Pátranie
v archívoch pokračuje a svetlo sveta uzrel ďalší
prachom zapadnutý kus. Druhá porevolučná nahrávka Do Řady!
z 95-ho roku dostala priestor na vinyle. Zvukovo aj graficky je
všetko v intenciách
doby vzniku. Jednoduchý, striedmy obal a zvuk zodpovedajúci
párdňovému nahrávaniu v mestskom divadle naživo. Pri mixe
trošku vytiahli bicie, čo je niekedy na škodu, bo hoci sú bicie
veľmi nápadité, častokrát, keď sa bubeník rozohní a začne
sa do hry vášnivejšie opierať, gitary idú do úzadia. To je však
len drobná chybička krásy. Úvod „Ruská realita“ patrí
gitare v duchu Husker Du, no zakrátko sa pripojí zbytok kapely
a v pozadí sa ozve kovový cinkot akustickej gitary.
Zaujímavý začiatok skladby aj albumu. Prvotný dojem, že kapela
pokračuje, kde skončil debut album. No s pribúdajúcim časom
je ten dojem prekrytý vybadaním predtým nepoužitých prvkov,
ktoré sa nabaľujú na ducha pôvodnej staršej tvorby. Kapela sa
pustila do náročnejších kompozícií, pričom ale neprišla
skrátka ani energia a pocity. Tie sa nesú väčšinou v šedivých
až čiernych odtieňoch. Nie je núdza o rôzne tempové zmeny
a pekne vygradované pasáže. Dosť mi toto spomalenie
a hudobné rozvetvenie pripomína vtedajší vývoj sokolovských
Svobodný Slovo. Textovo tiež žiadne pozitívne dojmy (Tady všechno
chcíplo, potichu a mlčky. A z nevinnejch lidí zbyli
jenom sračky...). V podobnom duchu sa nesú aj nasledujúce
„Jednoho dne“ (Jednoho dne mi uřízneš hlavu, zeptáš se: Může
to tak bejt?) a „Stát“ (Tluču hlava-nehlava do slabejch
a nemocnejch, do dětí a těhotnejch a nenechám je
spát. Přežijou jen ti silní, taky svině úchylný, když nemaj
s kým si hrát), pričom druhá má v závere besnú zmenu
v duchu Majklův Strýček, ale inak je to pekne sekaná
strednotempová vec s množstvom kotlov. Trochu mi to hudobne
pripomína mojich miláčikov Junk. „Amnestie“ je tiež surová
a nepríjemne chladná ako nálada frustrovaného ľudu, po
precitnutí z porevolučnej eufórie a jeho rozčarovania
z vývoja v spoločnosti (Pod stolem se válí hlava
useklá, její obsah v klidu na lino vytéká. Ráno najdeš
průvan ve všech výlohách, Stokera co sám sebe do hajzlu
splách... rozsekaný okna, vymlácený pocity. Za tmy nevycházet.
Další oběť to jsi ty). Hudobne tiež hypnotická strednotempovka
so sekanými tlmenými gitarami a salvou prechodov, ktoré sú
striedané ostrejšími pasážami. „Čistý ruce“ sa vyznením
približuje prvému albumu. Opäť parádna gitara, ktorú dopĺňa
skvelý melodickejší posmutnelý spev, no nechýba aj priliehavý
text (Ze stromů zbyly jen kůly pro naše šibenice. Čekáme plní
smůly na střelbu do palice). Záverečná pasáž tiež pôsobí
trošku komplikovanejšie, zahusteno a možno trošku
rušivo, no po niekoľkých pokusoch je skvelá. „New age“ je
v rámci tohto albumu trošku svižnejšia a priamočiarejšia
vecička, no jeho charakter nijak nenarúša, skôr len vyvetrá to
dusno. K tomuto svojou trochou prispieva aj záver strany
v mierne sfunkovatelej „Věci který nezměníš“, ktorá by
tiež kľudne zapadla aj do konceptu prvého albumu. Patrí k mojím
obľúbenejším, možno aj svojou inakosťou, rovnako ako „Chcíplej
pes“ začínajúca peknou vyhrávkou, ktorá tiež pôsobí
smutnejším dojmom (album „Unavení a zničení“ takých
bol plný), ale aj celková nálada skladby je taká a nevytrhne
to ani výrazná basová linka. Kapela vás vyváľa v myšlienkach
plných beznádeje (To je to místo kde ruka ruku myje. Hodně se
mluví a ještě víc pije. Tady je místo kde hraje levnej
jazz.Tohle je místo, kde chcípnul pes... Můžeš tu lehce šlápnou
do hovna a doufat jak jsi ctihodná. Můžeš tu lehce přijít
o páteř. Smlsnou si na tobě, tomu teda věř). Ono celkovo sa
tu veľa pozitivizmu nenachádza a asi to robí z tohto
albumu tak temnú záležitosť. Ďalšia vec „Mrtví“ je toho
najlepším dôkazom. Tá mi aj svojou valivosťou, ale aj celkovou
náladou asi najviac pripomína tvorbu sokolovských S.S. Znovu
množstvo sekaných riffov a výraznej basy duniacej na mohutnej
stene bicích. „Patokem“ pokračuje v melanchólii, čo
podtrhuje aj bluesový nosný motív v slohách. Gitara je tu
zas otvorenejšia a znie to veľmi dobre. Textovo znova raz
morálny pád jedinca až na samé dno. Trošku nádeje vzbudí čistá
gitara v úvode „No name“, no s príchodom spevu sa
vracia depresia (Nechaj ho vykrvácet, nechaj ho k zemi se
skácet, nechaj ho ruku zvednout, nechaj mu hlavu klesnout). Proste
No future pohľad na život a svet so všetkým, čo k tomu
patrí. Záver albumu patrí starej veci z čias predchodcu V3S
„Nemám rád konzervy“, ktorý po tom všetkom sociálnom marazme
vnesie trošku sarkastického úškrnu. Tento album nikdy nebol
o prvoplánových melódiách a šablónovitých
rádio-hitoch. Všetky jeho tajomstvá neodhalí ani množstvo
vypočutí, hoci pri tom prvom to tak vôbec nevyzerá. Na jeho konci
už je človek zvyknutý aj na nedokonalosti zvuku a užíva si
hudobnú náplň plnými dúškami. Neviem si ani predstaviť, aký
masaker by to bol so zvukom napr. „Varování věků“ či
„Unavení a zničení“, keď už takto dokáže pekne
pomraziť. Nedocenený artefakt doby, keď punk spomaľoval a hudobne
rozvetvoval. Užívam si ho.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára