Ďalší
koncert kapely z Francúzska – opäť raz sánka zarachotila
na kľúčnych kostiach jak baranidlo na bráne dobíjaného mesta.
Nákup muziky bol potom viac ako samozrejmý. Kým debutový album
bol počas ich túrovania Európou niekde v lisovni,
k dispozícii bolo toto EP-ko, čo bola pre mňa síce slabá
náplasť po tom, čo som videl naživo, no čo sa obsahu týka, to
už je iná vec...
Od prvého
riffu v úvodnej „Endless circle“ ma chytilo pod krkom
a začalo mnou lomcovať do rytmu. Song väčšinou v strednom
tempe so zvláštnou chytľavosťou. Neviem či to robí melodika
gitár, či parádne, jednoduché basové linky, abo neustále sa
meniace pasáže. Skrátka je to celé podmanivé. Nejako podobne
kedysi na mňa zapôsobila muzika brazílcov O Inimigo. Tiež
som si nedokázal vysvetliť, čo ma na ich tvorbe tak baví a púšťal
som si to stále dokola ako tento matroš. Textovo pojednáva
o 8-hodinovom väzení, ktoré väčšina z nás tak dobre
pozná a o úniku z večného kolobehu...
Potom
nasleduje predohra „Interlude 1“ k nasledujúcemu pekne
šlapavo začínajúcemu „Brainsick“, ktorý sa vzápätí zlomí
do svižnej slohy a moderne nasekaných refrénov. Tiež parádny
song s jemne melodickým oparom. Po nej nasleduje zvláštnym
štýlom nalámaná „1961, October 17th“ s parádnou
strednou pasážou, kde do jemnej, vybrnkávanej pasáže znejú
zborové singalongy. Tento song mi touto pasážou asi najviac
pripomína krajanov The Boring, s ktorými brázdili náš
kontinent. No najlepším songom je pre mňa „A dress is not
a yes“, kde okrem skvelého textu nechýba ani množstvo
vypätých pasáží a zaujímavá stredná pasáž. Ďalšie
intro „So we´ll die fighting“ jemne uvedie záverečnú skladbu
„King Ludd“, ktorá sa nesie tiež v strednom tempe
a rovnako ako zbytok songov je opatrená zaujímavými pasážami,
kde do vybrnkávaných gitár znie melodická basová linka a ozýva
sa hysterický spev. Čo sa spevu týka, tento song je asi
najpremáknutejší v tomto smere. Hoci záver skladby je
zvláštny (pripadá mi to celé akési otvorené, akoby to ešte
malo pokračovať), ja som nadmieru spokojný, bo mám v zbierke
ďalší parádny kúsok z francúzskej scény.
A keď
som tu spomínal The Boring. Ďalšou zaujímavosťou More Dangerous
Than A Thousand Rioters je, že na bicie tu hrá Simon – gitarák
práve The Boring. Ale dosť bolo bulváru.... Ak máte radi
zaujímavý hardcore, abo ste fanatikom do francúzskej scény,
neváhajte ani chvíľu, keď narazíte na nosič s logom tejto
bandy...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára