Keď
chlapi vydali predošlý album „Tma“, nemohol som sa ho nasýtiť
a počúval ho všade do zbláznenia. Bolo pre mňa ťažké
odosobniť sa od minulosti a k novinke pristupovať bez
očakávaní, najmä po tom, čo som už časť songov niekoľkokrát
počul naživo. Dokonca
som nevydržal na jeho fyzickú podobu v mojich rukách
a vypočul ho na bandcampe (nie len raz). Obal je urobený
tradične na vysokej úrovni. Je na čo pozerať. No nič sa
nevyrovná pocitu, keď sa kotúč zvíja pod ihlou a tá z neho
vyškrabáva kus poctivej muziky. A že je ho v týchto
drážkach tentoraz viac než dosť. Navyše zvuk z moravského
Shaarku je maximálne dokonalý. Napriek podladeniu sú gitary pekne
zrozumiteľné a všetko dokopy znie skvelo. Hudobný posun, už
nejaký čas badateľný na koncertoch, tu naplno prepukol a slovo
dostalo množstvo metalových elementov, ktoré vhodne doplnili
nekompromisnú crust-rytmiku. Intro, nazvané príznačne
„29.8.1944“, sa mi pozdávalo už pár rokov dozadu na akcii
v Seredi. Pomaly roztáča kolovrat zbesilosti, ktorý tu ešte
nedosahuje dostatočných otáčok, no začína neúprosne drviť
telá. Na pozadí sampel vyhlásenia SNP a intenzita postupne
narastá. Dismember, Carnage a starý Grave. Staré švédsko
z toho páchne od burácavých podladených riffov až po
vyhrávky. No pravá švédska víchrica nastúpi až so songom
„Ťažoba“. Gitary ženú galopom s bicími, do čoho
Gargamel reve tiesnivé posolstvá. Dokonca tu dôjde aj na javy
predtým nepočuté – riadna klepanica, či krátke gitarové
sóličko. Tých sa na albume objavilo hneď niekoľko a sú
jedným z absorbovaných metalových prvkov, čo sa tu naplno
objavili. „Zabudol som odpúšťať“ má od prvého momentu akúsi
podprahovú chytľavosť, napriek intenzite a tvrdosti, ktorá
z nej sála. Aj basové linky tu dostávajú väčší priestor.
Opäť rôzne tempové zmeny, ktoré však nenarúšajú celistvosť
a spád. „Väzenie“ valcuje od samotného úvodu neúprosnými
riffmi (okrem starého švédska z toho trošku vanie aj vplyv
anglických križiakov Bolt Thrower). Každopádne silná vec.
„Panteón“ je crust-hardcorová vec jak prase (na obale), aj so
všetkými tempovými zvratmi. Z noviniek má asi najbližšie
k veciam z predošlého titulu. Druhú stranu v podobnom
duchu otvorí titulná vec (pri jej počúvaní sa neubránim
prirovnaniu k „Zuby závisti“, ktorá oplýva podobnou
chytľavosťou a jednoduchšou štruktúrou). „Derniéra“ je
šľapavá, tempovo rozmanitejšia záležitosť, ktorá pôsobí
spestrujúco po dvoch nekompromisnejších jazdách, pričom je stále
dostatočne plná chladu a drsnosti. Jej náladu vystihuje posledná
veta textu: „Kto sa smeje posledný nemá sa už čomu smiať.“.
„Kliatba“ opäť vymetie pavučiny z uprášených rohov
pokojných myslí kruto uháňajúcimi hradbami gitár. Zvoľnenie
nastáva až v poslednej tretine, no devastačný dopad na
psychiku to nijak nezmierňuje. „Pri zmysloch“ zadupe posledné
náznaky vzdoru a aj posledný neveriaci dvíha nad hlavu ruku
zaťatú v päsť a v predklone sa púšťa do
zbesilého tanca. Vymlátiť zo seba frustrácie a zlobu. Ďalšia
z klasických vecí kapely, ktoré sú na albume povinnou
jazdou, no neznižujú jeho hodnotu. Práve naopak. Do tejto
kategórie môžeme s kľudom priradiť aj song „Obeta“,
ktorý je však členitejší, no rovnako nekompromisný. Záverečný
kus „Do zeme“ mi svojou odlišnou náladou pripomína
„Katastrofy“, no zachádza ešte ďalej, bo svojou baladickejšou
podobou nedáva možnosť na pozitívnejšie vízie budúcnosti.
Beznádej, úzkosť, zmar. Hnev, frustrácia, nenávisť. Zlo.
Užívam
si každý moment albumu a stále ma to baví. Kto si tam nič
nenašiel, zostáva mu
už len čakať na aktuálne nahrávky, kam posunú hranice, resp. či
naplnia niečie očakávania. Verím, že moje istotne áno.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára