AFTER X-MASS EVE BENEFIT vol. 5 – (Vocatio Interna, Barney Gumble, Rats Get Fat, Proti Srsti, Vulture City) - 27.12.2014 Žilina, Bullwar

Po sviatkoch zbytku sveta prišiel na rad sviatok môj a mne podobne postihnutých jedincov. Opäť raz sa mi podarilo zohnať do vozidla posádku, tak som sa severným smerom našej rodnej nezberal sám. Napriek tradičnému zlému odbočeniu som sa na miesto parkovania pri parčíku kúsok od miesta činu dostal na prvý pokus. Severský vzduch mi očividne robí dobre. V Bullwari už sa tlačila pomerne početná skupina hudbychtivej „verejnosti“ a chvíľu po našom príchode spustila svoju produkciu prvá kapelka.

Premiérové vystúpenie si tu odbila nová začínajúca banda so starými tvárami – nástupca kapely Hopeless Youth s pozmenenou zostavou a novým menom VULTURE CITY. Takisto aj hudobne je to trochu posunuté inde. Nasratý crust, čo do nás chlopi natrepali mal šťavu, gule a všetko čo má mať. Punkovú drsnosť, melódie, kuašlapavé tempá. Spokojne som musel pokyvovať hlavou do rytmu. Príjemný úvod večera.

VULTURE CITY

Po krátkej pauze spríjemnenej debatami si organizátori akcie splnili svoju povinnosť aj s druhou svojou kapelkou RATS GET FAT. Opäť skvelý set. Koho zaujíma, aký bol, nech si prečíta report z minulého týždňa zo Serede, bo by som sa musel opakovať. Jediné rozdiely boli, že tu nebol zvuk tak čistý, ale zas na druhú stranu pekne sedel k charakteru akcie a miestu konania – pekne rozostrený masívny, podzemný zvuk, revy vianočných démonov a správny pekelný lomoz. A neviem, či to bol len môj dojem, no zdal sa mi kratší set ako v Seredi. Inak opäť len pozitívne dojmy a spokojnosť na mojej strane. A nielen na mojej. Ľudia sa bavili, kývali hlavami a poniektorí aj besnili.

Narvané až po strop

Poslednou domácou kapelkou boli punkeri PROTI SRSTI, pri ktorých začalo pravé alkopogo. Pivo skropilo tanečníkov, podlahu a poniektorých prizerajúcich sa. Zmenou charakteru podlahovej krytiny sa zmenil aj charakter tanečkov – pribúdali pošmyknutia a pády, no ľuďom to očividne nezobralo chuť baviť sa. Trošku mi vadil zvuk, bo spev bol vytiahnutý nad ostatné nástroje, no tvorba tejto bandy má inak svoje čaro. Rezký punk s občasnými melodickými sóličkami – vcelku pohoda.

Na mojich obľúbencov BARNEY GUMBLE zo Serede som sa veľmo tešil, bo som ich nevidel hrať od januára, kedy zanôtili v Boogičku spolu s Betonom a ďalšími bandami z BA. Práve to bolo príčinou môjho okamžitého rozhodnutia vydať sa na sever. Chlapci začali jednou z novších skladieb v pomalšom tempe, no potom sa rozbehla do tradičných obrátok a už to len sypalo: Illusion, Kamión smrti, Politická imunita, Darinka, Modelka, Chemtrails (bez poradia, bo je jedno ako boli zoradené, jednoducho hladili na duši)... Ich set po dlhom čase sprevádzali drobné nehody, ktoré zasypali hlavne Zločinca – šmyky na rozliatom pive, vytrhnutý mikrofón z rúk, neskôr jeho porucha, zopár pádov... No vôbec to neubralo na spáde vystúpenia a na tom, že to celé znelo absolútne skvelo. Zaznel aj ďalší nový song, ktorý mal pôvodne set uzatvárať a znel viac ako skvelo. Set nakoniec chlopi ukončili tradičným coverom od Reproach. Rýchlo a zbesilo. Paráda. Ja som si ten set maximálne vychutnal (myslím, že nielen ja).

BENEFIT

Absolútny záver patril ďalším hosťom z Čadce VOCATIO INTERNA a ich zbesilému mixu power-violence, sludge a black metalu. Miestami absolútna záhuba a zmar, miestami totálny chaos a zbesilosť. No celkový dojem bol skvelý. Zohratosť bubeníka s gitarákom furt udivuje pri tých krkolomnostiach čo tam hrajú. Svojou tvorbou spestrili produkciu celého večera. Jak povedal Pipo: kysucké podivnosti. Ale jak dobre sa to počúvalo. Asi som podivín.

A potom už len odchod. Cesta bez problémov a patálií – žiadne defekty ani iné poruchy na diaľnici ako pred rokom, len trocha snehu zaskočila našich cestárov a trochu oddialila príchod domov.

Spokojnosť s akciou z mojej strany veľká, myslím, že aj organizátorov potešila suma, ktorú sa podarilo vyzbierať pri miestny psí útulok. Čiže spokojnosť všeobecná – medzi zvieratami aj ľuďmi...

-Majto C.-

fotky: Kiush

HANBA „Sílou kovadliny“ LP 2014 (Damage Done Records)

Keď sa mi na sklonku minulého roku dostala do ruky kazeta neznámej kapelky Hanba, bolo to príjemné prekvapenie. „Nová krv“ (napriek menám) na scéne, nový vietor. 3 svižné songy + 1 emotívnejší s parádnou atmosférou, čo ma navnadili na ďalšiu tvorbu. Dlho som sa tešil na ohlásený album a keď vyšiel, aj som sa tešil, lenže...

Úvodný titulný song ma od začiatku chytil svojou melancholickejšou náladou a stredným tempom. Skvelý song so skvelými gitarami a dobrým spevom. Bol som zvedavý, čo bude ďalej. Potom nátresk „Vlna“ – rýchly song s jednoduchým motívom a strednotempý refrén. Na prvých niekoľko počutí skvelé, no práve časom v tomto a podobných songoch (V 1. linii, Buranismo) vidím najväčšiu slabinu, pripadajú mi ako songy do počtu, čo majú natiahnuť hrací čas – keby ich nahrala neznáma banda, asi po týchto songoch neštekne ani pes. Našťastie všetky dojmy napravujú veci ako „Kosa a kámen“ s perfektným melodickým spevom v závere, či starú kazetu uzatvárajúca skladba „Stopy“, ktorá svojou jesennou atmosférou patrí aj v tejto kolekcii k mojím vrcholom. Druhú stranu otvára klipovka „Mělký hrob“, ktorá síce nepatrí k najlepším na albume, no stále ma dostatočné kvality na to, aby zaujala, či už jednoduchou vyhrávkou v rýchlych slohách, abo úderným refrénom, no hlavne svojou melodikou. No hneď nasledujúca vec „Ptáčata“ ju svojou atmosférou hravo prekoná. Znovu vec v strednom tempe s ťažkou gitarou a perfektným spevom, kde sa v závere pridal aj ženský hlas hosťujúcej Lucie. Položky „Buranismo“ a „Nová příležitost“ (tiež z kazety, hoci radšej by som tu asi počul song „Neony, antony, stíny města“) sú tiež len na pár vypočutí – vtedy fungujú skvelo, no časom idú mimo mňa stále viac. Album uzatvára hutná strednotempovka „Po spadaném listí“ – vec zaujímavá aj hudobne, aj textovo aj dobrým spevom, kde do jednoduchého riffu rachotia kotly a Banán naliehavým hlasom spieva, občas sa ozve príjemná vyhrávka. Jednoducho parádne znejúca vec. Keby sa miesto spomenutých štyroch rýchlejších songov objavili radšej dva takéto, bol by toto istotne pre mňa album roku. S každým ďalším vypočutím som o tom presvedčený stále viac. No škoda. Ale za všetky ostatné skvelé veci na ňom patrí kapele moja poklona, bo tak parádny, silnou atmosférou presiaknutý punk sa len tak nepočuje.

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=77vmdgwPk2g

TRIGGER "Start Our revenge" CD 2014 (Everydayhate Rec.)

Nemecky TRIGGER nie sú žiadny nováčkovia na scéne. Za sebou už nejaké splitká, koncerty a aj na Obscene sme ich už mohli vidieť. ako na koncerte celkom valcovali, to je pravda. Hrajú však v trojicia  to bez gitary. Len zbustrovaná basa. Následok to má taký, že je to jeden kurva poriadny bordel, čo sa týka riffov, lebo žiadne nepočujete, len neustály hluk zbustrovanej basy a zaujímavosťou je, že pestrosť nahrávky tu robia bicie a nie riffy. Spev je ujačený, skôr ako v black metale, občas to prekryje rev ale príde mi občas ako celkom nudný. Jedinou pestrou vecou na celej nahrávke sú spomínané bicie. Tie šlapú ako hodinky a nenudia. Dokopy tu nájdete 20 grindcore rozbušiek, ktoré nepoľavujú ani za boha.Trocha to občas zabrúsi do nudy, ale žiaľ to je problémo asi 90% grindcore kapiel, ktoré sa rozhodnú natočiť full album. Ale zase také zle to nie je. vyskúšaj...
-Lepra-
BANDCAMP

FATAL NUNCHAKU / xKATExMOSHx split 7“EP 2013 (kooperácia)

Niektoré splitká kupujem zo zvedavosti a dostávam odmenou buď 2 neznáme dobré bandy, abo ich kupujem kvôli obom známym bandom, abo (ako v tomto prípade) kvôli jednej známej. Neznámou položkou pre mňa bola banda Fatal Nunchaku, ktorá vrčí a reve a buchoce na strane A. Popravde, viac ako ich muzika ma zaujali názvy niektorých songov – veď kde vidíte niečo ako „Any song that last more than 30 second is a fucking boring song and should not exist“ alebo „Play fast, stay young, stay fast, die old“ či „Any punkrock band should have an anti hyppi song!“? Hudobne ide o (pre mňa) ničím výnimočný grindcore, kde sa zbesilé náklepy striedajú s pomalšími časťami, no songy mi pripadajú všetky rovnaké, hoci prvý „Any song....“ je ešte vcelku členitý a plný rôznych pasáží, no ďalej už to tak skvelé nie je.

To talianski fastcoristi Kate Mosh ponúkajú muziku, ktorá môjmu uchu aj lahodí (veď práve kvôli nim som si tento kotúč kupoval) a hoci by niekto povedal, že sú podobní na francúzskych kolegov, je to omyl. Ich songy, hoci krátke, sú plné skvelých nápadov a pasáže sa striedajú v rýchlom slede. Už len úvod prvej „Better living through self surgery“ začína pekne zvonivou vyhrávkou basgitary v pomalšom tempe, po ktorej príde náklep. „Chatroulette“ zas začne klepanicou, aby sa zmenila do rýchleho hardcoru, na moment aj do pomalej časti a zas končí klepanicou za menej ako minútu. Celkovo ich muzika je dobre nazvučená – gitara má pekný plný zvuk a dobre sa s tou zvonivou basou dopĺňajú. K tomu parádne spevy a rýchle, účelné bicie.. Parádny materiálik. Myslím, že minimálne návštevníci Ffud festu už ho majú doma, ak nie, mali by to napraviť. Bo kapela znie skvelo aj na nahrávke a tú energiu z pódia dokážu zaznamenať aj v štúdiu.

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=8hUmakWLRNI

REMEK „LP“ LP 2014 (Stonehenge Records/Music For Liberation)

Okrem kapelky Esazlesa sledujem na českej scéne ešte jednu emotívnejšie zameranú partiu a tou sú Remek. Hoci sú obe kapely žánrovo blízke, znejú absolútne rozdielne. Remek sú hluční a naliehaví ešte aj v kľudných pasážach, kde gitara len jemne žblnkoce. No musím priznať, že toto je ich prvá nahrávka, ktorá ma baví od začiatku do konca. Doteraz som na ich materiáloch mal vždy len pár obľúbených kusov, no tento album treba počuť v kuse, tu sa nedá nič vylúpnuť a postaviť samostatne (aspoň mne nie). Úvodné cinkanie ride činely, do ktorého zapreluduje gitara a ozve sa nejaký sampel, otvorí song „Ne napořád“, kde Marekova gitara ukrajuje parádne riffy, do toho temne vrní basa, Juro klepe svoje prapodivné rytmy a Honza kričí text o strate súdnosti kvôli konzumnému spôsobu života. Zvukovo sa chlapom a slečne podarilo konečne dosiahnuť absolútnej prieraznosti, kde dobre vynikajú gitarové vyhrávky (úplne mi to pripomína francúzske kapelky viac ako kedykoľvek predtým, no skôr tou náladou, čo z muziky ide). Ani ďalší song „Ty nejsilnější zdi“ nepoľavuje v naliehavosti a zároveň dravosti prejavu, no aj tak najzbesilejšou položkou celej kolekcie je až tretia „Prokletí“, kde mi zimomriavky vyvoláva dvojhlasný rev v strede za doprovodu len pár akordov gitary a pár úderov na kotol. Po krátkej medzihre prichádza jeden z vrcholov nahrávky, pomaly sa rozbiehajúca „Poděkuj a pokloň se“, ktorá sa v tomto pomalšom tempe pomaly sunie až k pasáži, kde Honza do duniacich kotlov a burácajúcej basovej linky odrieka text. S nástupom Michalovej gitary sa stupňuje aj intenzita jeho prejavu, až song skončí peknou vyhrávkou. Prvú stranu uzatvárajúca „Zóna“ je len krátkym zúrivým výkrikom pred absolútnym vrcholom albumu, ktorým je pre mňa druhú stranu (hoci nie celú) pokrývajúci song „Na půl cesty ven“, ktorý sa z dlhej, kľudnej, pomalej pasáže postupne zintenzívni a zmohutnie, aby sa v druhej časti do burácajúcej gitary ozval aj Honzov krik, po ktorom príde pekná vyhrávka a song sa, cez v intenzite sa striedajúce pasáže, sunie k záveru, ktorý obstará zvuková koláž rôznych zvukových záznamov zo zpráv a relácií týkajúcich sa rastúceho rasizmu v spoločnosti. Čo sa týka toho, že na B-strane platne je len jeden dlhší song + spomenutý krátky záver, zbytok tvorí kreslený okraj (použitý motív z obalu). Vyzerá to síce pekne, no osobne by som asi radšej tento materiál prijal vo forme 10-palca, no to je len vecou názoru. Po hudobnej stránke je toto pre mňa doteraz najlepší počin Remek. Tak ako som mal doteraz rád ich koncerty, tak si teraz už užívam aj ich nahrávku.

-Majto C.-

web

COMMON ENEMY / EAT YOU ALIVE split 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal s infantilnou kresbou skejtujúcej vlasatej kostry síce môže čosi napovedať, no neprezradí celkom, že v drážkach je ukrytá porcia kvalitnej muziky.

Najskôr sa predstavia americký thrashcoristi Common Enemy, ktorí v troch krátkych šlehách predvedú všetko, o čom dnešný thrashcore je – nabrúsený rýchly nátresk so spomalenými pasážami v strede, s urevaným spevom, kde spevák pľuje slová v rýchlom slede (Smash´d), alebo sa striedajú svižné pasáže s pomalými, do čoho spevák odrieka text a gitara valí vyhrávky (Part A), alebo sa jedná o krátku srandičku s pomalším basovou linkou odohraným úvodom a rýchlym záverom, kde spevák zreve len názov songu, čím sa kedysi preslávili S.O.D. (Oh snap, it´s Bigfoot!). Celkovo znie tvorba amíkov celkom fajn a je škoda, že sem dali len 3 krátke songy (celý materiál má 2 a pol minúty), pričom tento formát by zniesol aj dvojnásobnú porciu muziky a ja istotne tiež.

Na druhej strane sa predstavuje mladá talianska mlátička, ktorá má žánrovbo blízko k americkým parťákom, no ich tvorba je ešte zbesilejšia. Spevákov hysterický prejav je na hranici znesiteľnosti, no do tejto zbesilej produkcie presne padne. Gitara s basou hrajú vcelku dobré vyhrávky, že songy pôsobia dosť melodicky napriek všetkej tej rýchlosti a nekompromisnosti. Taliani ponúkajú 4 krátke songy, no tiež nenaplnili maximálny hrací limit, čo je škoda, bo v istých ohľadoch ich tvorba znie originálnejšie ako u Common Enemy. Možno je to spôsobené aj frázovaním spevu – predsalen, taliančina znie dosť odlišne od angličtiny, ale aj hudobne sa mi zdajú zaujímavejší a nevadí ani horšia zvuková kvalita oproti americkej strane.

Jediné riešenie ako byť sýty pri takto krátkych materiáloch je točiť stále dokola, no aj tak sa asi v prípade oboch kapiel radšej pozriem po niečom dlhohrajúcom...

-Majto C.-

Common Enemy

Eat You Alive

THE KILL „The Soundtrack To Your Violence“ LP 2014 (Fat Ass rec.)

Ak by som mal len tak z fleku vymenovať tri grindové bandy, tak by tam určite nechýbali The Kill. Máloktorá kapela vystihuje tento štýl dôveryhodnejšie ako práve táto trojica z Melbourne. The Soundtrack To Your Violence vyšiel u No Escape rec. v roku 2003 ako mini CD a po viac ako desiatich rokoch sa Pawel z Fat Ass records podujal vydať to na jednostrannom LP, čo bol podľa mňa jeden skvelý nápad. Táto nahrávka (vlastne sa to týka každej ich nahrávky) je maximálne totožná s názvom kapely a jednoducho zabíja a vraždí pri každom pustení. Vražedné tempo diktuje bubenícka mašina Jay. To čo stvára tento blázon je jednoducho šialené. Dynamicky silné, presné a najrýchlejšie bicie na svete. Gitarista Rob sa taktiež neulieva a píli jeden rif za druhým. Nečakaj však žiadne trojakordové posúvačky. Jeho gitara reže ako dobre nabrúsený kotúč cinkulárky a prstami prepletá po hmatníku jedna radosť. Hrdelné variácie mal okrem bubeníka Jaya na starosti Tony ako hlavný vokalista, ktorého môžete poznať z Blood Duster alebo The Day Everithing Became Nothing. Pestrosť jeho prejavu dodáva nahrávke ešte väčšiu brutalitu a jedinečnosť, aj keď sa musím priznať, že terajší spevák Nick mi pri nich sedí ešte viac. Čerešničkou na tortúre je obal platne, ktorý zdobí fotka malej Regan z kultového filmu Exorcist. Čo viac dodať. Táto LP je jednoducho povinnosťou pre každého grindera!!!!!!!

Jan IP

http://blastasfuk.blogspot.sk/

http://fatassrecords.bigcartel.com/

AWWO / PAVILIONUL 32 split 7“EP 2014 (kooperácia)

Na jednej dávnej akcii v Trenčíne som mal možnosť vidieť koncert rumunskej partičky Pavilionul 32 (spolu s ďalšími asi 6-mi platiacmimi ľuďmi) a už tam ma ich tvorba vcelku zaujala. Odvtedy som nikde na ich nahrávku nenarazil (mal som síce od nich nejaké democd, no nik nevie kde je mu koniec), dokonca som myslel, že už to aj zabalili a zrazu vidím v jednom distre toto splitko. Neváhal som ani chvíľku a musel som ho mať. Obal je urobený absolútne dokonalo. Ručne tlačený s parádne komplikovaným obrázkom, k tomu veľký plagát, vovnútri texty (síce v rumunčine, ale čo už). Kvalitka.

Na A strane nájdeme jediný dlhý song jednočlenného projektu AWWO. Začne dlhou decentnou, melodickou vyhrávkou, po ktorej nastúpi nejaký pomalší, mierne melodický black s bicím automatom a uškrekotaným vokálom. Trochu mi to pripomína Bathory, no len okrajovo. Zhruba v polovici song dostane poriadnu šťavu, keď tempo na chvíľku radikálne zrýchli, no vzápätí sa zas vráti do pomalšieho stredného tempa. Škoda, uberá mu to na atraktivite, bo pri dĺžke cez 7 minút je tých pár nápadov v tomto tempe trochu málo na to, aby ma to bavilo častejšie počúvať. Koniec obstará zas jemné vybrnkávanie gitary. Škoda, že autor nepoužil viac nápadov, dojem by bol isto oveľa lepší, hoci aj takto to z času na čas neznie zle. Ale na dlhší čas to nikdy nevydrží.

To druhú stranu okupuje Pavilionul 32 a od prvých sekúnd je jasné, že opäť nás rozkopú svojim rezkým hardcore-punkom. Kto niekedy počul túto rumunskú štvoricu, isto vie, čo môže očakávať. Drsné gitarové riffy, burácajúcu basu a duniace bicie, do toho kričaný spev občas doplnený prenikavým štekotom gitaráčky. Neviem, či sa tu dá vyzdvihnúť nejaký song, bo sa mi všetky zdajú rovnako dobré. Nekompromisné, rýchle a ešte rýchlejšie, no pritom je v nich aj zopár pomalších pasáží a kadejaké spestrujúce elementy. Každopádne šestica rýchlych songov presviští jak gutalax útrobami a je preč. Nezostáva iné, len púšťať ich furt dokola. Dobrá vecička. Takýto rýchly hardcorík ja veru môžem.

-Majto C.-

bandcamp

EAGLEHASLANDED „s/t“ 7“EP 2014 (kooperácia)

Obal tohto singlu skúpy na niektoré detaily mi neprezradil o kapelu z akej krajiny sa jedná, no na nete som zistil, že by mala byť zo St. Peterburgu, hoci nahrávali v Srbsku. Obal veľa nenapovie, čo sa odohráva v drážkach, tak treba čakať. Po spustení sa ozve melancholický úvod songu „Leaving the church in ashes“ a nastúpi gitarka mierne pripomínajúca hociakú vec zo soundtracku k Pulp fiction, aby sa s nástupom tvrdej gitary dostavil určitý znepokojivý element, ktorý ma prenasleduje počas celej nahrávky. Gitary síce burácajú, no zdajú sa mi akése rozostrené. Druhý song „Diablero“ pokračuje presne v bode kde skončil úvodný, no ozve sa aj divne uškrekotaný spev, ktorý mi extra nereže a dlho sa opakuje jeden motív stále dokola. Celé to pôsobí dosť chaoticky, ešte aj bicie sú nejak utopené pod tou spleťou gitary a basy. Poriadnej muziky sa dočkám až s príchodom tretej „White city lies“, no len čo po chvíli doznejú žblnkotavé tóny úvodnej vyhrávky, opäť sa ozve ten divne schaotizovaný hardcore, ktorý je našťastie vystriedaný emotívnejšou pasážou s čistou gitarou a neuškriekaným vokálom, ktorý chvíľu vydrží aj do burácajúcej gitary, aby koniec zas obstarala jemne žblnkotajúca gitara.

Na druhej strane hneď od úvodných tónov poteší song „Raul and Julia/Lizards and queens“, v ktorom sa striedajú čisté decentné pasáže s tými zefektovanými a neznie to až tak chaoticky ako na predošlých songoch. Tempo je väčšinou stredné až pomalšie a gitary tu hrajú dosť zaujímavých pasáží, striedajú sa kľudné vyhrávky s hlasnými a besnými riffmi, no kľudnejšie časti našťastie prevažujú. Taký vcelku vydarený pokus o emotívny hardcore. Keby celá tvorba kapely znela ako tento song, istotne by som ich tvorbu začal sledovať pozornejšie. Záverečná „College girl“ je podobná prvému songu. Tiež sa po dlhom intre ozve krátka kľudná pasáž, aby sa stratila v besnej chaotickej záverečnej časti. Skúsil som túto placku veľakrát, no okrem spomenutých dvoch songov nemôžem povedať, že by ma táto muzika extra zaujala, že by som to musel robiť častejšie. Holt, vždy sa nepodarí naslepo kúpiť kvalitné veci...

-Majto C.-

FEJSBÚK