Po rýchlo
uplynutom sobotnom dni som si večer spomenul, že som chcel mrknúť
do renovovaného Lúča v Trenčíne. Cestou som ešte brnkol
kamošovi, či nemá chuť zúčastniť sa mojej výpravy (resp. či
práve nemá službu v nemocnici), potom už nič nebránilo
v našom odhodlaní stráviť večer v objatí hudby...
V Lúči sme chvíľu obzerali zmeny, čo sa udiali v interiéri
(exteriér ošarpaný ako sme zvyknutí), zvítali sa s týpkami
z Mobius, zakúpili obvyklé drinky (minerálka s citrónom
rules!!!) a po pár chvíľach sa strhla zvukovka.
Prví
začínali MOBIUS (tradičné hodinové meškanie je tiež podľa
starých poriadkov v Lúči) a od začiatku nás zavalili
ťažobou nemilosrdných riffov a pomalých úderov bicích.
Gitarové steny valiace sa ako mohutný kúdol prachu občas
rozčesávali spätné väzby gitary (tentokrát hnanej len cez dva
aparáty) a údery bicích, aby nás svojou monotónnosťou
strhli do víru hluku a pohadzovali nami v priestore.
Páčilo sa mi, že žilinské duo zbytočne nenarúšalo tok hluku
žiadnymi pauzami medzi skladbami a tak všetky tri plynuli
v kuse ako jeden nemilosrdný rev záhuby a zmaru. Dobre sa
mi pri tom rozmýšľalo nad kadečím, ich muzika zo mňa vyháňala
všetko nepotrebné myšlienkové svinstvo. Zhruba po polhodinke
zostalo ticho. Doslova.
 |
| MOBIUS |
Potom ma
mierne sklamala hodinová prestávka spôsobená balením jednoho
aparátu a vybaľovaním ďalšieho (všetko akoby zostalo
obalené v mazľavosti predošlých chvíľ), ale napokon sa na
pódiu objavila pre mňa absolútne neznáma bratislavská pätica
LINE GATE v dosť netradičnom zložení (gitara, basa, bicie,
klávesy, cello). Na pódiu sa okrem aparátov objavili aj stoličky
pre všetkých zúčastnených. Po krátkej zvukovke to prišlo.
Ďalšie prívaly inštrumentálnej produkcie v duchu
minimalizmu, kde sa k úvodnej linke klávesov a cella
postupne pridávali ostatné nástroje, až vytvorili dokonalú
zvukovú stenu, z ktorej občas vystrelil ďalší dielik
skladačky, ktorý to celé posunul o kúsok ďalej a po chvíli
ďalší a ďalší... Skrátka, hneď bolo každému jasné, že
to bude niečo bežne nedostupné, no pre mňa príjemné. Post
rocková gitara opakujúca jeden riff počas celého songu,
minimalistické klávesy, cello a basa, do toho prekombinované
(a na môj vkus oproti ostatným nástrojom príliš hlasné) bicie –
zvuky z iného sveta. Len som tam tak sedel a blúdil
labyrintom myšlienok – z chodby do chodby, otváral jedny
uprášené dvere po druhých, v pozadí sa ozývali bicie
olepené stenou gitary a klávesov, z ktorej občas
zabručala basa a tklivo zakvílilo cello – nazeral a skákal
časom i priestorom. Škoda, že nezopakovali prístup
žilinčanov a neodohrali celý set na jeden záťah – tie
pauzy ticha a následne potlesku tých zopár zúčastnených
(ani v tomto sa veľa nezmenilo oproti minulosti – no Trenčín)
ma vždy vytrhli z môjho sveta, no s úvodným tónom
každého ďalšieho songu som sa doň znova vracal... Po príjemne
melancholickej hodine zostalo ticho... Ticho pred búrkou. Doslova.
Nórske trio
ICH BIN N!NTENDO vtrhlo na pódium, rozostavalo aparáty, vytiahlo
nástroje a po krátkom ladení do nás spustili svoju produkciu
a to teda bola búrka. Noise rock v tom najzbesilejšom
prevedení, aké si dokážete predstaviť. Improvizácia,
improvizácia a improvizácia. Občas to síce znelo, že
skladba má nejakú stavbu, no absolútne sa rozchádzajúce linky
jednotlivých nástrojov ten dojem hneď zmietli. Absolútne
intenzívne vyhladenie, až tak intenzívne, že basák urval strunu
a odohral kus setu bez nej. Potom začal skladbu sám bubeník
hrajúc nejaký prapodivný rytmus, načo sa pridal gitarák, vidiac,
že basák mení chýbajúci drôt, aby sa ten po doplnení zapojil
tiež do hádky nástrojov svojím dielom, no po chvíli zas ďalšia
struna nehybne visela z krku jeho nástroja, tak sa už
neobťažoval výmenou a zbytok setu odohral na troch, pričom
v tom prívale lomozu a revu to aj tak nebolo počuť –
dokonca ju použil na vylúdenie disharmonického škripotu, keď sa
ju snažil vytrhnúť z kobylky popod ostatné struny. Strhujúci
výstup – na chvíľu som aj zabudol, ako som tam len niekoľko
momentov predtým plával na vlnách melanchólie a pohody.
Tento set ma vrátil opäť na zem. A krátka debata s gitarákom
a bubeníkom (+ samozrejmá kúpa platne) ma vrátila aj na
upršanú trenčiansku ulicu....
Cesta
domov bola bez tragédií a nehôd. Vo svetle prežitého bola
dokonca úplne všedná a zaznamenania nehodná... Doslova.
-Majto C.-
foto: Majto
C.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára