Po
vydaní všetkých starších titulov muselo byť jasné, že Papagáj
neobíde ani posledný
dlhohrajúci album Davovky a dá aj jemu vinylovú podobu.
Poviem na rovinu, že do tohto titulu som sa svojho času dostával
asi najdlhšie. Neviem, čím to bolo spôsobené, no trvalo mi
nejaký čas, kým som sa plne uvoľnil a vychutnal si ho
v celej jeho kráse. Možno to bolo celkových zjemnením zvuku,
čo som vtedy nebral s takou otvorenou mysľou ako dnes. Možno
to bolo zmenou rytmickej sekcie a hoci som mal rád Testimony,
v DP som si chvíľku zvykal na Cibiho technické fintičky aj
na Hulov gitaristický prístup k hre na base v kombinácii
s Marcelovou gitarou. Možno k tomu prispela aj odlišná
koncepcia albumu, kedy sa oproti minulosti viac vsadilo na stredné
tempá v skladbách. Takýchto songov je tu viac, no ani pomalšie
tempo z nich nerobí slabšie veci a majú tu svoje
dôležité miesto. Keď sa po rýchlej titulnej veci v úvode
ozve hneď jedna z nich „Strata pamäti“, zdá sa to možno skoro
na spomalenie toho tlaku, no naliehavosti neubúda. A rozkopanie
tváre vždy zabezpečí nasledujúci sarkastický rýchlik „Zlodej
a syn“ o jednej z našich národných, povahových
čŕt. „Sila fanatizmu“ zas šliapne na brzdový pedál. Plná
melodických vyhrávok a skvelej basy si v strednom tempe
klepoce a šľape. „Skepsa“ so zaujímavým textom o pocitoch
týraných žien je taká typická, krátka a rýchla
výplachovka, akých sa napr. na „Svet žaluje“ objavilo hneď
niekoľko. V podobnom duchu sa nesie aj „Toto mesto“, kde sa
blysne Marcel aj s jedným zo svojich melodických sóličok.
„Nie je čas“ poľaví síce na tempe, no sila odkazu a miera
intenzity isto nepoklesne. Parádne vystavaný song s množstvom
dobrých pasáží, kde poteší už úvodná akustická časť.
Jeden z mojich obľúbenejších z tejto kolekcie.
V rovnakom tempe sa nesie aj „Svet chce byť klamaný“
s Hulovými vyhrávkami koketujúcimi takmer až so sólami. Na
druhej strane v nadupanej „4 pravdy“ sa opäť v úvode ozve
španielka, ktorú vzápätí zmetú dravé bicie a opäť
množstvo skvelých gitár. Ďalšia z nesmrteľných vecí,
ktoré sa neopočúvajú, ktorú nasleduje ďalšia rýchla
a priamočiara šleha „Diskusia“ a trošku
vyfintenejšia „Tvár plná nenávisti“, kde sa v rýchlom
slede prestrieda viac častí a blysne niekoľko zmien. Trochu
kľudu do rozbúrenej krvi vnesie zas až „Len vtedy keď...“,
ktorá začne v strednom tempe, no v strede sa zrýchli
a ozvú sa slová, ktoré z hlavy nemôžem dostať celé
roky: „Ešte sú dúfam napnuté tetivy našich tiel. Ešte rastú
stromy, ktoré sú plné plodov. Nechajte ma ochutnať jeden z nich,
nech viem aké to je. Skôr než zomriem, nech pochopím prečo som
žil. Otvorte obal, ktorý prikrýva len naše telo, nech nám
všetkým pomaly žilami natečie... Čistá duša, nalej aj mne,
čistá duša, nalej nech ma roztrhne...“. Po tejto svižnej časti
song na pár taktov opäť spomalí, aby v závere zas mierne
vygradoval. „Posledný súd“ sa nesie v tempe tohto albumu
a opäť obsahuje nesmrteľný refrén, ktorý z hlavy
nevylezie nikdy. Záverečnú epickú „Echo v raji“
odštartujú gajdy so žblnkotom akustiky a dunením Cibiho
kotlov, aby sa po jednej slohe ozvala skvelá gitara a song
v strednom tempe príjemne plynie a hladí na duši.
Nádherná prelínačka punko, rock´n´rollu s folklórom.
Dokedy som raz nepozrel na display prehrávača (ešte v časoch
počúvania pôvodnej cd verzie), nikdy som si neuvedomil tú
nehoráznu dĺžku tejto skladby (cez 7 minút), čo je tiež dôkazom
jej kvalít. Záver patrí opäť kňučaniu gájd a žblnkotu
akustických gitár.
Tak ako
som ho v minulosti točil, bo mi nešlo popod fúz, že ho
nemôžem vstrebať, tak ho počúvam furt dokola dnes, bo sa ho
nemôžem nasýtiť. Zrelá tvorba zrelej kapely s dokonalou
textovou nadstavbou. Skvelý
album, ktorý som dlho vstrebával, no dnes je pre mňa dôležitou
súčasťou koloritu slovenskej punk-scény, ktorému by mal každý
dať minimálne šancu.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára