Po
reedíciách rôznych „tradičnejších“ punk-klasík prišiel
rad aj na „alternatívnejšie“ veci. Medzi ne s určitosťou
práve Už Jsme Doma
patria. A neviem si predstaviť lepší prvý album v reedícii
na vinyle ako je práve ich tretí titul „Hollywood“ z roku
1994, ktorý je v originál verzii zohnateľný už len za
premrštené ceny odrbávačov. V roku 2015 ho síce francúzsky
label „!Angrr!“ vydal ako dvoj-desaťpalec, no táto verzia
neuspokojila celkový dopyt po tomto materiále. Môj síce áno, no
neodolal som ani tejto novej edícii od Papagája. Opäť s inou
verziou obalu z produkcie Martina Velíška. Textová príloha
je tentokrát opäť štvorjazyčná. Opäť raz dokonalé
spracovanie.
Čo ale
napísať o hudobnej zložke? V prípade tohto albumu je
to obzvlášť ťažká záležitosť. Po tom množstve vypočutí za
tie roky by som objektívny nemohol byť ani v najmenšom, bo
spolu s dvojkou „Nemilovaný svět“ ma tento album sprevádza
už od svojho vydania rôznymi životnými fázami.
Úvodná
paľba klávesov a šialenej rytmiky pripomína snehovú
metelicu na novej verzii obalu. Začiatok „Koroze“ na mňa vždy
pôsobí rovnako. Ako nečakaná facka. Skľudnenie nastane až
v strednej časti, kde sa do španielkovej vypekačky pridá
rytmické vytlieskavanie a song
sa znovu rozbehne až s prekrývajúcimi sa spevovými linkami,
ktoré vystrieda saxofón a chorál. „Polykat“ má decentnú
basovú linku a skvelé saxofóny. „Jassica“ začne
klavírnou vyhrávkou a opileckým popevkom, aby sa zmenila
v príjemnú rockovú vecičku, kde saxofón opakuje nosnú
melódiu. Aj tu príde samozrejme na typické prapodivné rytmy
a zmeny a divoké sága a gitaru. Práve túto
mnohotvárnosť hudby mám na UJD tak rád. „Zvonek“ je krátka
hravá vec, kde zaznie aj na mierne skreslená gitara. Majestatný
úvod titulnej veci „Hollywood“ snáď pozná úplne každý, kto
kedy počul o Újédéčku. Najväčšiu silu má aj tak potom
v kontraste s pritvrdenou, sekanou a uvrieskanou
časťou, ktorú vystrieda saxíkove sóličko. Druhú stranu otvorí
čisto saxofónová „Vlažná a šedivá“, kde sa všetky
vrstvy pekne dopĺňajú. „Poslepu“ potom svojou rozcuchanosťou
pôsobí rovnako ako „Koroze“ na A-čku. Najmä prostredná
pasáž, kde sa v rýchlom slede menia tempá a stupňuje
intenzita. „Cajdák“ tu plní rolu analgetika, podobne ako
„Jessica“. Príjemná gitara a jednoduchá basová linka
doprevádzajú melodický popevok, aby po stišovačke všetko
vyvrcholilo v záverečnej explózii. „Belveder“ je opäť
kompozícia mnohých tvárí. Príjemný, melodický úvod useknutý
krátkou psychotickou zbesilosťou, ktorú opäť za moment nahradí
majestátna harmónia, tiež postupne roztrieštená bláznivými
momentmi. Pravá hudobná schizofrénia. Asi aj preto mám songy
tohto typu na tvorbe tepličákov najradšej. Záverečná „Jdi
tam, nevím kam, přines to, nevím co“ je presne tak šialená ako
jej názov. Tiež na prvé počutie ťažšie vstrebateľná, no po
rokoch je to dokonalá vec, ktorá pohladí na duši. A presne
tak pôsobí jemný záver, kde do gongov a činelov znie jemná
basová linka a piano, nad tým saxík v harmónii so
spevom. Dokonalý záver dokonalého albumu. Hoci kapela po ňom
vydala množstvo iných skvelých titulov, práve tento je stále
u mňa na najvyšších pozíciách.
Kto nemá
pôvodné vydanie ako ja, a nedostal sa ani k francúzskej
reedícii, túto by si nemal nechať ujsť.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára