hitovica od samého začiatku – melodické sóličko, melodické refrény, chytľavé sekané slohy. Tiež by som ju prihodil k vplyvu Infectious Grooves. Ďalšia čistá Biohazardovica je „P.R.assholes“ so sekanými gitarami a narapovanými spevmi, v pekne pomalom valivom tempe, pričom niektoré spevy pripomínajú skôr Mika Muira (I.F./S.T.). B-stranu otvárajúca „Circle“ je tiež taká menej výraznejšia vec, ktorá síce má svoju melodiku, svoju dávku chytľavosti, no v podstate len prejde kol vás a nezanechá hlbšie dojmy. To nasledujúca „Doglike“ je zas svižná členitá vec v duchu neskorších vecí Mucky Pup – výrazné pasáže, dobre zaranžovaná, parádne spevy. Najbesnejšia vec „Company“ je vďaka drsnému spevu a výraznej basgitare akýmsi krížencom vplyvov I. Grooves a M.O.D. v tom najlepšom zmysle – chytľavá, inštrumentálne zaujímavá vec s množstvom skvelých pasáží. Zaujímavá vec je aj „Isolated“ s výraznou gitarovou vyhrávkou v duchu Slayer a ich „South of heaven“, celý song v pomalšom divne nasekanom tempe, ale asi práve to ho robí zaujímavým. Záver albumu patrí opäť pomalšej veci „Time to go“ s ústredným riffom ako od M.O.D., čo je vcelku dobrý záver albumu. Okrem týchto pomalších, melodickejších vecí je na albume aj kopec svižných hardcoroviek v duchu napr. Suicidal Tendencies, ako „All for me“, „Your mind“, „Phoney“, ktoré sú povsúvané pomedzi tie pomalšie veci. A asi práve v tomto je čaro tohto albumu – jeho rôznorodosť, potom aj tie menej výrazné položky až tak neprekážajú, keď ich vzápätí vystrieda nejaká chytľavejšia, či svižnejšia vec. Pre všetkých neortodoxných je táto crossoverová koláž výborným spoločníkom. Ja si ju užívam už hodnú chvíľu a stále ma to baví.

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=BAUzj7g0Fio

BALACLAVA „Jizvy“ CD 2012 (Cacha Bolik Records)

Vydanie tohto digipacku na jednej strane potešilo, no na druhej zarmútilo, bo urobilo bodku za jednou skvelou kapelou na hardcorovej scéne. Síce som nemal možnosť zažiť ich naživo (v obdoí ich aktívnej činnosti som bol v podstate mimo hudobné dianie a bral som všetko len okrajovo, ak vôbec), no ich nahrávky vlastním a s obľubou ich počúvam. Okrem osobitej muziky vždy ponúkli aj nadštandardné texty a tak je tomu aj na ich poslednej nahrávke. Musím priznať, že spočiatku som mal trošku aj problémy dostať sa jej na kobylku, to som so staršími nahrávkami až také problémy nemával, hoci album „Creativity“ som tiež musel párkrát prehnať sluchovodmi, kým rozoznel tie správne struny vo mne, no „Jizvy“ v tomto mali so mnou viac práce. Alebo lepšie povedané, ja s nimi. Ale keď som si zvykol a zabudol na staršíe tituly, začal som si tieto songy stále viac užívať. V podstate, to čo ma na ňom spočiatku odrádzalo, ma potom začalo najviac nadchýňať. Hardcore v strednom tempe plný emócií. Hneď od perkusií v úvode songu „Jezdci“ začína cesta spletitými kompozíciami, aké u kapely nemajú obdoby. Síce už aj predtým ich muzika nepatrila k tým jednoduchším, no tu dosahuje maximum komplexnosti a pestrosti. Množstvo zmien, vyhrávok, medzihier, kľudných pasáží, divokých výbuchov, všetko v pomalšom a strednom tempe, do toho všetkého variabilný Banánov spev plný vášne. Nenormálne strhujúci zážitok. Druhý „Nejvyšší místo“ pokračuje v podobnom duchu, no čo sa týka emócií a melodiky, zachádza ešte o kus ďalej. Gitary púšťajú parádne vyhrávky, piano v refréne. Zimomriavky mi naskakujú vždy, keď sa v strede do vybrnkávanej pasáže ozve sampel z nejakého staršieho filmu. Spolu s nasledujúcou vyhrávkou a napájajúcim sa spevom song pekne vygraduje a je to nenormálne dobré. Najmelodickejšou položkou je tretia „Konec léta na kraji útesu“, kde od prvého momentu jedna melódia strieda druhú, nakoniec aj spev začne byť melodickejší – k tomu aj zmena pred záverečným refrénom - jednoducho paráda. Kolekciu uzatvára divoký song „Jizvy“, ktorý akoby vypadol z albumu „Creativity“ – divší ako zbytok kolekcie, pritom je stále dosť členitý a plný parádnych melodických vyhrávok, no celkovo mi príde zbesilejší, možno je to spôsobené Banánovým hrubozrnným revom v drsnejších partoch. Každopádne vhodne dotvára celkový obraz materiálu. Všetky štyri posledné songy Balaclavy sú samostatne skvelé, no v tomto celku sú ešte dokonalejšie. Skvelý materiál a je len dobre, že ho chlapi vydali aj 4 roky po jeho nahratí. Výborná vec.

Súčasťou cd je aj multimediálna stopa, kde je koncertný záznam z pradávneho Fluff festu a videorozhovor, kde kapela objasňuje, prečo vlastne ukončila svoje pôsobenie. To len na doplnenie informácií o nosiči...

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=1EGdP3RZNiU