K
tvorbe tejto kapely môže mať človek len dva postoje. Buď ju
miluješ, abo nenávidíš. Nepoznám nikoho, kto povedal, že čosi
od nich môže a čosi nie. Buď ťa mrazí, abo nie. Aj keď je
pravdou, že zhruba v období vydania “Kult
hyeny” môj obdiv na nejaký čas ustrnul a trvalo dosť dlho, kým
som prišiel na chuť tomu masívnemu, podladenému smeru, ktorým sa
banda vydala. No dodnes ho nemám na žiadnom nosiči, ako aj
nasledujúci titul “Zapal dům, poraž strom” a hoci som ich už
oba niekoľkokrát počul a nachádzam k nim cestu, fyzicky som do
rúk zobral až posledný “Na počátku byl spam”. Už
provokatívny titul s priliehavým motívom obalu dával tušiť, že
Poly bude hrýzť do ruky s obrovským zlatým prsteňom a nenechá
na hlásaní istých inštitúcií suchú niťku. No nakoniec tak
učinil len v úvodnej “Nebe a Nietzsche”. Ostatné sú textovo
niekde inde. Veľa streľby, veľa bolesti, krvi a negatívnych
ľudských emócií a vlastností, Povedal by som, že sú značne
temné, aj keď vďaka Polyho hraniu so slovami a množstvu sarkazmu
sa dá častokrát až pousmiať nad ich výpoveďou. A práve toto
považujem za najväčší klad súčasnej tvorby tejto bandy.
Použitie rodného jazyka, ktorého bohatosť dokáže Poly využívať
až skvostne. Ak by aj muzika na albume bola slabšia, texty by
všetko hravo dorovnali. No v tomto prípade tomu tak nie je. Ani v
tomto smere Insania nič nezanedbala a muzika sa vďaka parádnemu
zvuku skvelo dopĺňa s textami a tvoria šľapajúcu entitu derúcu
sa do mysle a zaliezajúcu do každého zákutia, odkiaľ ju ťažko
vyhnať (ak by aj niekto chcel). Hneď úvodný, ťažký, valivý
nástup sprevádzaný deklamovaným spevom, ktorý postupne graduje
až v refréne exploduje, dáva tušiť, že sa budú diať veľké
veci. A hoci som ho za ten rok a kúsok už párkrát otočil, stále
na mňa pôsobí rovnako ochromujúco. Zdrapí ma do pazúrov a
trasie mnou na všetky strany a do tváre mi prská sliny, že
chcíplo nebe. Rovnako mi berie dych, ako perfektne vyznejú
jednoduché nápady prizdobené kudrlinkami no zbytočne
neprearanžované. Podobne na mňa fungujú aj ďalšie songy. Všade
si nájdem stále čosi, čo ma aj po x-týkrát poteší a nadšenie
neprechádza. Je jedno, či je to “Ať kypí žluč”, ktorá je
tak slizko vtieravá a znepokojivá svojou atmsoférou, ako aj
rytmikou a jednoduchými klávesami. Text je pritom parádne trefný
na dnešnú dobu. Abo “Co zní temně musí ze mě”, ktorú
otvorí škripot klávesovej linky. Svojou jednoduchosťou konkuruje
starším veciam amíkov Prong, no prekonáva ich zaujímavejšími
bicími, ako aj gradáciou songu smerom k refrénu. Prekvapí
klavírové sóličko. Je to kumšt ako sa patrí. Veľmi dobre znie
aj vyhrávka znejúca ako hraná na sitár pred refrénom “Mokré
sny o smrti”, čo je vec, kde sa striedajú pomalé slohy s
nadupanými uháňajúcimi refrénmi. A takto by som mohol vytiahnúť
z každej veci čosi, no je to zbytočné. Radšej raz počuť ako
x-krát čítať. A verte, že len raz počuť nebude stačiť. Tento
album Insanie núti do opakovaného počúvania, ktoré asi prestane
až s vydaním nového. Najlepším dôkazom je, že ani po tak dlhom
čase stále necítim potrebu ho odložiť a vypočuť si aj nejaké
staršie. Už aby tu bol ten nový, to by mohlo zlomiť to kúzlo,
ktorým som spútaný. Je len jedniná vec, čo mi extra nešmakuje.
A síce vinylový bonus elektro verzia staršej veci “Letíme dál”.
Radšej mám originál z cd “Out”. No to je len drobná škvrnka,
ktorá sa však netýka albumu, ktorý je dokonalý, ale len bonusu.
Ak ešte nedržíš a nepočúvaš. neváhaj.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára