THE CARNIVAL „Hengen Juhlaa“ 7“EP 2014 (Krypta Records/Paha Tukka Elämä Levyt)

Nebolo to až tak dávno, čo som náhodou narazil na split sedmičku dvoch fínskych kapiel. Tou chaotickejšou z nich boli práve The Carnival.

Aktuálnu sedmičku som kúpil na ich minuloročnom „slávnom“ (ne)vystúpení v Seredi. Našťastie som ju zobral skôr, ako sa potácajúci ochlastovia doknísali na pódium, bo po ich sete som mal chuť zabudnúť, že kapela s týmto názvom vôbec existuje. Našťastie som na ich tvorbu úplne nezanevrel, hoci som toto ep-ko pekne dlho obchádzal. Poďme pozrieť, čo nám opilecký kvartet Suomi ponúka na najnovšej nahrávke.

„Käärme rakasti minua“ od prvých sekúnd vyrazí dych. Tak surový nástup už som dlho nepočul. Toto je prekvápko jak sviňa. Metalový zvuk gitary dáva ich nasranému punku ešte väčší dojem agresivity. „Valtaistuin“ začne síce pomalším pochodovým tempom, no potom sa tiež besno rozbehne a ozve sa aj krátke nahallované sóličko. Miestami znie gitara jak blackmetalové fčielky, ale znie to veru parádne. „Houre“ je čistá crust vecička s chrastivou basou, no v podaní fínov vyznie neurvalo ako zbytok vecí, čomu napomáha okrem typicky uvrieskaného spevu aj špinavý, ostrý zvuk, ktorý lezie až do kostí. Po otočení hneď vyštekne besná vec „Henki-mieli-liha“, čo je špinavý, rýchly, metalický punk, ktorý na chvíľku spomalí, no o pár taktov ďalej zas vyrazí dych aj mŕtvole. Jediné pomalšie tempo, ktoré sa udrží dlhšie než na pár taktov, je v songu „Tunnustus II“. Masívna hradba gitár, do toho burácanie bicích a záhrobný spev. Mierne mi to pripomína fínskych záhrobných metalákov Tenebrae. Parádne zakončenie parádnej nahrávky. Trochu ma aj mrzí, že banda sa tak ožrala a nenarvala tieto veci do ľudí v dôstojnejšej a počúvateľnejšej forme. Šak snáď nabudúce... Pjesničky ale majú pjekné...

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=SyneXUHjIhk

DILUTION „s/t“ 7“EP 2015 (kooperácia)

 Čo vznikne, keď svoje sily spoja ľudia z viacerých grind-fastcore bánd? Ďalšia zbesilá záležitosť, ako je táto, čo držím v pazúroch. Neviem, kto je hlavným iniciátorom, no je to v podstate aj jedno, dôležité je, či sa dá počúvať muzika, čo táto štvorica spáchala. A tá sa veruže dá. „Relinquish“ je fastcorová besnota s grindovým vreskotom a občasnými hrdelným revom. Dobre vyznie spomalenie v závere. „T.D.G.“ začne pomalou hutnou pasážou, aby cez basový výjazd nastúpilo rýchle tempo, ktoré sa po pár taktoch zvrhne do grindovice a zas späť. Všetko na ploche 52 sekúnd. „Punisher“ dostojí svojmu názvu a po thrashovom úvode vás vyklepe jak koberec. Brutálny grindcore-výplach pokračuje aj v nasledujúcej „Más“, no aj tu dôjde k spomaleniu v závere. V tom tempe sa rozbieha aj záverečná zbesilosť A-strany „Strange men“, ktorá po zopár zaujímavých partoch gitary skončí v grindovom inferne. „Sympathy“ sa síce rozbieha pomaly, no klepačky a neurvalý škrekot to prevalcujú aj tu. Poslednou položkou pôvodnej tvorby je „Under pressure“, ktorý začne hutnou gitarou, no pokračuje prestriedaním fastcoru s thrashcorom. Potom už sú tu len dve coververzie „Born to thrash“ od mne neznámych Flash Gordon“ a skoro až S.O.D. riffom začínajúci „Rebels today“ od staršej talianskej hardcore-grindovej bandy Comrades, ktory sa aj ďalej nesie v hardcorovom duchu s agresívnymi vokálmi. Hoci na prvé počutie tvorba Dilution možno znie ako bodrel, no sú tu parádne gitary, ale celkovo je v tom lomoze dosť zaujímavého, no mne ako obvykle, v tomto žánri postačí tento formát. Dlhší by ma možno už nebavil. No som si istý, že poteší fandov holdujúcich týmto žánrom, abo pôvodným kapelám jej členov. Zámerne ich nespomínam, nech to nemáte tak ľahké...

-Majto C.-

Facebook

DAVOVÁ PSYCHÓZA „Svet žaluje“ LP 2015 (Papagájův Hlasatel Records)

Sú nahrávky, ktoré človeka ohúria v istom období, možno ho nejaký čas držia, no po rokoch ho už ani veľmi neoslovujú. A sú aj nahrávky, ktoré človeka zdrapia pod krkom a lomcujú ním počas celého života. A do tejto kategórie radím aj „Svet žaluje“, ktorá mi zásadne zmenila myšlienkové pochody už v dobe, keď sa dostala medzi pospolitý ľud. Keď som domov priniesol kazetu, točil som ju do nemoty, čítal texty a hnev vo mne narastal.

Hneď úvodný titulný song, rozbiehajúci sa hovoreným prológom s vybrnkávanou gitarou, pomalým tlkotom bicích a melodickou basovou linkou v pozadí (po veľrybom intre), ukázal nové prvky v tvorbe kapely, ktoré som vtedy uvítal s nadšením. Kapela pritvrdila aj textovo aj hudobne. Keď sa po prológu ozval thrashový riff gitary, po ktorom hneď vypukol nemilosrdný výprask, abo keď som počul až hardcorové náklepy ako „Teror reklamy“, „Kto je na koho strane“, „Môj hlas“, „Konzument“ (tu je tiež parádna thrash-gitara) z prvej strany, plus „Inkvizícia“, „Butique dog“, „Kto je zodpovedný“, „Bomberhead“, či koncertná „Chcem ísť von“, ktoré sú doplnené aj melodickejšími (hoci stále rýchlymi) vecami typu „Homodebilis“, „Megalománia“, „Masaker“, „Poslúchaj alebo zdochni!“, abo vecami ako „Kult osobnosti“, „Agresia“, „Závislosť - bolesť“, „Skutočná vec“, v ktorých sa objavia aj pomalšie tempá, moje nadšenie nebralo konca. Skrátka, všetkých 18 vecí je dokonalou ukážkou v akej skvelej skladateľskej a hudobnej forme bola Davovka v roku 1992. Janov spev sa posunul do agresívnejších polôh, no nezabudol ani na svoje typické melódie, ktorými miestami zmiernil celkovú agresivitu materiálu, rovnako tak aj Marcelova gitara, ktorá valcuje štavnatými riffmi od výmyslu sveta, no nechýbajú ani pre neho tak typické vyhrávky a objaví sa aj nejaké to sólíčko. K tomu perfektná rytmika, šlapavá, nekompromisná, no pritom dostatočne nápaditá (hlavne basa vyniká v mnohých partoch). Toto je jeden z vrcholných materiálov hardcore-punku, na ktorý prisahajú mnohí dodnes. Smutné je, že témy textov, ktorými otvorili oči mnohým „naivným mojej generácie“ (vrátane mňa), sú ešte aj po toľkých rokoch stále aktuálne. Ľudstvo a konzum sú skrátka nákazou pre túto planétu.

Myslím, že je dnes zbytočné rozpitvávať tento album podrobnejšie, bo už dávno sa stal pojmom, tak len dodám, že som rád, že Papagáj ho znovu dal do obehu vo forme, v ktorej sa zatiaľ neobjavil. Dúfam, že budú nasledovať aj iné tituly 90s, ktoré už sú dávno v pôvodných verziách nedostupné (premrštené ceny nech si všetci zmrdi strčia do...).

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=CToNr7mfz9A

ONO "Reconstructions and Synthesis" CD 2016 (The House Of What You See)

Projekt ONO tu už omieľame dosť dávno. Kým doteraz čiste štúdiový projekt sa rozhodol vydať sa na neisté cesty, regulérnej kapely, vydať plnohodnotný debut na vlastnej značke a aj koncertovať. Koncert by som si pozrel teda.
Muzika ONO je ťažko uchopiteľný eletrický úhor, ktorý v sebe skĺbil taký gulášik od industrialu cez funeral doom až k technickému death metalu. Skladby zväčša majú charakter, že začnú ako technický death metal a niekde v polovici prejdú do iného štýlu, väčšinou do funeral doom-u alebo do industriálneho rytmu s čistým vokálom.Občas mi pripomenú jednu už pomaly zabudnutú skvelú kapelu z Austrálie ALCHEMIST ,ale to len fakt niektoré momenty.
Sedia mi skladby ako "Desolatry", ktorá sa celá nesie vo funeral tempe s dobrým growlingom.
Tiež posledná "Reformation/Absorption" je skvelá vec s čistým vokálom a peknou melódiou.
Popísať a nedajbože zaškatuľkovať túto muziku je proste nemožné. Fakt by som si pozrel ako sa vysporiadajú na pódiu s týmto gulášom. Zatiaľ tu máme ich muziku.
Až máš rád brutálne, kozmické,komplikované,dobré veci! Skús!
 -Lepra-

BANDCAMP

ENERGUMENO/ SUPPRESSION split MC 2016 ( Chaotic Noise Productions )

Split dvoch legiend, Suppression tu asi pozná každý, áno je to stále aktívny TEN americký Suppression, z ktorého stekala Orba a celá powerviolence scéna rokov deväťdesiatych a Energumeno sú síce nová kapela z Kanárskych Ostrovov no sú to ľudia, ktorí s noisecore začali možno ešte skôr než vznikli Suppression a možno niekomu v ušiach cinknú staré bandy ako Genital Masticator, Potabilizadora či labely ako Cadaverizer records, neskôr R.O.N.F.!?  Nikto? Nevadí, sral to pes, máte druhú šancu. Energumeno drhnú totálny oldschool noisecore bez štipky srandy, bez zľutovania, extrémny z reťaze odtrhnutý nájeb, hrubá sila, hoci čo to zas títo chlapci hrať vedia, no v tomto násilí niet moc miesta pre muzicírovanie. Nič než zúrivosť a agresia, toto sa musí hnusiť každému čo vie zahrať kohútik jarabí na jednej strune, ukrutnosť, jelenia ruja, nájeb bez pardónu v plnom prúde, keď noisecore tak takto! Suppression ... tá kapela bola vždy dobrá, či už hrali ten svoj grindom mrsknutý powerviolence alebo ujebaný spacegrind, alebo nech to nazve kto chce jak chce, Suppression boli proste furt extrémni a vždy dobrí! A svojskí, stále o krok vpredu a to im zostalo doteraz, darmo kto umí ten umí. Každý, kto ste počul ich kazetu z minulého roku mi musí dať za pravdu, také niečo sa nepočuje každý deň, to je novej éry noisegrind masterpiece! Suppression dnes mliagaju niekde na pomedzí noisecore,  powerviolence a nejakých uletených vesmírnych frekvencií, nehrajú klasický noisecore to nechávajú nám, jednoduchším, oni vedia hrať a vedia do toho jebať a navyše vedia ohromne tvoriť. Stále z toho cítiť pach tých rokov deväťdesiatych no aktuálne to tlačia cez noisegrindový masomlejn a jebe im to snáď ešte extrémnejšie ako kedykoľvek predtým. Skvelá kapela čo prežila roky deväťdesiate bez najmenšej ujmy navyše sa stále drží poctivého diy remesla, nenadrapuje sa, netvári sa, viď aj táto kazeta na ich labely, Suppression zi zaslúžia všetku podporu. A Energumeno tiež, skvelý split!
-RadoKAZ-

  http://cnproachmotel.blogspot.sk/2016/04/energumeno-suppression-split-tape.html

BUCKET FLUSH „Down the drain“ LP 2012 (samovydanie)

Kapela, ktorá min. rok koncertovala v sereďskej Afrikole, no nemal som tú česť zúčastniť sa, tak som si potom aspoň kúpil platňu a teraz aj ľutujem, že som tam nebol. Punk v duchu starých Dead Kennedys, ktorí páni predvádzajú, mi robí neskutočne dobre.

Gitara v úvode „Down the drain“ síce znie ako soundtrack k Pulp fiction, no hneď druhá „Fuck Jesus, anally“ je už svižný, ostrý punk ála DK, len bez Biafru. Dobré, chytľavé nápady sa nevyhýbajú ani ďalším veciam, či už je to pomalšia „Sniffing panties“, či svižná „Wage slave“, ktorá prefičí v duchu UK-hardcoru 80s, abo stranu uzatvárajúca, pomalá „Clean cut kids“, ktorá má skvelú atmosféru. „Hatebangers ball“ s jednoduchou gitarou a nekompromisným tempom u mňa ašpiruje na hit albumu. Ako rýchlo začne, tak rýchlo skončí a cez špinavú, riffujúcu gitaru sa premení do songu „R.A.T.S.“, ktorý je tou špinavosťou presiaknutý celý, no znie to viac ako skvelo. V strednom tempe pokračuje aj „Dick slut“ a frázovaním spevou, ale aj gitarou mi pripomína NoMeansNo na albume „Sex mad“. „OE in the AM“ je ďalšia chytľavá vecička s fajnovými gitarami a spevmi, nesúca sa v stredne rýchlom tempe. „The dogs are fucking“ je znovu DK so všetkým okrem Biafru – super jednoduchý, no chytľavý motív a trochu rokenrolu do punkového zvuku. „Fry baby“ je S.O.D. či D.R.I., ale do bodky. Pársekundový, nasrdený náklep akými boli albumy spomenutých prepchaté. Posledný „Knock knock“ je zas Mucky Pup jak prase. Trochu rapu a rozprávania a spevu do jednoduchej, melodickej šlapavej pesničky. Dokonalé.

Vždy, kým sa dostanem až ku koncu 14-eho songu na albume, niekoľkokrát si nezabudnem zopakovať, aký som chuj, že som na tom koncerte nebol, bo to istotne bolo čosi. Zostáva mi len dúfať, že sa niekedy opäť vydajú z Philadelfie smerom k nám. Ak niekto nekriticky žere podobné kapely a podobné (D.I.Y. vo všetkom) vydania, nech sa po ňom poobzerá. Isto neoľutuje. Obal je skúpy takmer na všetko, tak tam okrem obrázku a názvov songov nájdete len, že ich bolo vylisovaných 100, no číslo kópie chýba. Je to nepodstatné. Pri takýchto albumoch sa aj dá veriť, že Pank není mrkef.

-Majto C.-

Bandcamp

BRAINDEAD „Priceless Trash“ CD 2015 (Maximed Records)

Česká thrash-crossover scéna silnie stále viac. Jedným z novších mien sú aj jičínski Braindead. Toto je môj prvý kontakt s ich tvorbou, hoci som medzičasom zistil, že už jeden zárez v diskografii urobili aj predtým.

Úvodná zvonivá basa a sekaná gitara mi znejú ako vylúpnuté z dávnych titulov Nuclear Assault, a vlastne celý song „Stay free“ náznakovo pripomína skoršiu tvorbu ňújorčanov, nehovoriac o nasledujúcej „Cheers for beers“, kde sa navyše lepia aj vplyvy Wehrmacht., či S.O.D., ktorí pár titulov tiež venovali žltému moku. Hoci hudobne je to klasický nathrashený hardcore, veľmi dobre to ide do ucha. Isto tomu dosť napomohol aj nadupaný zvuk mastrovaný v Davos-štúdiu. Gitara znie správne nasrato, pričom stále popri nej znie aj kovové rinčanie basy a ani bicie nie sú utopené. „Priceless“ je biohazarďácka húpačka (vzdialene mi z toho znie aj blavácky Acheron, no s jednou gitarou a bez klávesov). „Mindtamer“ ctí odkaz Crumbsuckers a dobre znie aj thrashové zošliapnutie plynu v istých častiach. „Youjizz“ sa rozbehne v duchu vecí Našrot okolo albumu „Brain investigator“ (Popron-éra), čiže húpavé riffovačky po svižnom náklade v úvode. V „Mask of truth“ je pekná, melodická thrash-vyhrávka, inak je song vcelku fajn aj čo sa zmien tempa týka. „Athletic sucks“ je pekná rytmická dupanica, priamočiara aj v rámci drobných zmien tempa. „Let steam out začne pomalými sekačkami a v podstate v strednom tempe (plus/mínus) zotrvá po celý čas (aj trochu prvkov Pro-Pain treba absorbovať). „Sunday waves“ je vec v duchu inej NY-bandy, konkrétne Sick Of It All. Pekne svižná pogovačka prestriedaná rôznymi spomaleniami aj sólovým basovým výjazdom. Skrátka super vec. „Shred box“ začne skvelým, agresívnym riffom, za ktorý by sa ani Agnostic Front nehanbili. Potom len skvelý thrashing prestriedaný skvelým hardcorom až do konca.

Ak si niekto podľa môjho popisu myslí, že z touto českou štvoricou niečo nie je v poriadku, že len „rivájvlujú“ staré bandy, musím uviesť veci na správnu mieru. Album „Priceless trash“ je po všetkých stránkach skvelé, ucelené dielko ako sa patrí, to len ja som kedysi až príliš holdoval spomenutým kapelám, tak teraz ich odkaz počujem v každej novej bande vrhajúcej sa do týchto vôd. Ľuďom, ktorí si ulietajú na tvorbe niektorej zo spomenutých kapiel môžem len doporučiť, rovnako ako aj ľuďom, čo si ulietajú na súčasnom thrash-crossoveri.

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=3hajMGJTB1k

GATTACA „s/t“ LP 2015 (Contraszt! Records/Music For Liberation/Halo Of Flies)

Česku sympatickú partičku Gattaca už nejaký čas sledujem a priznávam, že najviac ma ich muzika baví naživo, aj keď ani nahrávky nie sú nevýrazné, no pri nich mi chýba ten intenzívny pocit naliehavosti, ktorý mi poskytujú práve ich živé sety. Chýba mi to vizuálno, ten pohyb, ktorý ma v spojení s ich muzikou a posolstvom vždy dokáže pohltiť, vycucnúť na tých niekoľko momentov z tohto sveta. Výnimkou nie je ani ich debut album, ktorý vychádza po rôznych splitkách so spriaznenými partami a samostatnej sedmičke, hoci je ako predošlé tituly (teda, aspoň tie, ktoré mám) po všetkých stránkach skvelý.

Pomalý rozbeh úvodnej veci „Zase vytahují oprátky“ je ozdobený typickou dvojgitarovou súhrou, ktorá sa mi na tejto bande tak pozdáva. Pekne sa prelínajúce vyhrávky pod Ladiným drsným spevom. Podobné je to aj po zrýchlení (miestami až kdesi ku grindu). „Řekni ne“ pokračuje v podobnom duchu, no s prevládajúcimi pomalšími pasážami, aj keď ku koncu pribudne i dávka zbesilého klepania. Vo voľnejších gitarových partoch tu pekne vyznieva aj basa. „Dej všem co chtějí“ je od prvej sekundy crust-hardcorová dupanica, ktorej v strede však tiež nechýbajú typické pomalšie emo-pasáže, no svižnosť dominuje. Úvod druhej strany otvára „Panoptikon“ dávkou temného, valivého hardcoru. Náladou mi to trochu pripomína veci od Mother abo Tummo, no len do chvíle, kedy sa song rozbehne do vyšších otáčok a preženie sa k noise koncu. „Něco za něco“ pulzuje v strednom tempe, jeden skvelý motív strieda druhý, stále pribúdajú nové pasáže a postupne sa vráti úvodný motív, ktorým to skončí. Drone gitara ohlási posledný „Přijdeme znovu“, no s prvým úderom bicích sa tempo posunie aspoň do stredných polôh, aby sa po slohe rozochveli struny gitár v pomalom motíve v medzihre. No aj tento song zotrvá skôr v pomalších a valivejších tempách s dobrými gitarami. V podstate, takmer celá druhá strana sa nesie skôr v pomalších a stredných tempách, ako som bol zvyknutý na starších nahrávkach. Čo stojí za zmienku, sú texty – nebudem ich tu rozpitvávať, no istotne stoja za prečítanie (ostatne, tak to je u Gattaca vždy). K tomu Blum vytvoril pre svoju kapelu tak typický a rozpoznateľný zvuk, že hneď musí každý vedieť, čo počúva. Ostré, špinavé gitary, ktoré nešetria melodickými vyhrávkami, rovnako ako basa, bicie, čo neznejú sterilne a skvelé vokály, ktoré netrčia nad nástrojmi – jednoducho paráda. Ak vám dobre robia staršie veci tejto bandy, neváhajte ani krátky moment.

-Majto C.-

Něco za něco

GRINDING JESUS BROTHERS " Reign Of Evil" MCD 2016 (Bizzare Leprous Prod.)

Prvý krát som sa s junákmi stretol na spoločnom koncerte v Spišskej. Vtedy mi prišli ako ďalšia nová krv na chudobnej grind scéne Slovenska, ktorú potrebuje a bude potrebovať neustále. Ich set mi prišiel ako pocta Nasum, tak keď som zvestoval chýry, že sa chystá ich debut, tak som bol náramne zvedavý. No a jeb ho! Pecka! Ináč pravdu povediac z Vranovského štúdia Tetradrot, zatiaľ zlá nahrávka nevyšla. Plusom štúdia je , že vsadili, na švédsku kartu a rozhodli sa znieť ako Švédsky Sunlight. Presne v tomto duchu sa nesie aj celá nahrávka. Prvý môj dojem bol pri inštrumentálnom intre bol ten, že či som omylom nedal do prehrávača CD nejakej švédskej kapely. Potom sa spustí smršť grindcore povídaček práve na štýl Nasum. Nie je to presne ono, ale nesie sa to v tom duchu. Parádny zvuk proste samo o sebe už vyzýva počúvať v kľude toto CD. Absolútne nemôžem po tejto stránke nič vytknúť. Na druhú stranu, pri takomto zvuku vyznie naozaj všetko dobre, jediný čo to dokázali pohnojiť boli snáď Cripple Bastards, ktorý odcestovali nahrať album do Sunlight a vrátili sa  s nahrávkou ako z Talianského squatu.
Ale muzika GJB je celkom nápaditá, má poriadny punkový feeling, texty sa striedajú v Angličtine a v rodnom jazyku Slovákov. Skladbz nie sú zbytočne dlhé a sú chytľavé. Tak isto je plusom, že sa jedná o mini CD a 8 skladieb je tak akurát,aby to neprerástlo v nudu, aj keď pri tomto zvuku by každý zniesol aj viac skladieb. Ale možno nabudúce.
Mínusy? Jednoznačne odfláklý obal a u mňa osobne ešte fakt, že na štýl klepačiek bubeníka, som si musel trocha zvykať,ale to je kozmetická vada. Držím palce chlapi!
Takže teraz zdvihnite riťe a podporte túto novú krv na scéne!!

-Lepra-

BANDZONE

UŽ JSME DOMA „Tři křížky“ CD 2015 (Indies MG)

Český hudobný fenomén Už Jsme Doma oslávil pred rokom tridsiatku. Ako u nich býva dobrým zvykom, poňali to opäť po svojom a namiesto tradičnej „bestofky“ vydali túto kompiláciu, na ktorej je znovu nahratých 11 songov, ktoré by mohli byť známe – vo svojej pôvodnej forme. No nebol by to Vanek & spol., aby neponúkli niečo viac ako obyčajnú výberovku, tak ponúkajú úžasné verzie, ktoré sa od originálu odlišujú niekedy až dosť, pričom isté náznaky a styčné body sa počuť dajú. Myslím, že v tomto napomohlo aj to ako znovu nahrali dávny album „Pohádky ze Zapotřebí“, z ktorého sa preto neobjavil žiadny song.

Osobne ma milo prekvapila hneď úvodná „Slaďák“ z parádneho albumu „Hollywood“ (a ako album sa aj pôvodne volala), ktorú som spočiatku ani nespoznal, tak skvelo ju prearanžovali. A nielen ju, aj po nej hrajúca

„50%“ (Napůl / Nemilovaný svět, 1991), ktorá dostala tak košatú formu, že predbehla možno aj predlohu, ktorá tiež neoplýva zrovna jednoduchosťou aranžmánov. Čisté predstavenie experimentovania v muzike.

Pozadu neostávajú ani „Slechy“ (Uši / Uši, 1999). Štruktúra sa mení ešte viac ako v originál verzii a to je teda pekne košatá vec. Dramatická orchestrálna, stredná pasáž vyvoláva až mrazenie, jak znie odludšteno a keď nastúpi Vanekov spev, neznie z toho oveľa viac nádeje. Tá príde až pri poslednej slohe.

Nenápadným brnkaním gitary a decentnými tónmi trúbky sa rozbieha „Blázen“ (Fíkus /Uprostřed slov, 1990), no ani v nej nie je núdza o divoké rytmy a zmeny tempa. Skvelo vypálila aj „Obvyklý savec“ (Tradiční kočka ), ktorá je aj v tejto podobe bláznivá a pestrá ako kedysi. V podstate, práve pre tú farebnosť a bláznivú muzikalitu si ma kedysi „Nemilovaný svět“ získal a odvtedy na túto kapelu nedám dopustiť. „Maruška“ (Mariana / Jeskyně, 2010) sa zjavila vo folk podobe obnaženej až na kosť, kde Vanekov spev sprevádza len španielka a preludujúca flauta a cinkot tamburíny v pozadí, pričom, ale stále počuť, že je to song UJD, hoci značne zjednodušený. Keď potom veselou melódiou nabehne ďalšia vec „Obavy“ (Strach / Uši), zábava pokračuje v plnom prúde. Punkový odér jej vcelku pristane. „Kytovka“ (Jassica / Hollywood) je aj tu plná šialenstva, no oveľa ďalej týmto smerom zašla „Rez“ (Koroze / Hollywood), kde po klávesovom škripote nastúpi spev jak z ľudovky a ďalšie príjemné zmeny, ktoré tomuto songu dávajú nový rozmer. Mierne disharmonická trúbka rozbehne „Hmotnost“ (Tíha / Rybí tuk, 2003), ktorá v tomto poňatí pokračuje po celý čas. Keď už vás z tej disharmónie poráža, nastúpi príjemná melodická parádička podporená decentnou gitarou, ktorá nás pomaly privedie k bláznivej punkovici na záver „Ano či či“ (Yo nebo nebo / Uprostřed slov), ktorá znie jak Plexis v dobách debutu „Půlnoční rebel“ Krátka, chytľavá rozlúčka s týmto parádnym kusom, ktorý je pre mňa na úrovni radových albumov a nielen akési výročné nič. Povinnosť pre všetkých, ktorým tvorba tejto party čosi hovorí.

-Majto C.-

bandzone