Rok
uplynul ako voda vo Váhu a opäť som parkoval pri vchode do
Kempingu. Tentoraz sme
dorazili so značnou rezervou, tak sme v kľude našli miesto na
rozloženie stanov. Potom už nasledovalo tradičné zvítavanie sa
s rok nevidenými podobne sviatočne naladenými postavami
slovenského i českého podzemia. Ani neviem ako a začala
produkcia.
Úlohu
úvodného bandu festivalu tento rok prevzala martinská partička ZO
ZOO. V klasickej zostave basa, gitara, bicie a spev na nás
spustili drsné hardcorové výpeky s dvomi nasratými vokálmi
jak zo starých časov tohto žánru – vyhladenie do minúty. Na
úvod opäť raz viac ako dobrá vecička. Navyše ani Bibo za mixom
nepodliezol svoje štandardy a od prvého momentu zvuk
masakroval.
Nasledujúca
banda zvoľnila, čo sa intenzity týka. Kapela tvorená polovicou
Time Of My Life a v podstate aj polovicou Rúbaniska,
ANTISOCIAL SKILLS, vo svojej tvorbe pokračuje tam, kde skončili
s posledným materiálom „Social life is overrated“ práve
TOML. Hardcore-punk odkazujúci ku koreňom žánru, nesúci sa
v duchu Black Flag, Circle Jerks a pod. Pódiový prejav
uvoľnený, najmä basák si vystúpenie skutočne užíval, no aj na
tvárach ostatných bol badateľný spokojný výraz. Pre mňa veľmi
príjemne strávený čas.
S brnenskými
GODOT YOUTH už som tento rok mal čo to do činenia, a tak som sa na
ich set tešil. Markéta s Kocourom svojimi hlasmi opäť
dominovali nad hudobným doprovodom ostatných členov, no opäť to
bol skvelý, rýchly a agresívny hardcore-punk celok. Zas som si raz
spokojne chrochtal blahom.
RÚBANISKO.
Môžem ešte o nich povedať niečo, čo som už raz nepovedal?
Hudobne riadne nekompromisný punk, vokálne tiež, hoci sa mi zdalo,
že tento večer ide Dášovi z hrdla všetko mierne
melodickejšie ako som bol naučený. Dáša chŕlil síru aj medzi
skladbami a z jeho slov isto nebol nadšený minimálne
prevádzkar Kempingu, ale isto sa našli aj iní adresáti. Nasrato
a jedovato, nihilizmus a síra, ktorým ďalší rozmer
dodal parádne úderný zvuk. Patrilo by sa povedať, že som bol
unesený, no chlapi to berú ako urážku.... Bolo to tak hnusné, až
som si to užil.
Potom
som si zrazu spomenul, že v pauzách na pódiu tento rok
prebieha produkcia extrémnejšia v stane, tak som sa presunul,
aby som si vypočul značnú časť setu CARL GUT. Brnenský
kvartet do mňa narval power-violence v tradičnej zostave
bicie, gitara + 2 šialené spevy. Ich krátky, intenzívny set bol
pre mňa akurát.
Po
návrate k pódiu do davu punx začali liať tóny
topolčiansko-baťovkárski nestori ILEGALITY. Ponúkli prierez
tvorbou, ktorý nikoho nemohol uraziť. V prvej polovici som
slabo počul Tonkov spev, no postupne sa všetko dostalo na správnu
mieru a mohol som sa plne ponoriť do punk-parády duniacej
z bední. A že som si to neužíval sám, bolo vidieť zo
spokojných tvárí na pódiu aj pod ním. Jedna punková veselica.
Po
punku prišiel opäť výplach v stane v podaní
ostravských power-violence
kráľov Vikiho a Skuldu, aka PRUGELKNABE. Skulda driape struny
gitary a Viki tradične udáva rytmy skazy, do čoho obaja
vrieskajú. Myslím, že som počul vrchol večera v stanovej
scéne. Tento set bol absolútne devastačný.
NOVIJOT
POCHETOK z Macedónska sa potom mohli snažiť koľko chceli, no
minimálne polku ich setu vo mne doznievali dojmy z ostravákov.
Ich kalifornský melodický punk sa odo mňa odrážal jak kosa od
kameňa. Hoci staršie, rýchlejšie kusy ešte ako-tak pútali časť
mojej pozornosti, pomalšie veci z posledného albumu „Jas sum
zemja“ na mňa teraz nezaberali, hoci doma ich dávam v pohode.
Videl som ich naživo už 2krát a pozdávali sa mi, no tento
večer mali jednoducho smolu. Tak som to nesilil a počúval som
ich počas rozhovorov zo Simou z Not On Tour a Matteom zo
Slander.
Nasledoval
presun k stanu, kde mal pokračovať Viki so svojou ďalšou
bandou MASSOLA. Duo
bicie + saxík na trio doplnil Skulda s basou. Ich šialená
kombinácia grindu, noise a freejazzu pôsobí naživo ešte
ničivejšie ako z nahrávok. Skreslený saxík pomiešaný
s mazľavou basou a zbesilým buchotom rytmičáku a ostrým
rinčaním činelov tvoria lomoziace peklo na zemi. Asi prebudili aj
nebesá, bo ku koncu ich setu sa spustil silný dážď, ktorý ma
zahnal pred pódium (všetky sety v stane som sledoval okienkom
vedľa kapely).
Vystúpenie
izraelcov NOT ON TOUR sa tak vďaka počasiu o cca polhodinku
oddialilo, no na dobrej nálade im neubralo.
Z pódia lietali úsmevy pomedzi dažďové kvapky a spolu
s rýchlym melodickým hardcore-punkom rozsievali dobrú náladu
aj medzi pospolitý ľud, že sa nakoniec našlo aj zopár
odvážlivcov, ktorí sa vrhli do reťazí vody a užívali si
parádnu tvorbu tohto kvarteta z Tel Avivu. Mne sa ich set tiež
veľmi pozdával, Sima spievala jak bohyňa, všetko šlapalo, no aj
tak mi trošku chýbala Valérova gitara. Nový chlapík sa snaží
zahrať staré veci ako on, no chýba mu v nich jeho ľahkosť
s akou prechádzal z pasáže do pasáže. Možno je to len
moja rozmaznanosť, bo na novších veciach som to až tak nevnímal.
Každopádne som si ich tvorbu zas raz náramne užil.
Po tom,
ako sa na pódium vrútili benátski blázni SLANDER, sa rozpútalo
absolútne peklo. Na
kapele je počuť, aký neuveriteľný skok urobili za ten čas
odkedy som ich nevidel (cca 2 roky), odohraté turné na nich
zanechali stopu minimálne v suverenite a ľahkosti s akou
svoju hudbu podávajú nám ľuďom pod pódiom. Mohutné hradby
precíznych gitár a údernej rytmiky doplnené spevmi všetkých
druhov a vynikajúcou pódiovou show nenechali chladnými ani
ľudí dolu, ktorí si to napriek vrtochom počasia užívali s plným
nasadením rovnako ako kapela. Mám rád ten ich valivý hardcore
s občasnými thrashovými výstrelmi. Jedno z naj
vystúpení tohoročného Ffud festu.
Predposledný
set piatkového večera odohrali čadčianski veteráni THE PUBLIC
v zostave rozšírenej o druhú gitaru. Ak niekto čakal
set zložený zo
starých osvedčených hitovíc, bol sklamaný, to však nebol môj
prípad. Mám rád, keď fungujúca kapela neťaží len zo svojej
minulosti, ale hrá aj nové veci, čo bol prípad aj Publikov,
k mojej veľkej radosti. A že rovnako ako starinky, aj
aktuálna tvorba má čo ponúknuť. Dlhšie, členitejšie songy,
kde sa striedajú rýchle klepanice s pomalšími tempami,
intenzívne gitarové steny s vybrnkávaním. Myslel som, že po
sete Slander už ma asi nič tak nedostane, no Kysučanom sa to
podarilo. Ďalší z vrcholov piatkového večera.
Parádny
večer uzatvárali ďalší Benátčania HOBOS, ktorých už sme
mohli vidieť vlani v Trnave. S novým
bicákom do nás narvali ich švédskym death-metalom silne
napáchnutý crust´n´roll. Gitarák sádzal jeden severský riff za
druhým a spevák svojím hrdelným revom len dofarbil celkový
drsný výraz bandy. Ich výstup bol dôstojným zakončením
piatkovej prehliadky rôznych odnoží hardcore-punku.
Po sete
benátskych a ešte nejakých tých debatkách nasledoval už
len tradičný nocľah na zadných sedadlách a prebudenie do
jasnejšieho rána po prepršanej noci. Prebehli rozhovory, výmeny
dojmov, rýchle raňajky, hygiena a iné rituály, neskôr aj
tradičný obed v meste našej výpravy, aby sme boli v areáli
včas pred započatím sobotnej hudobnej produkcie. Chilli kontest
som ani tento rok nestihol posledovať, zato som prebrázdil distrami
a objavil niekoľko vecí, po ktorých moja duša už dlhšie
túžila...
Relatívne
načas potom produkciu spustila bratislavská parta RIGHT TO KILL,
ktorá nás oblažovala severským crustom s hutným zvukom,
ktorý ma aj vcelku dosť bavil, no ku koncu už som mal dojem, že
by mi aj stačilo. Čiže tak o 2-3 songy menej a dojem by
bol excelentný. Inak sa mi to vážne pozdávalo.
Popri
debatách som sledoval (len sluchom) vystúpenie rakúskych
squatterov FUCK THIS BAND a nemôžem povedať, že ma dostali.
Miestami som z ich hardcore-punku bol unesený a miestami
sa mi naopak zdal úplne priemerný a ničím výrazný. Snáď
ešte niekedy na nich narazím a poopravím si mienku, či už
jedným, či druhým smerom.
Tretí
na pódiu stáli mladíci a mladucha SAMORAST, s ktorými
sme sa pred časom delili o čas v Spišskej a už tam
ma ich tvorba viac ako nadchla. Skvelý, výživný a nápaditý
hardcore-punk, ktorý chytí za pačesy a len tak nepustí. Ako
po prvýkrát, aj pri tomto stretnutí sa mi dušou rozliehal
príjemný pocit, že ešte stále existujú zoskupenia, ktoré ma
dokážu príjemne prekvapiť. Excelentní inštrumentalisti
a parádni aranžéri, ktorí svoju tvorbu dokážu skvelo podať
naživo. Opäť v závere zaznel cover od Výboru Věřejného
Blaha a koniec. Opäť raz pocit, že by som zvládol aj
dvojnásobnú porciu ich tvorby.
Set českých
ska-coristov JET8 som počúval z kempu pri balení stanov, bo
aj tento rok sme chceli dodržať tradíciu posledných rokov a odísť
v noci domov, keď šofér (ja) bude cítiť, že nastáva čas.
Videl som ich už niekoľkokrát, preto som obetoval ich vystúpenie,
no môžem povedať, že aj v kempe ich veselé skákačky
s dychovou sekciou zneli dobre. Nabudúce si ich niekde opäť
rád vychutnám zblízka.
Ďalší
set už mi ale nesmel
uniknúť, bo na bandu EMPTY HALL OF FAME som sa tešil odkedy som
zistil, že tento rok budú hrať. Ich tvorbe som postupne prepadol
na minuloročnom splitku s pražákmi Thalidomide, aby som si
nakoniec pozháňal aj ich predošlú sedmičku “The road“.
Parádny valivejší hardcore, mierne melodickejší a miestami
emotívnejší. K skvelej muzike patrí aj skvelé vystúpenie,
keď v poslednom songu spevák s basákom zliezli medzi
baviacich sa ľudí, aby basa nakoniec skončila na krku jedného
tešivca, ktorý do nej mimorytmovo chvíľku búšil. Skvelá
vecička aj naživo a podľa reakcií nie som jediný, ktorý
v tvorbe tejto sympatickej partičky cíti vplyv Have Heart.
THE
WILDERNESS. Punk rock
ako sme zvyknutý. Divoký, neučesaný a surový. Tu by môj
popis ich vystúpenia mohol skončiť, ale neskončí. Bo ako už
býva zvykom, aj keby všetky ich koncerty boli rovnaké skladbami,
nikdy nebudú dva rovnaké Denisovými rečami medzi skladbami. A tu
mu šla karta neobvyklým spôsobom. Dokonca aj nové songy sa
zahrali. A zaujali. Trnavskí divosi stále tí istí uvedomelí
sympaťáci, pritom stále iní. Dobrý setík.
Po vystúpení
trnafských som sa chystal najesť, no medzitým sa na pódiu
pripravili RUTKA LASKIER, ktorých som na jar zmeškal v Trenčíne,
tak som bol veľmo zvedavý, bo som na nich počul dobré ohlasy. Od
prvého riffu ma mali. Nádherný, prenikavý zvuk dvoch čistých
gitár a emóciami kypiaci revo-spev posadené na skvelej
rytmike. Úžasné pasáže ma pohltili a svet prestal
existovať. Pre mňa absolútny vrchol tohto ročníka. Do dnešných
dní mám zimomriavky, keď si na to spomeniem. Nádhera.
Rumunskí
slugisti VVVLV potom u mňa nemali šancu. Ich pomalá špinavá
muzika bez basy sa mi pod kožu nedostala. Počul som tam zopár
nádejných nápadov, no chýbali mi tam tie spodné bubloty . Snáď
si našli dosť uší, ktoré ich vystúpenie potešilo.
Nemcov
HIRNSAULE som počúval zo sedadla v aute, bo som bol už mierne
unavený z celodenného postávania, chodenia a knísania
sa v hypnotizujúcich rytmoch, no ich úderný hardcore-punk
v najlepšom duchu Dead Kennedys mi oblažil dušu vrchovato.
Rýchle, krátke songy plné skvelých nápadov a spevom
nafrázovaným v Biafrovskom štýle, to ja skrátka môžem.
Pre všetkých uctievačov pôvodných DK môžem tento band len
vrelo doporučiť.
Aj set
nasledujúcich Chorvátov PASMATERS som sledoval zozadu, no ich
muzika tiež lahodila môjmu sluchu. Špinavý old schol
hardcore-punk s mierne nathrashovatelými gitarami a agresívnym
spevom nemôže nikdy nudiť.
Podľa výzoru sú borci starí harcovníci chorvátskeho punku
(ostatne, gitarák hrá aj v bande Public Disgrace, ktorí tu
tiež pár rokov nazad túrovali spolu s personálne prepojenými
Nulla Osta) a na ich prejave je to počuteľné. Suverénny
výkon.
Potom
prišla na rad banda, ktorú som naživo videl už niekoľkokrát
(ostatne, každý kto zažil, asi nikdy nezabudne na ich pamätný
set vo vnútri v bare počas lejaku na prvom Ffud feste) a isto
si aj v budúcnosti rád pozriem. THE BORING z francúzskeho
Štrasburgu. Pätica sympaťákov (s nováčikom na basovom poste)
hneď skraja rozbesnila krv v mojich žilách svojím rýchlym,
melodickým hardcorom. Opäť vystúpenie plné pohybu, energie
a nasadenia, pričom spevák Kik nezabudol ani na kontakt
s ľuďmi a trefné prejavy medzi skladbami. Ja im to
skrátka žerem aj na živo aj na albumoch. Milujem túto kapelu
a ich muziku.
Naším
posledným tohoročným vystúpením bola rozlúčka THE CITADEL.
A že bola ako sa patrí. Pod pódiom nedočkavo postávali davy
ľudí, ktorí chceli rovnako ako kapela, aby to bolo veľkolepé.
A bolo. Zaznel prierez ich tvorbou, od prvého dema po posledný
7-palec. Kapela vo vrcholnej forme, energia sálala z pódia a
ľudia sa bavili a vracali jej energiu späť. Keď znel
posledný song
„Nekričte“, kričali snáď všetci ľudia. A potom ticho.
Smutný okamih, no čarovný. Kapela, ktorá za tých pár rokov ušla
veľký kus cesty, zrazu skončila. Dúfam, že chlapi čoskoro
rozbehnú niečo, čo plynulo nadviaže na okamih, kedy skončili.
Ďakujem za všetky tie zážitky z ich hudby a z ich
vystúpení.
A po
rozlúčke s mojou naj slovenskou kapelou posledných rokov
nadišla aj rozlúčka s festivalom. Energie už mi vážne veľa
nezostávalo, tak som odpískal odchod. Nasadli sme do vozítka
a stratili sa v tme.
Na
záver chcem poďakovať organizátorom tohto sviatočného
a jedinečného víkendového stretnutia slobodných duší za
to, že to stále robia a robia to stále lepšie. Ďalej
kapelám za skvelé produkcie a kuchtíkom za excelentné
papaničky, ako aj distrárom za široku ponuku pokušení pre
audiofilov. A samozrejme aj všetkým mojim priateľom,
kamarátom, známym aj neznámym za príjemné dialógy a trávenie
času.
Len jednu
výhradu si neodpustím: nabudúce si tie vaše cigarety napchajte do
prdele. Kto to tam má pod pódiom furt dýchať?
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára