Talianska
scéna mi zatiaľ poväčšinou priniesla len prekvapivé momenty.
Ako to boli kedysi v drsnometalovej oblasti staré albumy
Bulldozer či Necrodeath, pred pár rokmi Ephel Duath, tak to boli
v súčasnosti bandy Holy, Lights Up!, či práve prednedávnom
Chaos Conspiracy. Koncertne absolútne neskutočný zážitok, no
z albumu je to len o vizuálno ochudobnené, inak rovnako
neuveriteľné zmietanie sa v prapodivných zákutiach skladieb
tohto spolku. V rukách mám ich tretí album, pričom predošlý
„Indie rock makes me sick“ som počul len na nete a debut
„Out of place“ vôbec. Ich inštrumentálne, značne košaté
a neuchopiteľné songy mi pripomínajú množstvo kapiel, ktoré
mi v minulosti pozmenili vnímanie muziky zo žánrovo presne
vymedzenej a skostnatenej na pestrú a multižánrovú, a muziku
ktorých ma baví počúvať i dnes, pričom si zachovali stále
svojskú a osobitú tvár.
Veľa
naznačí už úvodný song „I don´t want be your Ipod“, kde sa
prestrieda zopár skvelých inštrumentálnych partov. No hneď
nasledujúci song „Manganello is not a dildo“ mi
v niektorých riffoch pripomína legendu z našej oblasti
pod názvom Imbecilofília, ale blízko to má aj k tomu, čo so
svojou partičkou Primus predvádza basgitarový šialenec Les
Claypool. „Walking on the SUV“ mi zas svojím charakterom
pripomína inštrumentálne intermezzá progresivistov Mekong Delta
na ich ranných albumoch. „Calogero theory“ je k duchu
Imbecilofília asi najbližšie, hlavne plastické basové linky
k nej majú blízko. Trumpetové pasáže mi zas silno
pripomínajú českých experimentátorov Unnecessarity na ich
nahrávke „Éxtasis“. Ďalší song „From the cage to the maze“
mi znie ako soundtrack k nejakému šialenému filmu, kde nie je
núdza o zvraty, rovnako ako v tomto songu. „Stanislav
give me the semtex“ má tak Fafovskú basovú linku a Marcelovskú
decentne žblnkotajúcu gitaru, že nič iné ako reinkarnáciu
Imbecilofílie z konca 90s pod názvom Disband mi to pripomínať
nemôže. Úplne bez problémov by zapadla do materiálu na jedinej
štúdiovej nahrávke „Priemyselný tovar“. Jazzrocková
„Leibnitz was a liar“ je plná kvílivých zefektovaných
gitár a uletených basových liniek. Každú chvíľu znie čosi
iné (to je výsadou v podstate všetkých songov týchto
talianov), stále sa niečo deje. Záverečná titulná „Who the
fuck is Elvis?“ by kľudne splynula s tvorbou Primus, ale
totálne – parádna basová linka, so skvelým rytmom bicích
a jednoduchou, vkusnou gitarovou linkou, chvíľami mierna
pasáž, chvíľami divočina... Čistá parádička.
Takéto
albumy dokážem točiť stále dokola (a že to s týmto aj
robím, veď má len niečo cez 23 minút) a neomrzia ma. Čo
dodať?
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára