Zbožňujem
80-kové veci a zbožňujem túto dobu ich reedícií, keď si
ich všetky môžem zháňať za normálnu cenu pre normálneho fandu
muziky a nie za cenu pre kokota, čo chce mať z nudy prvé
vydanie. Stále je tam tá parádna muzika, čo vtedy a hoci jej
hodnota je pre mňa nevyčísliteľná, nie som ochotný dávať tie
niekoľkociferné sumy do pažerákov nenažraných hyen.
To bol
kuadlhý a kuanegativistický úvod recenzie na kuastaré
a kuadobré ep-ko mojich sprievodcov pubertou D.R.I., ktoré mi
dnes dorazilo a velice sa z neho vytešujem. Z tých
necelých 6 minút rýchlej smršti s nedokonalým zvukom,
kostrbatými songami, ktoré ale už vtedy niesli výrazný rukopis,
ktorý si kapela rokmi budovala a ktorý je pre nich dodnes
špecifickým poznávacím znakom. Uštekaný Brechtov vokál, rýchle
bicie, Spikova jednoduchá gitara a ešte jednoduchšia Joshova
basa. Na Á-čku najdlhší song, ktorý dovtedy vyprodukovali,
titulný „Violent pacification“, ukázal, že chlapci majú aj na
viac ako na rýchly bordeloidný punk, ktorý dovtedy produkovali,
hoci prvá polovica songu je v tom istom duchu, no potom
v refréne pekne spomalia a do konca sa song nesie v peknom
strednom tempe, aby na konci postupným zrýchľovaním došiel
v závere takmer k pôvodnému tempu. Na B-čku sú
našľahané 3 tradičné Imbecilné songy (dnes by boli popísané
ako čistý thrashcorový výplach) – rýchle, zbesilé,
nekompromisné a plné rôznych stopiek. Tohto sa asi nikdy
neobžerem...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára