DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok 6. novembra 2017

HOLLYWOODFUN DOWNSTAIRS „Reactions“ LP/CD 2015 (Press Gang Records)

Je to rok, čo mi na prvom ročníku trenčianskej mutácie Okthoberfestu spadla sánka z vystúpenia novozélandského tria Hollywoodfun Downstairs. Taký zvukový masaker sa tam v ten večer nepodarilo nikomu dosiahnuť (a nešlo o dodrbanie zvuku efektami ako to predviedli Systemic Damage). Totálne vyhladenie zmyslov, po ktorom muselo nasledovať neodvratné – kúpa lp, cd aj trika. A to bolo najmenej, čo sa po takom zážitku dalo urobiť.
Pri prvom počúvaní doma ma trošku sklamalo potlačenie rytmičáku v celkovej zvukovej podobe, bo naživo tam bubeník rúbal nehorázne klepačky, že v ten večer mohol učiť mnohých grinderov (v podstate to mrzí dodnes, no keď sa zameriam na bicie, sú tam kdesi v pozadí). Jedna z nich sa nachádza hneď v druhej polovici úvodného songu „Plastic fascinations“, ktorý začne skvelou Voivod-ovskou gitarou a mierne skreslenou našlapanou basou. Do toho všetkého vysoký freneticky ujačaný hlas gitaráka, ktorý mi robil veľké problémy hlavne naživo, no pri počúvaní z albumu si naň časom ucho privykne a neviem si predstaviť iný hlas do tejto šialenej sonickej zmesi, kde chvíľami znejú voľnejšie rockové časti aby ich vzápätí zmietla kakofónia vreskotu a kvílenie gitary. V podobnom duchu sa nesie aj nasledujúca „Her venomous ways“, v ktorej však všetko stojí na basovej linke a parádnej bubeníkovej hre. Gitara tu hrá len nutné jednoduché doprovody. Oproti prvému songu, skôr taká oddychovka. To nasledujúca „Pocket cool“ je psychedelická záležitosť, kde do decentného vyklepávania žblnkoce gitara a basa hrá jednoduché spodky. Spevák skôr šepoce, no dôjde aj na naliehavejšie odtiene jeho hlasu. Tomu zodpovedá aj hudobný podklad a zahusťovanie atmosféry. Ku koncu už Kurt zvyšuje intenzitu hlasového prejavu. „Options“ je ten song, kde klepačka úplne zanikla, čo je škoda, bo po grindovo uklepaných slohách vyznievali rýchle, hardcorovo nasraté bicie v refrénoch viac ako skvelo. Na albume je dojem z nich len polovičný, čo je veľká škoda. Titulná vec (na vinyle uzatvárajúca prvú stranu) je tiež silno atmosferická záležitosť v duchu „Pocket cool“. Začne hypnotizujúcou hrou bubeníka a parádnou basovou linkou, do čoho Kurt kvílivo spieva. V refrénoch sa tempo mierne zrýchli a zvýši sa celkový tlak, vrátane vreskotu. Jednoznačne najdlhšia vec kolekcie, no dostatočne pútavá. „Maxine caffeine“ je zaujímavá už len svojím sekaným úvodom plným stopiek. Ale aj slohy či refrény sú skvelé. Nadupané bicie v strednom tempe tlačia celú túto šialenosť stále ďalej a nedajú ani na moment poľaviť v sonickom tlaku, ktorý toto trio vytvára na vašu nervovú sústavu. Niekedy to vyvoláva až taký zvláštny nepokoj, no nedokážem to len tak vypnúť. Pekne psycho je aj záver tohto songu, ktorý znie akoby začal song iný. Absolútna dokonalosť. „The postal service“ znie v úvode ako talianske inštrumentálne trio Chaos Conspiracy, no po 25-ich sekundách sú to zas šialenci z Wellingtonu, valiaci do mojich sluchovodov svoje poňatie punku. Tu štipka NoMeansNo, tam drobec Fugazi, k tomu zrnko šialeného vreskotu a noisovej gitary. V „Ice Cold Factory“ mi na myseľ príde ešte nekonformná tvorba českých Michael´s Uncle na parádnom albume „Svině!“. Čiže mierna dávka podprahovej melodiky do tých noise vrčiacich gitarových riffov. „Crimes“ je tiež strednotempovka, v ktorej nie je až toľko rytmických zvratov ako v iných veciach tohto albumu, no napriek tomu neznie fádne a nezaujímavo. Záver albumu obstará, podobne ako na prvej strane, vec skôr atmosferickejšia „1929“, kde sa do valiaceho rytmu a vrniacej basovej linky ozýva jemnejšie deklamovanie, aby v refrénoch skríkla spolu s Kurtovým hrdlom aj jeho gitara. Slohy sa striedajú s refrénmi a občasné vybrnkávané vyhrávky príjemne spestrujú a dofarbujú celkovú farebnosť tejto vecičky. Keď skončí, hneď máte chuť pustiť si celý album zas a znovu opakovať ten pocit mrazenia zo šialenstva a neurvalosti, ktorým je tento album vrchovato napchatý.
HD už majú aj nový album, ktorý sa mi do rúk nedostal, no tento starší titul môžem každému fanatikovi do neortodoxných foriem punku len vrelo doporučiť.

-Majto C.-


Žiadne komentáre: