Stalo sa to
ešte na prvom Ffud feste, keď som odchádzal plný dojmov z ich
vystúpenia a domov aj s ich cd-čkami… Vtedy sa stali
mojou obľúbenou bandou z Francúzska a toto je jej druhý
album, pri ktorom mi však chvíľku trvalo, kým sa mi dostal pod
kožu, no odvtedy ho mám v playliste permanentne minimálne raz
týždenne. K parádnemu červenému vinylu ešte navyše
dostanete aj lisované cd (tiež pokrok oproti debutu – tam bolo
len napálené).
Čím je iný
oproti debutu „Lets the captain sink“? Úvodná „Home is where
friends are“ začne tam, kde skončil prvý album, čiže rýchly
90-kový hardcore punk s agresívnym vokálom. No hneď od úvodu
nasledujúcej „Any painkillers for my shoulders?“ sa všetko
zmení, songy sú oveľa melodickejšie a aranže košatejšie,
pričom tá košatosť vypláva na povrch až po opakovanom počúvaní,
hoci ani predtým neboli ich songy omnoho jednoduchšie, len teraz
viac využívajú obe gitary a tie sa striedajú v melodických
výjazdoch, či už v sólach abo doprovodných partoch.
Príjemne ma prekvapili niektoré riffy, ktoré som predtým počul
len u Kritickej Situace („Their reign“, či B-stranu
začínajúca „Future is unwritten but I hate the trend it
takes“), či vyhrávočky v štýle napr. Ignite (napr. „Pump
up the volume“, „The end of history“, ale v podstate
takmer v každom songu sú podobné pasáže), ale najmä
množstvo pomalších pasáží, kde sú hojne využívané
vybrnkávané pasáže. Čo sa mi ešte dosť pozdáva, je zvuk basy
– chvíľami príjemne zvoní vo vyhrávkach, no väčšinu času
mohutne buráca v pozadí pod gitarami. V trošku väčšej
miere využívajú aj vokály gitaráka a basáka, čo skladby
ešte viac spestruje. Mojím najobľúbenejším z tohoto albumu
je tretí diel songu „Braindead“, ktorý začne práve
vybrnkávanou melodickou pasážou, aby sa zmenil v rýchlu
hardcorovinu a ku koncu zas na pomalú pasáž s parádnymi
zborovými vokálmi a peknou vyhrávkou.
13 porcií,
čo musia chutiť. Album vhodný pre všetkých, čo majú radi
rýchly, melodický hardcore.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára