Juro
Hariň pod hlavičkou SMA vydáva rôzne tituly rôznych žánrov.
Niektoré ma prekvapili, bo by som nepovedal, že práve toto by
mohol on vydať. Medzi tieto tituly patrí aj cd prešovských
hardrockerov Alter Ego.
Po prelistovaní bookletu plného variácií na tú istú tému a to
kapela, mi to prišlo také no... Na môj vkus by stačila aj jedna
jediná. Ale šak to neni môj album.
Hudobne
je to tiež pre mňa nesúrodé. Chvíľami tradičný hard rock,
ktorý nemusím (songy „Restless“, „Back to the rock&roll“,
„Back door lover“) a na druhú stranu s modernejšími
vplyvmi, ktoré si aj vcelku občas vychutnám. Sem patria napr.
„Rear-view mirror“ so silným vplyvom Guns´n´Roses z obdobia
„Appetite for destruction“. Je tu vyhrávka na konci v duchu
hitovíc ako „Welcome to the jungle“ či „Sweet child o´mine“.
Moju pozornosť upúta vždy štvrtá „Who knows?“, ktorá je
síce pomalšia, no napriek tomu znie šťavnato a sviežo. Veď
už len úvodné sóličko je z tých lepších, hoci, keby bolo
len polovičné, bolo by dokonalejšie. Aj spev v slohách
posadený nižšie znie lepšie jak typický hardrockový kastrát,
ktorý mi dokáže tento žáner vždy znechutiť. “Nobody can
touch my baby“ je tiež pomalšia vec, no nesie styčné prvky
s predošlou vecou, je svieža, neprepchatá klišé a spevovo
nižšie. Skvelá je aj „Rock habit“ v strednom tempe
s vyhrávkami ála Iron Maiden, no rytmické gitary v slohách
pekne moderne zasekávajú a refrény sú burácajúce
akordovky. Veľmi dobre vystavaná vecička. Keby boli ostatné aspoň
takéto, album by bol nadupaný po okraj. A celkom dobre znie aj
záverečná „Atomic bomb“ s pomalými slohami za zvuku
akustickej gitary a zrýchlenými refrénmi s tvrdými
gitarami a dobrou vyhrávkou na pozadí. Potom je tam tretia
kategória songov, ktoré by po drobných úpravách vliezli do
skupiny silno počúvateľných vecí. Titulná vec má ešte síce
grády ako prvá „Rear-view mirror“, no jej kvalít nedosahuje.
U nej som na vážkach, raz mi sadne, inokedy ju po chvíli
prepnem. „Sex machine“ začne funky-gitarou a plus-mínus
v tom duchu sa aj nesie. Gitara hojne korenená wah-pedálom má
šmrnc. Spevovo v pohode, no zabíjajú ma „žánrové
škrekoty a výkriky“, ktoré si spevák nejak stále nemôže
odpustiť. „Paralyzed“ je riffmi Black Sabbath a spevom
trošku aj Mercyful Fate bez Kingových výšok. Nie je to úplne zlý
song, no nesie až príliš veľa odkazov na otrepané mená. „Rock
city“ začne klasickým, vcelku masívnym riffom v duchu
takých W.A.S.P., len vzápätí sa ozve stupídny text, ktorý by
v podaní spomenutých nepôsobil nepatrične (a to by som ho
tiež považoval za sračku), no keď vylezie z hrdla chlapca
z východného Slovenska... Je to skrátka opäť prestrelené
klišé, ktoré bandu zbytočne zráža na úroveň lokálnej
zábavovky. Podobné „mačo-zlátaniny“ ma nebrali ani v 14-ich.
To, že som popracoval na svojej angličtine mi pri tejto kapele
príde ako prekliatie. Škoda, bo hudobne 80-ková záležitosť,
ktorá neurazí.
Čiže,
ak mám zhrnúť toto cd, asi by som radšej počul 25-30 minútovú
osekanú verziu, ktorá by vyrážala dych a bola plná
šťavnatej hard rockovej moderny, ako túto takmer
hodinovú verziu. No ak to baví kapelu, nie je o čom.
-Majto
C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára