Keď sa metalom a potom hlavne
jeho extrémami zaoberáte vyše tridsať rokov, ľahko dospejete k
pocitu, že ste už počuli všetko a objavovanie nových vecí
u vás skončí na vedľajšej koľaji, lebo už žiadne nové
veci nie sú. To naštve, predsa len chcete počuť niečo ak už nie
vyslovene nové, tak aby vás to oslovilo nejako inak než bežne.
Len kde to vziať a nečarovať? Už nejaký čas som
v časopisoch a na nete narážal na hojné zmienky
o havířovskej kapele POSTCARDS FROM ARKHAM. Tak reku poďme na
to, Lovecraftovo dielo mám rád, aj ho zhudobňujú zástupy
tvrďasov, otestujme, ako to vyzerá v post a progresívnom
podaní. Nie že by som sa v týchto veciach rochnil 24/7/365,
ale niečo z toho baví, aj nejaké takéto koncerty som už
zažil.
Na Youtube som natrafil hlavne na tvrdé
skladby tohto spolku, ani nie veľmi post, ale haluzné atmosférické
rubárne s často fakt strhujúcimi linkami, tento vír ma
vtiahol naozaj hlboko, zaujali viac než väčšina súčasného
atmo/melo black a death metalu. Tvrdé, divoké, atmosférické,
vokály zloba a celé trochu inde, proste prekvapenie. Viem, že
majú už tri albumy, pustil som sa do aktuálneho „Manta“,
vydaného pred pár mesiacmi. Je na ňom deväť kusov za
sympatických štyridsať minút, teda žiadne kilometrové post-
plochy, nálady a halucinácie, skôr klasické skladby na
počúvanie i koncerty. Hudobne ťažko zaraditeľná
záležitosť, silne atmosférický a svojský mnohovrstvový
materiál, v ktorom samozrejme nájdete klasické postrockové
výrazivo vrátane „trademarkových“ postupov, nálad a znenia,
viacero skladieb je skôr inštrumentálnych a atmosférické
nárezy ako napríklad „The Kvlt Ov Dream“ sú možno aj
v menšine. „Manta“ však rozhodne boduje mnohovrstvovosťou,
atmosférou tajomna, vášne, mrazivej neistoty a divnej
melanchólie, kontrastmi divokých a uvoľnených plôch,
bohatými aranžmánmi s pôsobivým začlenením husľových
a klavírnych liniek a širokou škálou vokálov od
growlov, revu, zastretého šepotu po recitáciu, k slovu sa
dostane aj ženský element, je tu toho hojne a zároveň
neprepchato. Miestami táto hudba pôsobí ako stret 90-kového
atmo-extrému a novodobých post- výletov do iných dimenzií,
možno že práve to ma na nej baví najviac.
Martin Lukáč
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára