Keď
vyšiel nový album Lvmen, predpokladal som, že by sa kapela mohla
vydať aj na jeho živú prezentáciu a konečne si ich pôjdem
pozrieť. Po tragickom minulom lete sa moje nádeje začínali
rozplývať, preto ma potešilo, keď som sa koncom min. roka
dozvedel, že koncerty predsalen budú. Nadišiel
deň D. Trval niekoľko rokov (v prípade tejto kapely). Konečne som
sa raz na koncert Lvmen aj vybral, aj keď už v značne
pozmenenej zostave oproti minulým zástavkám, ktoré som všetky
premeškal rôznymi spôsobmi. Tak isto som vynechal aj akciu, kde
hrali Tomáš Palucha. Tento večer som si ich však nenechal ujsť
a do Lúča som prišiel dokonca na ôsmu, čo u mňa
nebýva zvykom. Vo vnútri už bolo oveľa viac ľudí, ako som
predpokladal a stále chodili ďalší, čo bolo prvé (a vôbec
nie zanedbateľné) pozitívum tejto akcie. No asi to bolo aj tým,
že prevažovali staršie ročníky (aspoň som tu raz nevyzeral jak
hasič na dedinskej zábave). Na pódiu trónili dve sady bicích
a za nimi plátno na projekciu. Tušil som, že dnešný večer
bude špeciálny. Dobrá predtucha.
Po pol
deviatej (resp. krátko pred deviatou) hodine
večernej sa na pódiu zjavila štvorka muzikantov a klub mierne
potemnel. TOMÁŠ PALUCHA začali vyklepávaním na kotly
a syntezátorovými zvukmi. Do toho jedna gitara vybrnkávala
a po chvíli sa pripojila druhá slajdovými vyhrávkami. Song
postupne gradoval a ľudia pod pódiom sa začínali kývať
v rytme zvuku šíriaceho sa z pódia. Parádne
inštrumentálne plochy a v pozadí čiernobiela projekcia,
ktorá umocňovala dojem z hudby. Dobre nastrihané a
deformované zábery zo starých filmov. Zvuk takmer čistých gitár
sa pekne dopĺňal so skvelou rytmikou, sem tam basák spustil
sample. V krátkych pauzách medzi songami ľudia hlasno
prejavovali nadšenie a šlo sa ďalej. Inštrumentálny
post-rock s niekedy takmer južanskými a orientálnymi
vyhrávkami, ktorý ani na moment nenudil.
 |
| LUMEN |
Skladba za skladbou až
k záverečnej svižnejšej veci, ktorá set pražákov ukončila
vo veľkom štýle. Ani neviem ku komu by som tvorbu tejto bandy
mohol prirovnať. Možno post-rockom líznuté kapely ako frantíci
OAK, či Slovinci The Canyon Observer v kľudnejších polohách.
Z mojej strany absolútna spokojnosť a zážitok, ktorý
pýta po opakovaní. Ich budúce vystúpenie sa budem snažiť
nevynechať.
Po
krátkej pauze sa
nástrojov chopili obaja gitaristi z predošlej bandy, pridal sa
k nim aj bubeník a k nim zostávajúca trojica LVMEN.
Priestorom sa začalo šíriť intro posledného albumu „Mitgefangen
mitgehangen“ a na plátne sa rozkrútili apokalyptické
obrazy. Gitary zaburácali podporené dvomi bicími artilériami. Po
chvíli gitary stíšili, aj „hosťujúci“ bicman stíchol, aby
sa ozval filmový sampel. Skvelý moment, no ešte mocnejší bol,
keď song prišiel k tvrdej časti a zarachotili obaja
bubeníci súčasne. Nevedel som si predstaviť, ako bude znieť
banda s dvomi bubeníkmi, no musím povedať, že to bolo
nadupané a živelné. Do toho Husar škrekotal spolu s basákom
svoje posolstvá a gitary revali a ťaživo škrípali.
K tomu pulzujúca projekcia. Skrátka, hneď od prvého momentu
intenzívny zážitok. Po v podstate miernejšej produkcii
prišla
 |
| LUMEN |
pre mňa extrémnejšia vec v podobe úvodnej skladby
z predošlého albumu „Heron“. Aké bolo poradie ďalších
songov netuším. No započul som aj ďalšie veci z novinky.
Silná vec bola, keď do vybrnkávania čistej gitary a jemného
tlkotu bicích gitarista zastretým hlasom odspieval slohy, aby ho
v drsných pasážach vystriedali klávesák s basákom
svojimi frenetickými škrekotmi. Alebo aj tradičným introm
z Markéty Lazarové odštartovaná vec, kde Josef Kemr
vykrikuje o vojne (čomu zodpovedala aj videoprojekcia plná
vojnových scenérií). Aj tu sa dostal k slovu zastretý,
hlboký hlas gitaristu a decentné vybrnkávanie. A tradične
sa striedali intenzívnejšie časti s kľudnejšími. Netuším,
koľko celý set trval, no moje nadšenie z neho nebralo konca.
Zvuk maximálne vyvážený po celý čas. Všetky nástroje zneli
štandardne dobre. Husia koža po celý čas.
Môj prvý
kontakt s touto bandou naživo bol nezabudnuteľný. Cestou
domov mi pískalo v ušiach, no v mojom vnútri sálala
pohoda a pokoj z nadobudnutého zážitku. Ani nočný
mrázik ich nedokázal ochladiť.
-Majto C.-
Fotky: Dárius
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára