Moja
zbierka ma už niekoľkokrát dokázala prekvapiť. Bo okrem toho, že
niekedy nakupujem naslepo, mávam aj obdobia, kedy nakupujem
nekontrolovane veľa, tak sa k mnohým titulom hneď nedostanem
a na niektoré aj zabudnem. A presne do tejto kategórie
spadá aj album francúzov Oak. Úplne som zabudol, že ho mám. Ale
koľko radosti a nadšenia spôsobil, keď som ho spustil.
Parádny inštrumentálny post-rock vrchovato nabušený melanchóliou
ma pohládza a vyvoláva vo mne stále nové a nové
obrazy. Dnes to bude len o nich...
Stojíš
na vrchole kopca, na ktorý si práve vyliezol. Pozeráš na okolitú
krajinu zhora a cítiš sa skvelo. Plnými dúškami nasávaš
do pľúc vzduch
a snažíš sa ukludniť zbesilo búšiace srdce. Vzduch tu hore
je ostrý a chladný. Cítiš ako sa ti svaly trasú. Pozeráš
do údolia pod sebou a predstavuješ si, že sa vznášaš na
krídlach. Krúžiš nad korunami stromov a hľadáš miesto,
kde pristaneš. Potom otvoríš oči, naposledy sa pokocháš
výhľadom a vydáš sa na cestu dolu. (Time is my worst enemy)
Ležíš
v tráve so zatvorenými očami. Počuješ šum stebiel
kníšúcich sa v miernom vánku, ktorý postupne silnie
a mohutnie. Cítiš ako ťa hladia po tvári a stierajú
kvapôčky ľadovej vody, čo na teba dopadli z neďalekej riavy
potoka preskakujúceho balvan stojaci mu v ceste. Nad ním
hlasno šumia stromy a kníšu konármi aby odhodili všetky
listy, nech ich vietor odnesie do diaľav. Nad tým všetkým sa
oblohou valia kúdoly mrakov, aby oznámili to, čo je všetkým
a všetkému jasné. Zima sa blíži. (ER, 2 am)
Cez
sklo, po ktorom sa naháňajú dažďové kvapky, pozoruješ svet
pomaly ubiehajúci za oknom vlaku, ktorý sa sunie pod striebrosivou
záclonou dažďa. Zdravia ťa stromy
aj zablatené polia, elektrické stĺpy, dediny i mestá,
priecestia aj staničky. Až ťa preberú z omámenia otrasy pri
prejazde výhybkami. Tvoj vlak vchádza do stanice. (Things are
getting bad)
Sedíš
na lavičke v dlhej chodbe. Pozoruješ ručičku hodín
visiacich na stene oproti tebe ako usekáva čas. Sekundu po sekunde
ti uberá zo života. Pozrieš napravo. Len ďalšie lavičky. Ďalší
ľudia čakajúci ako ty. Sedia a ručička hodín im odrátava
život. Ťažký, vydýchaný vzduch ťa udržuje v miernej
malátnosti. Viečka máš ťažké a spuchnuté, akoby ti pod
ne niekto nasypal prach. Ľudia prichádzajú a odchádzajú.
Sedia, stoja, debatujú, mlčia. Všetko sa riadi krokom sekundovej
ručičky. Cvak. Cvak. Cvak... (So tired of this sickness...)
Nakoniec
vstaneš. Nebaví ťa už čakať na to, čo príde. Čas plynie, tak
kráčaš chodbou. Jednou, druhou, ďalšou a zase ďalšou.
Míňaš dvere za dverami. Oproti nim tiene. Sedia na lavičkách,
stoja, osamelo či v skupinkách. Konečne schodisko. Zostupuješ
po ňom a každým schodom sa ti nohy stále viac rozbiehajú.
Túžia po tom byť preč odtiaľto. Striasť sa tej malátnosti.
Nechať za sebou chodby,
dvere, tiene. Túžba po uvoľnení narastá, no schodov stále
pribúda. Zostupuješ z babylonskej veže plnej chodieb, dverí
a tieňov hovoriacich rečami, ktorým nerozumieš. Prízemie.
Širokou halou sa predieraš davom tieňov k veľkým preskleným
dverám a vychádzaš von. Ovanie ťa chladivý vzduch. Privrieš
oči a nachvíľu zastaneš. Tiene sa mihajú okolo teba.
Vyhýbajú sa ti a ty vychutnávaš ten pocit voľnosti. (...it
has to end soon)
Na záver
nič. Ber abo nechaj tak.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára