O INIMIGO „Personalidades Plásticas“ 12“EP 2013 (Prugelprinz Records)

Už som tu aspomínal starší album tejto brazílskej punkovice zo Sao Paula. Na ich zástavke v Trenčíne som od nich zobral aj toto 12-palcové ep-ko vylisované špeciálne na toto euro-tour.

Od prvého momentu songu „Destino fatalidade“ pokračuje tam, kde skončil predchádzajúci album „Imaginario absoluto“, čiže skvelý melodický hardcore punk v stredných tempách s výraznými gitarami ale aj basovými linkami a netradične nafrázovaným spevom s dosť vysokým hlasom, na ktorý si treba najskôr zvyknúť. No minimálne od druhej „Velhas verdades“ mu prestanete venovať toľko pozornosti, bo melodické basové linky sa tam dopĺňajú s gitarovými a je to proste radosť počúvať. V podobnom duchu sa nesie aj „Abandonado pelos anjos“, kde mi zvuk doprovodnej gitary trošku pripomína Kritickou Situaci. A podobným tlmeným sekaným riffom otvorí B-stranu song titulný, v ktorého závere sa ozvú aj z minulého albumu tak typické zdvojené vyhrávky. To hneď nasledujúci „Em passos disformes“ mi gitarami veľmi pripomína Government Issue na neskorších albumoch, ale trošku možno aj Shelter. Každopádne je to veľmi príjemná záležitosť. Posledný „Racional incerto“ ukáže, že kapela nezabudla ani na rýchlejšie tempá, pričom gitary sú stále silno melodické a od zbytku kolekcie sa odlišuje len tým rýchlym tempom.

Veľmi dobre sa počúvajúca záležitosť, ktorá sa ešte stále dá zohnať aj v našich končinách. Kto má rád nevšedne znejúci melodický hardcore-punk, nemal by váhať ani chvíľu, bo vylisovaných bolo len 300 kusov...

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=t1KpYbnrJ7E

SLOA KNIVAR „P.S. Du Suger“ LP 2013 (Punks Only)

Viem, že táto švédska cháska je v istých kruhoch známa, no priznávam, že ja som o nich do ich koncertu v Trenčíne nikdy nepočul. O to väčšie bolo moje prekvapenie, keď som videl ich set so všetkými tými akrobaciami, čo tam speváčka počas spevu predvádzala. Jasné, že som potom skočil po všetkom, čo predávali. Škoda, že nemali aj debutový album „Ingen klass ingen stil“.

Ale poďme k druhej radovke, ktorú som domov priniesol a roztáčal na tanieri gramca a stiahol aj mp3 na cesty autom do práce. Už úvod v podaní bicích a ostrej basovej linky v „90 min av skit“ dáva tušiť, že rovnako ako na koncerte pôjde o silno punkový zážitok bez kompromisov. Parádna gitara dopĺňajúca nadupanú rytmiku a do toho chorobným hlasom obdarená Patricia reve svoje posolstvá v rodnej reči. Ďalším výrazným songom je tretí „Depression“, ktorý zbormi silno pripomína úleťákov Toy Dolls. „En smak av kiss“ začne beštiálnym riffom a potom sa v pomalom tempe plazí, aby sa v jednom momente zlomila do zbesilej hardcorovej pasáže, ktorá sa potom strieda so svižnými refrénmi až do konca. „Hellyle hardcore“ začína basou, ale aj gitarou jak na ranných albumoch thrashových kanaďanov Voivod, keď ešte s nimi hral basák Blacky (viem, že teraz je tam zas, no už tak nelomozí jak vtedy) – úplne parádne to znie. V podobnom duchu sa nesie aj nasledujúci „Banned in Malmo“, ktorý uzatvára A-stranu, čiže pomalší úvod a potom svižné strednotempové burácanie gitár a lomoz bicích doprevádzaný Patriciiným revom. O svižný rozbeh druhej strany sa postará rýchla punkovica „Jag är en hel heder skultur“ s parádnou gitarou, ktorá ponúka pár zaujímavých motívov. Celkovo je na tomto albume skvelá hudobná zložka – najmä strunné nástroje oplývajú skvelými nápadmi, no bubeník tiež prispieva svojou troškou k pestrosti. Výrazné sú aj svižná, bicími a postupne sa napájajúcou basou a gitarou, odštartovaná „Daliga idéer“, kde sa opäť ozve parádna sólujúca a vyhrávkujúca gitarka, či pomaly sa rozbiehajúca titulná „P.S. du suger“, kde sú tiež skvelé gitary a výrazné, pritom jednoduché, basové spodky, ako aj záverečná „Jag kommer aldrig bli PMA“, kde zas dominuje ostrá basová linka. Skrátka skvelý punkový album plný výrazných momentov.

Všetci milovníci severského punku nemajú o čom premýšľať a ostatní ak si chcú rozširiť obzory, tiež nešliapnu do...

-Majto C.-

RATS GET FAT „No Country For Decent Man“ jednostranné 12“EP 2013 (samovydanie)

Kapela, ktorá ma kedysi zaujala skôr suverenitou pódiového prejavu ako muzikou (no taký bol v podstate len môj dojem po prvom koncerte čo som videl), no po zakúpení demo-cd „It´s a trap“ som musel svoju mienku o nej poupraviť a na každom ďalšom koncerte, čo som videl mi bolo jasné, že táto kapela má čo ponúknuť...

Tak prejdime k aktuálnemu vydaniu. Tento ich prvý vinylový počin vo vlastnej réžii pokračuje tam, kde skončila ich predošlá nahrávka. Ich svojský mix hardcoru s metalovými prvkami a emocionálne vypätými pasážami je tu dotiahnutý k väčšej dokonalosti, čím je pre mňa mimoriadne príťažlivý, pričom už predošlá nahrávka ma riadne chytila. Úvod obstará pomalšia „Turn the table“, ktorá z decentného vyklepávania bicích a vybrnkávanej gitary prejde k burácavému gitarovému revu a naliehavému emóciami napratanému vokálu. Úplne parádne mrazivý otvárací song, ktorý znie parádne aj v úvode koncertu (čím naplno nahradil song „Starec“ z dema, ktorý plnil túto funkciu v minulosti). Nasledujúci divoký „Jurrasic punk“ je parádna masáž, kde sa striedajú svištiace, black-metalom páchnuce pasáže s hutnými húpačkami. Ďalšie songy „Vietor v srdci, krv vo vlasoch“ a „A million dead flies“ sa obe vyznačujú prevažne rýchlymi tempami a melodickými vyhrávkami gitary, len s tým rozdielom, že slovensky spievaná vec je členitejšia a dlhšia, no obe znejú skvelo a keď sa po nich ozve priam až filmový úvod poslednej „Nad mestom“ s parádnymi vyhrávkami gitary aj basy – jednoducho parádička. Do toho Pecove odriekanie zaujímavého textu, ktoré sa postupne stupňuje, až vygraduje v refréne s drsnými gitarami. Záver obstará vyhrávka čistej gitary... Dokonalá vec.

Celkovo sa mi novší materiál Potkanov ohromne pozdáva, aj hudobne, aj textovo a vokálne, no aj zvukovo sa kapela posunula od hutného „metalového“ zvuku k ostrejšiemu, ktorý mi k ich tvorbe viac sedí. Som zvedavý, s čím nás žilinčania prekvapia nabudúce...

-Majto C.-

MACHETAZO / HEADLESS DEATH split 7“EP2014 (Fat ass rec. / Bastasfuk rec.)

Španielska mačeta znovu útočí. Jeden zo základných pilierov španielskej grindovej scény si po minuloročnom LP Ruins obohatil svoju diskografiu o ďalší split singel. Nahrávka zo štúdia Treboada, v ktorom sa už Dopi s Robertom musia cítiť ako doma je zárukou skutočne hutného, silného zvuku, ktorý sa totálne hodí k ich deštruktívnemu, metalom 80-tych rokov napáchnutému grindu. Okrem tejto zohratej dvojice sa na nahrávke podieľal Iago, ako brúsič štyroch strún. Jeden zhruba päť a pol minútový song sa rozbieha gitarovou predohrávkou, po ktorej nasleduje typický rozbeh v tudátra tudátra tempe. Melódie so záhrobnou atmosférou akoby vystrihnuté z nejakého old school giallo horroru mi spôsobujú zimomriavky po celom tele. Song samozrejme spievaný v španielčine no aj napriek prekladateľskému deficitu tuším, že v ňom zrejme nepôjde o žiadnu romantickú tému. Dopi má popri bicích do detailu zmáknutý rev pripomínajúci besnú beštiu. Áno ja viem, v štúdiu sa to dá v pohode zmáknuť pekne jedno po druhom, ale verte, že naživo to dá presne tak isto bez mihnutia oka. Od polky skladby rapídne spomalia do minimalistického tempa a s kvíliacou gitarou sa všetko pomaly stráca do ticha. Machetazo sa už poriadne dlhú dobu pevne držia svojho štýlu a mne to stále kurevsky chutí. Headless Death je nová kapela z Melbourne, v ktorej svoje bubenícke umenie predvádza momentálne asi najlepší a najvyťaženejší austrálsky grindový bicman Christoph, ktorého som už minule ospevoval. Skutočne tam kam sadne za bicie, to je šupa a Headless Death samozrejme neni výnimkou. Už internetové klebety o nich prezrádzali niečo o vplyve Repulsion / Impetigo a tak som bol na nich nesmierne zvedavý. A veruže sa oplatilo a dostal som presne to čo som čakal. Špinavý, surový death grind s chytľavými rifmi kde techniku a nahradila priamočiarosť a výbušnosť. Netlačia zbytočne na pílu a skladby sú skvele vyvážené pomalšími miestami. Druhý song je čistý death metal v strednom tempe čo je dobre odľahčenie, po ktorom sa všetko zas vráti do rýchlej rúbanice. K ipke je pekne, oldschool gore grindovo spracovaný klasický roztvárací obal, kde každá kapela má svoju stranu s textami a potrebným infom. Tomuto splitku nieje čo vytknúť a ak si fanúšikom Machetazo tak potom neváhaj, pretože Headless Death ťa budú baviť minimálne rovnako.

Jan IP

http://www.machetazo.org/

http://headlessdeath.bandcamp.com/

http://blastasfuk.blogspot.sk/

http://fatassrec.prv.pl/

2.7.2014 – Nazareno El Violento, Daša Fon Fľaša, Basal Banar – Banská Bystrica, Bosorka

BASAL BANAR

Je streda podvečer. Vonku už hodnú chvíľu leje ako besné a všetko vyzerá sivo a depresívne. Ani to ma však neodradí vycestovať do Banskej Bystrice na koncert mexikáncov Nazareno El Violento, ktorý tu majú jednu zo svojich zastávok na potulkách po európe. Do Bosorky prichádzam v čase kedy malo všetko začať, no do reality ma vracia rozbaľovanie zvukára a príprava pódiovky. V momente sa rozplýva moja predstava o návrate domov pred polnocou. Dávam teda aspom prvé a zároveň aj posledné pivo a čas si krátim debatami s bystrickými crustermi. Úvod večera patril zvolenskému komandu Basal Banar. Tí svoje rady zredukovali na minimum a dnes vystupujú v zostave gitara, spev, bicie, za ktoré sadol Michal, ktorý ešte pred nedávnom brusil štyri struny. Ale ako sa hovorí každá zmena má v sebe aj niečo pozitívne a tak držím palce aby sa Basal Banar čo najskôr vrátili v plnej sile. Dnes to bolo celkom dobré, ale tá basa ktorá by to tlačila od spodu tam jednoducho chýbala. Možno to bolo aj tým, že Vladko drvil iba na kombo čo v prípade jednej 

DAŠA FON FLAŠA

gitary neni žiadna výhra. Inak všetko sypalo ako malo, Majča revala ako posadnutá a občas sa aj obecenstvo metalo a válalo. Vonku stále leje a mexikánci zatiaľ nikde. Po krátkej pauze to už rozbaľuje najznámejší punker s najpunkovejším total D.I.Y. prístupom Dáša Fon Fľaša. Jeho koncerty sú vždy zážitkom. Vždy som obdivoval ľudí, ktorý nepotrebujú nikoho k tomu aby vedeli zaujať publikum. V dášovom prípade som sa ani na jednom z jeho koncertov do teraz nenudil. Všetky svoje už tak výborné skladby dokáže naživo ešte vygradovať a obohatiť o improvizačné prvky. Žiadne nacvičené „parády“ a dookola tie iste otrepane nudne vtipy, ale spontánny, niekedy až pojašeny humor. Vidno na ňom, že to čo robí ho stále poriadne baví a napĺňa. Sám so svojou španielkou vyťahuje hit za hitom, ktoré si spolu s ním pospevuje aj pár ľudí okolo. Dáša vie proste vždy spraviť dobru atmosféru svojim úprimným punkom s príchuťou folku. Počas jeho setu dorazili aj hostia z mexika, pri bare sa hneď vítam s Krizom, s ktorým sa poznáme ešte z pred pár rokov keď takto isto brázdil európou so svojou 

NAZARENO RL VIOLENTO

druhou bandou Into Sickness. Tí mimochodom prídu do europy tento rok znovu a Kriz tak po niekoľko týždňovom turné s Nazarenovcami pokračuje ďalej. Nazareno El Violento zbytočne nezdržujú, zapájajú svoje nástroje a spúšťajú energiou nabitý set. Toto bola skutočne paľba jak sviňa. Intenzívne a nadupané HC rifi sa striedajú s grind vypalovačkami a sekanicami. Špeciálnu pozornosť som venoval hlavne bubeníkovi s image ala At The Drive-In. Jeho hra bola proste pecka. Netypické, svojské postupy zahrane s prehľadom a maximálnou pohodou. Cela kapela ide naplno a dokonca aj zvuk je celkom dobry aj napriek tomu že tu neni skoro žiadny aparat a basa ide napriamo do linky. Do polhodinky je po všetkom a ja maximálne spokojný odchádzam domov čo som nakoniec stihol do polnoci.

Jan IP

VIVISICK "Set the Apathetic Era On Fire from 1997- 2004" CD (samovydanie)

Týto Japonskí borci nie sú žiadnou neznámou u nás , lebo v Čechách sú pečený varený ako sa patrí. Ale predsa len si pripomenieme o čo ide. VIVISICK hrajú fakt hlučný punk/HC s fakt excelentným nasadením to sa rovná excelentná energia z nahrávky. Punkové riffy, zborové refrény, šialený uškriekaný vokál, trocha bordelovejší zvuk nasadenie ako cirkulárka na dvanásťhodinovej šichte na píle a je to!
Na Japonských kapelách milujem dve veci! Oddanosť štýlu a kapele, kde je normálne že tie kapely fungujú aj vyše 20 rokov a hrajú stále rovnako a  druhá najpodstatnejšia vec je Nasadenie! Ide sa stále a  všade na 110%. Nie je tomu ináč ani v prípade VIVISICK. Toto CD mapuje ich splitká, ktoré už predpokladám vôbec nezoženiete. CD (digipack, skvelá grafika) obsahuje 30songov zo splitiek s Mukeka Di rato, Struck, samostatných EP, kompilačiek. Zoradené je to pravdaže od roku 2004 po rok 1997. Čiže ako to ja volám "od deseti k pěti" -). Toto CD je určené hlavne tým, čo už nevedia zohnať ich staré nahrávky, aj keď si neviem predstaviť, že by nejaký vinylomaniak prispustil fakt, že prestane loviť tie splitká a kúpi si toto CD. Na druhú stranu je toto CD aj dobré aj pre tých, čo sa ešte s touto chástkou nestretli a radi by si nejaký ten bordel vypočuli! Nech sa páči, môžete začať!
-Lepra-

MORE DANGEROUS THAN A THOUSAND RIOTERS „History Is Not An Endless Circle“ jednostranné 12“EP 2013 (kooperácia)

Ďalší koncert kapely z Francúzska – opäť raz sánka zarachotila na kľúčnych kostiach jak baranidlo na bráne dobíjaného mesta. Nákup muziky bol potom viac ako samozrejmý. Kým debutový album bol počas ich túrovania Európou niekde v lisovni, k dispozícii bolo toto EP-ko, čo bola pre mňa síce slabá náplasť po tom, čo som videl naživo, no čo sa obsahu týka, to už je iná vec...

Od prvého riffu v úvodnej „Endless circle“ ma chytilo pod krkom a začalo mnou lomcovať do rytmu. Song väčšinou v strednom tempe so zvláštnou chytľavosťou. Neviem či to robí melodika gitár, či parádne, jednoduché basové linky, abo neustále sa meniace pasáže. Skrátka je to celé podmanivé. Nejako podobne kedysi na mňa zapôsobila muzika brazílcov O Inimigo. Tiež som si nedokázal vysvetliť, čo ma na ich tvorbe tak baví a púšťal som si to stále dokola ako tento matroš. Textovo pojednáva o 8-hodinovom väzení, ktoré väčšina z nás tak dobre pozná a o úniku z večného kolobehu...

Potom nasleduje predohra „Interlude 1“ k nasledujúcemu pekne šlapavo začínajúcemu „Brainsick“, ktorý sa vzápätí zlomí do svižnej slohy a moderne nasekaných refrénov. Tiež parádny song s jemne melodickým oparom. Po nej nasleduje zvláštnym štýlom nalámaná „1961, October 17th“ s parádnou strednou pasážou, kde do jemnej, vybrnkávanej pasáže znejú zborové singalongy. Tento song mi touto pasážou asi najviac pripomína krajanov The Boring, s ktorými brázdili náš kontinent. No najlepším songom je pre mňa „A dress is not a yes“, kde okrem skvelého textu nechýba ani množstvo vypätých pasáží a zaujímavá stredná pasáž. Ďalšie intro „So we´ll die fighting“ jemne uvedie záverečnú skladbu „King Ludd“, ktorá sa nesie tiež v strednom tempe a rovnako ako zbytok songov je opatrená zaujímavými pasážami, kde do vybrnkávaných gitár znie melodická basová linka a ozýva sa hysterický spev. Čo sa spevu týka, tento song je asi najpremáknutejší v tomto smere. Hoci záver skladby je zvláštny (pripadá mi to celé akési otvorené, akoby to ešte malo pokračovať), ja som nadmieru spokojný, bo mám v zbierke ďalší parádny kúsok z francúzskej scény.

A keď som tu spomínal The Boring. Ďalšou zaujímavosťou More Dangerous Than A Thousand Rioters je, že na bicie tu hrá Simon – gitarák práve The Boring. Ale dosť bolo bulváru.... Ak máte radi zaujímavý hardcore, abo ste fanatikom do francúzskej scény, neváhajte ani chvíľu, keď narazíte na nosič s logom tejto bandy...

-Majto C.-

https://www.youtube.com/watch?v=fe5D83aAaZE

NEITHER EAST NOR WEST 4-way split LP 2013 (kooperácia)

Po mnohých odkladoch z rôznych dôvodov sa nakoniec v závere minulého roka na svetle sveta objavilo toto 4-splitko slovensko-fínskeho priateľstva. Vzhľadom k rozdielnym estetickým náhľadom na vec sa do predaja dostali s 2-mi verziami obalu – slovenská ladená do žlta s nukleárnym čmeliakom a fínska s divnou kresbou jak od narušeného decka. Čo tam po obale – dôležitejší je obsah.

Prvú stranu opanovali fínske partičky, pričom samotný úvod obstarali YHTEISKUNNAN YSTÄVÄT? , ktorí ponúkli 6 porcii fínskeho hardcore-punku – surového, hlasného, aký sa v tejto krajine hrá bežne, no s netradičnou nadstavbou. Niektoré songy boli spestrené melodickými sóličkami, čo tiež u finopalov nie je tradíciou. V podstate tak zisťujem, že s fínskymi smršťami majú spoločné len texty v rodnom jazyku, čo dáva ich tvorbe punc osobitosti a vyprasený, rinčivý zvuk – hudobne sa ich tvorba prikláňa skôr k starej US škole (surovosti ako Negative Approach, Reagan Youth či Necros). Najvýraznejším songom je vďaka melodickej gitare ich posledný „Yksi päivä“.

To tradičnejšiu formu fínskej hardcore-punkovej nálože ponúkli YDINPERHE v štyroch chodoch. Rovnako ako v minulosti sú ich skladby chytľavé svojou jednoduchosťou. Bicie to celé ženú vpred a mužsko-ženské vokály sa neustále striedajú a dopĺňajú. K tomu jednoduché basové linky a burácajúca, ostrá gitara. Rozmlsaný ich predošlými vydaniami nie som si istý, či je toto práve ich najlepší materiál, no zlý istotne nie je. Songy obsahujú všetky ingrediencie, ktoré mali aj ich staršie vydania, čiže nemám ani nejaké extra výhrady, bo staršie veci mám v obľube... Len ma skrátka nezmietli ako staršie tituly...

B-strana patrí dvom zástupcom z našich krajov. Otvárací rituál patrí sereďanom BARNEY GUMBLE a ich drsnému old-schoolovému hardcore-punku s kričaným vokálom, pričom úplne prvé slovo dostal Vojto svojím úvodným preslovom pred songom „Politická imunita“. Potom už sa na nás sype smršť rýchlych temp a drsných severských riffov a nekompromisných, jedovatých slov kritizujúcich neduhy našej chorej spoločnosti. Neviem, ktorý song by som vyzdvihol, bo každý ma chytá za srdcovnicu rovnako, no najchytľavejšie sú okrem Politickej imunity asi „Facefuck“ a „Chemtrails“. Gumblíkom sa podarilo natočiť veľmo vyrovnaný materiál, ktorý je oproti demáču kúštik ďalej a podľa koncertných ukážok sa na skvelé songy môžeme tešiť aj v budúcnosti...

Záverečnú štvrtinu dostali k dispozícii galantskí grinderi ALEA IACTA EST a od úvodného zbesilého klepotu Šaniho bicích v „Life/Death“ až po záverečnú hardcorovú hopsanicu v „Next mornings desert“ dostanete parádnu flákotu šťavnatého grindcoru, v ktorom dostávajú priestor aj stredné tempá, či hardcorové zbesilosti ako aj žánrové rúbanice a klepačky. Zvukovo parádny materiál, kde skvelo počuť mierne naboostrovanú basu a obe gitary – skrátka vyvážený mix, ktorý dáva vyniknúť parádnym riffom ako aj rytmickým partom. Vokálne je to tradične silno chorobná záležitosť. Ťažko vybrať nejaký song, bo každý je parádny, no zaujímavé sú napr. „Megtépazott jelszavak“ svojou stavbou či spomínaná úvodná „Life/death“ svojou hardcorovou časťou, či záverečná „Next morning desert“, ktorá je celá silne líznutá punkom, tak znie až hitovo chytľavo – niečo ako Ratos de Porao... Skvelo odvedená prácička...

Celé štvorsplitko je pre mňa veľmi príťažlivá vec a hoci mám rád fínskú scénu, tentoraz u mňa zvíťazila strana našich partičiek, bo ich materiály zneli môjmu uchu lepšie a zaujímavejšie aj hudobne aj zvukovo. Viac takýchto počinov by to chcelo.

-Majto C.-

aie: https://www.youtube.com/watch?v=GaLPbL21L8I

bg: https://www.youtube.com/watch?v=w3g77az3o10

PALLASIT FEST XII , 13.- 14.6. 2014 Zruč nad Sázavou

Rozhodli sme sa, že tento report spíšeme dvaja. Stalo sa nám totiž, že s ABORTION sme mali pôvodne vystupovat v sobotu, ale 5 dní pred koncertom sme zistili, že náš bubeník už jeden koncert má so svojou druhou kapelou na ten dátum a tak sme museli riešiť zmenu hracieho dňa a tak isto hneď po akcii pláchnúť domov. Ale nevadí. Na mesto sme sa dosypali akurát včas a nastupuje prvá kapela. Nechcite vedieť, kto to bol, lebo pôvodný rozpis kapiel bol už toľko krát prepísaný (aj vďaka nám), že som si zapamätal len tých pár kapiel čo hrali pred nami a po nás. V piatok sa hralo vo vnútri v krčme , žiadne PA, len tak na bedne a vokál. Na prvú kapelu, ktorú som si zapämatal boli HIROSHIMA NIGHTMARE. Punk/HC s ženským vokálom, ktorý mi občas silne pripomenul moju oblúbenú Japonskú záležitosť Romantic Gorilla. Celkom to šlo. Potom si pamätám ešte na nás ABORTION, hahaha. Prítomný už sa pustili aj do odvážnejších akrobacií pre podiom, takže sa to konečne začalo hýbať. Dokonca sme ešte aj pridávali. Po koncerte nás oslovujú Mexičania NAZARENO EL VIOLENTO či im nepožičiame podiovku. V pohode, neni problém. Medzitým riešim pri našom distre dvoch opitých nemcov, ktorým neviem vysvetliť, že jedno tričko stojí 9 eu. Strkajú mi do rúk 15 eu a berú dve. Asi nejaká zľava z nemecka, neviem. Možno mali v ruke nejaký zľavový kupón, ale ja som ho nevidel. Mexičnaia medzi tým spustia fakt energické vystúpenie, ktoré hltám každým dúškom. Z LP to už nie je také energické ale koncert sa im podaril úplne na jednotku! Trocha riešime naše hladné žalúdky ale pri vege jedlách nachádzame dvoch nasračky opitých punkáčov, ktorým neviem ani po 15 minutách vysvetliť, že sme kapela a radi by sme si niečo zajedli. Vzdávam to, ale náš pažroš bubeník nie, takže ich otravuje dovtedy, kým nepríde za mnou po polhodinke, s vetou " mám jedlo". Ja už ale sledujem fast core záležitosť VACLAV KLAUS. Mladá kapela so ženským škrekom ma celkom odrovnala so svojou energiou. Oželel som aj občas chabé výkony, ale tá energia to valcovala vo velkom aj s slečnou za mikrákom, ktorá chrlila jednu krátku anekdotu za druhou. Medzi skladbami pravdaže piskot na odjebanie posledných zdravých uší. Paráda! Popíjame ešte vonku s Mexikáncami, meníme platňe a po čase sa musíme lúčiť, lebo pred nami zopár stovák kilometrov a bubeník zajtra nastupuje o 700km dalej na další koncert, takže hajde preč.
-Lepra-

PALLASIT FEST – SOBOTA 14.6.2014, Zruč nad Sázavou

Nadišiel deň nášho prvého výjazdu mimo hranice našej rodnej. Tých niekoľko mesiacov, čo sme o tom vedeli uplynulo ako nič a po kadejakých nezrovnalostiach v dohadovaní sme sa konečne nalodili do nášho presúvadla a s miernym skorohodinovým meškaním oproti pôvodnému plánu sme sa aj vybrali k hraničnému priechodu neďalekému. Opisy divokej cesty plnej smiechu vynechám, ako aj mierny zmätok pri príchode, kedy sa na pódiu chystala eštelen prvá kapela, hoci už mala produkcia frčať vyše hodiny. Vidina toho, že hráme až poslední ma desila, keď hneď na začiatku taký sklz. Pri debate s usporiadateľom som zistil, čo ho spôsobilo - 2 kapely prvé na playliste mali cestou poruchu na vozidlách, tak sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezúčastnia, tak okrem kapely chystajúcej sa na pódiu a nás tam nemá zatiaľ žiadnu komplet bandu. Navrhol som, že ak dorazia borci z Galanty, s ktorými sme mali dohodnutý spoločný aparát, tak môžeme vystúpiť my, nech nemá zbytočne dlhú pauzu medzi kapelami, s čím nadšene súhlasil, ale poďme teda k výstupom...

S hodinovým meškaním sobotný koncert odštartovala miestna punková úderka KONTUZE. V zostave 2 vokály, bicie a gitara pôsobil ich punk trošku prapodivno, no počúvať sa to dalo. Možno ešte keby jeden z vokalistov bol menej nadrbatý, tak by to bolo ešte lepšie. Škoda, že nezohnali náhradu za zraneného basáka, ich muzika by zanechala lepší dojem, no hŕstke punx pod pódiom to očividne neprekážalo.

TENDENCIE a majiteľ reportu ždíme mikrofon

Vzhľadom k tomu, že počas setu prvej bandy dorazili galanťania a po oboznámení sa so vzniknutou situáciou súhlasili aj oni, že zahrajú, vyhádzali sme na pódium naše inštrumenty a spoločné aparáty a po krátkej zvukovke sme sa na to vrhli po hlave. Spustili sme náš obvyklý o 3 novinky vynovený set a všetko to pekne šlapalo. Zhruba v polovici setu ma začala dobiehať nedoliečená choroba a začal som cítiť, že by sme mali zrýchliť, nech to dáme so cťou. Nejak som to predýchal a dali sme ľuďom tradičnú 13-položkovú polhodinku toho nášho hardcore-punku. Ohlasy boli nebývalo kladné, tak sme to hádam ani moc nedodrbali... Tak TENDENCIE na prvom výjazde hanbu neurobili...

Po nás pódium ovládli práve galanťania THE CITADEL a urobili to znovu parádne. Ich tvorbu mám z roka na rok stále radšej a aj koncertne sú stále lepší a bolo to počuť aj v Zruči. Parádne vystavaný set, kde nechýbali veci ako „Aviophobia“ či „Ezer széb“ ako aj všetky veci so splitka s Tyrells Owl, ktoré mimochodom patria k vrcholu tvorby galanťanov – jednoducho šupa nehorázna. Zvukár pri počúvaní ich muziky tiež priložil ruku k dielu, keď do hovorených pasáži Spikovi prihodil delay na mikrák a znelo to absolútne dokonalo – šikovný chalanisko.

Potom sa na pódium vyšplhali Tomi s Pištom, aby popáchali svoje hlučné vystúpenie s noisecore projektom SUB-ATOMIC LEVEL. Priznávam, že som ich moc nesledoval, bo som práve začal prehľadávať prvé distro, ale čo som periférne počul, tak hluk narobili riadny.

Po tomto sete ich doplnil zbytok kapely, aby odohrali svoj grindujúci set v tradičnom duchu ALEA IACTA EST, čiže svižný grindcore s crust a hardcore elementmi. Šani valil tie svoje zbesilosti a hoci spočiatku nebolo počuť rytmičák, po upozornení zvukár rýchlo nedostatok odstránil a potom nič nebránilo plnohodnotnému zážitku z ich setu. Pištova gitara mala absolútne masakrálny zvuk – to bolo rezanie jak sviňa. Do toho Tomiho naefektovaná basa a Attilove škrekoty. No paráda. Aj ľudí pod pódiom mierne pribudlo a nebolo to len tým, že tam okrem Attilu a Tomiho stál aj Sili s gitarou... Skrátka sa prišli zabaviť a nasýtiť porciou viac ako chutného grindu. Skvelé to bolo.

PER CAPITA

Ďalšie poradie kapiel už nezaručujem, bo sa zmenil celkový playlist (veď my sme mali hrať záver spolu s The Citadel), tak som sa v tom stratil, no odohrali bandy, ktoré som buď poriadne nesledoval, abo ma neoslovili. Konkrétne KUNTA KINTE z Práglu som nejak neregistroval, COSTA COSANOSTRA z Germánie ma neoslovili, rovnako ako ich krajania PER CAPITA – jediné čo viem, že v jednej z týchto bánd búcha bicák maďarských DIN-ADDICT.

Prvou bandou, čo opäť upútala naplno moju pozornosť, bolo pražské trio punkerov pod názvom CRIPPLEKORPS. Hralo im to parádne a rovnako parádne znel aj basákov chorý hlas v kombinácii s gitarákovým krikom. Z pódia sa rinul svižný, jednoduchý (no nie primitívny) punk, ktorý kurevsky dobre šlapal a rozkrepčil hádam aj chromého. Český punk v tej najlepšej tradícii a kvalite.

Ďalšia banda, ktorá získala pozornosť preživších jednotlivcov (hoci viacerých asi skôr výzorom basáčky a vokalistky v jednej osobe) bola nemecká úderka VICTIMS OF CLASSWAR, ktorá v tvorbe mixovala metalový crust s blackovým prejavom, ktorý mal blízko k talianskym Opera IX. Hudobne to bola radosť počúvať, hoci po čase sa dala odhaliť istá schéma, ktorá sa v songoch opakovala, no gitarista valil do nás parádne riffy a vyhrávky, k čomu basáčka hádzala tiež super linky a masakrovala hlasom. Škoda, že bol vytiahnutý trošku nad nástrojmi, ich set by vyznel ešte o trochu lepšie.

O absolútna záver sa namiesto nás postarali „brňáci“ KULLERVO so svojím kuasvižným a krátkym setom plným krutého krastom olepeného hardcoru. Nebolo to zlé, no po dojme, aký zanechali vo mne nemci, to na mňa nejak už nezaberalo, ale vydržal som až do záverečných tónov s tou hŕstkou, čo ešte nezaparkovala do stanov, či do miestnej krčmy. Ja som, za opileckého spevu nesúceho sa nocou a miešajúceho sa s disbeatom revúcim celý večer od stanu s vege-jedlom, zvolil cestu do spacáku na prednom sedadle vozidla, bo moja vracajúca sa choroba nedovolila abych sa zložil kdesi v stane.

Noc divoká – stále ma čosi budilo (nádcha, kašeľ, stŕpnutá ruka či noha), ráno ešte divokejšie. Po vykonaní všetkých činností predchádzajúcich odchodu, nakoniec k nemu po troch hodinách aj došlo, tak len rýchla rozlúčka s príjemným organizačným tímom a cesta prebiehala opäť veselo a rýchlo a inak než plynulo, no šťastlivo sme dorazili – plní dojmov (aj iných vecí – ja aj soplov a vírusov, čo ma na dva dni o hlas pripravili) a snáď sa pošťastí aj ďalší takýto výjazd.

-Majto C.-

fotky -Siki-

CHAOS CONSPIRACY „Who The Fuck Is Elvis?“ CD 2013 (Overdub Recordings/Worm Hole Death/Aural Music)

Talianska scéna mi zatiaľ poväčšinou priniesla len prekvapivé momenty. Ako to boli kedysi v drsnometalovej oblasti staré albumy Bulldozer či Necrodeath, pred pár rokmi Ephel Duath, tak to boli v súčasnosti bandy Holy, Lights Up!, či práve prednedávnom Chaos Conspiracy. Koncertne absolútne neskutočný zážitok, no z albumu je to len o vizuálno ochudobnené, inak rovnako neuveriteľné zmietanie sa v prapodivných zákutiach skladieb tohto spolku. V rukách mám ich tretí album, pričom predošlý „Indie rock makes me sick“ som počul len na nete a debut „Out of place“ vôbec. Ich inštrumentálne, značne košaté a neuchopiteľné songy mi pripomínajú množstvo kapiel, ktoré mi v minulosti pozmenili vnímanie muziky zo žánrovo presne vymedzenej a skostnatenej na pestrú a multižánrovú, a muziku ktorých ma baví počúvať i dnes, pričom si zachovali stále svojskú a osobitú tvár.

Veľa naznačí už úvodný song „I don´t want be your Ipod“, kde sa prestrieda zopár skvelých inštrumentálnych partov. No hneď nasledujúci song „Manganello is not a dildo“ mi v niektorých riffoch pripomína legendu z našej oblasti pod názvom Imbecilofília, ale blízko to má aj k tomu, čo so svojou partičkou Primus predvádza basgitarový šialenec Les Claypool. „Walking on the SUV“ mi zas svojím charakterom pripomína inštrumentálne intermezzá progresivistov Mekong Delta na ich ranných albumoch. „Calogero theory“ je k duchu Imbecilofília asi najbližšie, hlavne plastické basové linky k nej majú blízko. Trumpetové pasáže mi zas silno pripomínajú českých experimentátorov Unnecessarity na ich nahrávke „Éxtasis“. Ďalší song „From the cage to the maze“ mi znie ako soundtrack k nejakému šialenému filmu, kde nie je núdza o zvraty, rovnako ako v tomto songu. „Stanislav give me the semtex“ má tak Fafovskú basovú linku a Marcelovskú decentne žblnkotajúcu gitaru, že nič iné ako reinkarnáciu Imbecilofílie z konca 90s pod názvom Disband mi to pripomínať nemôže. Úplne bez problémov by zapadla do materiálu na jedinej štúdiovej nahrávke „Priemyselný tovar“. Jazzrocková „Leibnitz was a liar“ je plná kvílivých zefektovaných gitár a uletených basových liniek. Každú chvíľu znie čosi iné (to je výsadou v podstate všetkých songov týchto talianov), stále sa niečo deje. Záverečná titulná „Who the fuck is Elvis?“ by kľudne splynula s tvorbou Primus, ale totálne – parádna basová linka, so skvelým rytmom bicích a jednoduchou, vkusnou gitarovou linkou, chvíľami mierna pasáž, chvíľami divočina... Čistá parádička.

Takéto albumy dokážem točiť stále dokola (a že to s týmto aj robím, veď má len niečo cez 23 minút) a neomrzia ma. Čo dodať?

-Majto C.-