DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

nedeľa 31. marca 2019

DO ŘADY! „Amnestie“ LP 2018 (Do Řady!/Punkstore.cz/Véva Records)



Pátranie v archívoch pokračuje a svetlo sveta uzrel ďalší prachom zapadnutý kus. Druhá porevolučná nahrávka Do Řady! z 95-ho roku dostala priestor na vinyle. Zvukovo aj graficky je všetko v intenciách doby vzniku. Jednoduchý, striedmy obal a zvuk zodpovedajúci párdňovému nahrávaniu v mestskom divadle naživo. Pri mixe trošku vytiahli bicie, čo je niekedy na škodu, bo hoci sú bicie veľmi nápadité, častokrát, keď sa bubeník rozohní a začne sa do hry vášnivejšie opierať, gitary idú do úzadia. To je však len drobná chybička krásy. Úvod „Ruská realita“ patrí gitare v duchu Husker Du, no zakrátko sa pripojí zbytok kapely a v pozadí sa ozve kovový cinkot akustickej gitary. Zaujímavý začiatok skladby aj albumu. Prvotný dojem, že kapela pokračuje, kde skončil debut album. No s pribúdajúcim časom je ten dojem prekrytý vybadaním predtým nepoužitých prvkov, ktoré sa nabaľujú na ducha pôvodnej staršej tvorby. Kapela sa pustila do náročnejších kompozícií, pričom ale neprišla skrátka ani energia a pocity. Tie sa nesú väčšinou v šedivých až čiernych odtieňoch. Nie je núdza o rôzne tempové zmeny a pekne vygradované pasáže. Dosť mi toto spomalenie a hudobné rozvetvenie pripomína vtedajší vývoj sokolovských Svobodný Slovo. Textovo tiež žiadne pozitívne dojmy (Tady všechno chcíplo, potichu a mlčky. A z nevinnejch lidí zbyli jenom sračky...). V podobnom duchu sa nesú aj nasledujúce „Jednoho dne“ (Jednoho dne mi uřízneš hlavu, zeptáš se: Může to tak bejt?) a „Stát“ (Tluču hlava-nehlava do slabejch a nemocnejch, do dětí a těhotnejch a nenechám je spát. Přežijou jen ti silní, taky svině úchylný, když nemaj s kým si hrát), pričom druhá má v závere besnú zmenu v duchu Majklův Strýček, ale inak je to pekne sekaná strednotempová vec s množstvom kotlov. Trochu mi to hudobne pripomína mojich miláčikov Junk. „Amnestie“ je tiež surová a nepríjemne chladná ako nálada frustrovaného ľudu, po precitnutí z porevolučnej eufórie a jeho rozčarovania z vývoja v spoločnosti (Pod stolem se válí hlava useklá, její obsah v klidu na lino vytéká. Ráno najdeš průvan ve všech výlohách, Stokera co sám sebe do hajzlu splách... rozsekaný okna, vymlácený pocity. Za tmy nevycházet. Další oběť to jsi ty). Hudobne tiež hypnotická strednotempovka so sekanými tlmenými gitarami a salvou prechodov, ktoré sú striedané ostrejšími pasážami. „Čistý ruce“ sa vyznením približuje prvému albumu. Opäť parádna gitara, ktorú dopĺňa skvelý melodickejší posmutnelý spev, no nechýba aj priliehavý text (Ze stromů zbyly jen kůly pro naše šibenice. Čekáme plní smůly na střelbu do palice). Záverečná pasáž tiež pôsobí trošku komplikovanejšie, zahusteno a možno trošku rušivo, no po niekoľkých pokusoch je skvelá. „New age“ je v rámci tohto albumu trošku svižnejšia a priamočiarejšia vecička, no jeho charakter nijak nenarúša, skôr len vyvetrá to dusno. K tomuto svojou trochou prispieva aj záver strany v mierne sfunkovatelej „Věci který nezměníš“, ktorá by tiež kľudne zapadla aj do konceptu prvého albumu. Patrí k mojím obľúbenejším, možno aj svojou inakosťou, rovnako ako „Chcíplej pes“ začínajúca peknou vyhrávkou, ktorá tiež pôsobí smutnejším dojmom (album „Unavení a zničení“ takých bol plný), ale aj celková nálada skladby je taká a nevytrhne to ani výrazná basová linka. Kapela vás vyváľa v myšlienkach plných beznádeje (To je to místo kde ruka ruku myje. Hodně se mluví a ještě víc pije. Tady je místo kde hraje levnej jazz.Tohle je místo, kde chcípnul pes... Můžeš tu lehce šlápnou do hovna a doufat jak jsi ctihodná. Můžeš tu lehce přijít o páteř. Smlsnou si na tobě, tomu teda věř). Ono celkovo sa tu veľa pozitivizmu nenachádza a asi to robí z tohto albumu tak temnú záležitosť. Ďalšia vec „Mrtví“ je toho najlepším dôkazom. Tá mi aj svojou valivosťou, ale aj celkovou náladou asi najviac pripomína tvorbu sokolovských S.S. Znovu množstvo sekaných riffov a výraznej basy duniacej na mohutnej stene bicích. „Patokem“ pokračuje v melanchólii, čo podtrhuje aj bluesový nosný motív v slohách. Gitara je tu zas otvorenejšia a znie to veľmi dobre. Textovo znova raz morálny pád jedinca až na samé dno. Trošku nádeje vzbudí čistá gitara v úvode „No name“, no s príchodom spevu sa vracia depresia (Nechaj ho vykrvácet, nechaj ho k zemi se skácet, nechaj ho ruku zvednout, nechaj mu hlavu klesnout). Proste No future pohľad na život a svet so všetkým, čo k tomu patrí. Záver albumu patrí starej veci z čias predchodcu V3S „Nemám rád konzervy“, ktorý po tom všetkom sociálnom marazme vnesie trošku sarkastického úškrnu. Tento album nikdy nebol o prvoplánových melódiách a šablónovitých rádio-hitoch. Všetky jeho tajomstvá neodhalí ani množstvo vypočutí, hoci pri tom prvom to tak vôbec nevyzerá. Na jeho konci už je človek zvyknutý aj na nedokonalosti zvuku a užíva si hudobnú náplň plnými dúškami. Neviem si ani predstaviť, aký masaker by to bol so zvukom napr. „Varování věků“ či „Unavení a zničení“, keď už takto dokáže pekne pomraziť. Nedocenený artefakt doby, keď punk spomaľoval a hudobne rozvetvoval. Užívam si ho.

-Majto C.-



Žiadne komentáre: