DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


pondelok 28. augusta 2017

FFUD FEST #8

Ako už niekoľko rokov po sebe, bol plán aj na tohtoročný august úplne jasný. FFUD FEST v Seredi je pre nás už ako rodinná akcia a chodievame sem s Monikou pravidelne ako na dovolenku. A tak ako už takmer každý rok tak aj teraz sme dostali pozvánku aj s hukotom. Tento rok sme sa prezentovali v kolaborácii s našimi milovanými Supraphon Family, ktorý plánovali nastúpiť komplet v trojici aj s Laurou, takže o poriadny humbuk by malo byť postarané. Pôvodný plán vyraziť v piatok už hneď po príchode z práce je trochu narušený nepredvídateľnými okolnosťami, nuž on si to život zavše zariaďuje bez ohľadu na naše plány. Prichádzame tak do areálu kempingu podvečer okolo ôsmej. Na pódiu akurát začínajú RBNSK a tak si pri zabíjaní kolíkov na náš víkendový plátenný apartmán, pospevujem refrény „vám musí jebať“ alebo „ja som nihil, čistá nenávisť....“. Moja pozornosť sa tento rok uprela hlavne na Fast´n noise stage v stane, ktorý mal tento rok vo vlastných rukách Tomi z Alea Iacta Est a line up bol veruže nabitý poriadnymi paľbami v znamení krátko rýchlo a hlavne hlučne. A verte, že každá jedna z kapiel sa tejto úlohy chopila zodpovedne. Kvalitu aparátu v stane mi ako prvý dali pocítiť Carl Gut, aj keď ich stíham už len na posledné 2-3 skladby. Presunieme sa hlbšie do centra diania, ochutnávame fantastické jedlo, z bohatej ponuky bolo naozaj z čoho vyberať, a celý večer dávam hlavne pozor na program v stane. Prugelknabe šliapli na plyn hneď od prvého úderu a otáčkomer držali vo vysokých obrátkach po celý čas ich krátkeho no o to viac intenzívneho setu. Skulda a Viki odpalovali jednu bombu za druhou s minimálnymi pauzami a v stane to aj vďaka silnému a hutnému zvuku vrie ako v kotli. 
FUCK THIS BAND
Massola mala hrať v stane hneď po nich no, toto mi z doteraz nevysvetliteľného dôvodu ušlo. Po nadšených reakciách tých čo túto hlúpu chybu nespravili som to aj patrične ľutoval. Program v stane uzavrie Sedem Supraphon Minút Family Strachu v úplne tej najkompletnejšej zostave akú sme tento rok dali do kopy. Hralo sa mi dosť ťažko pretože som sa hneď z úvodu nekontrolovateľne do toho oprel klasicky prepálil začiatok. Po pár minútach som už dychčal ako zdochýnajúci kojot a zvyšok som už len nejako dobuchotal a zmizol v závetrí. Počas celého koncertu stále niečo padalo, ľudia sa váľali po zemi, rišovy basa viac nehrala ako hrala, no Marchinovci nelenili a hučali čo to dalo, takže vo finále vlastne dobrý chaotický bodrel. Pódiu som dnes večer veľa pozornosti nevenoval no The Public som si určite nechcel nechať ujsť. Môžem úprimne a zodpovedne prehlásiť, že u mňa bol toto jedným z vrcholov tohto ročníku. Playlist postavený zo starších aj novších vecí maximálne naplnil moje očakávania. Zvuk, o ktorý sa na hlavnom pódiu starali Mirči SPK a Bibo Vomitor bol čerešničkou na torte a počas celého festivalu som nepočul kapelu, ktorá by čo sa týka zvuku znela zle. Medzitým sa celkom rozpršalo a vzhľadom na zvyšujúcu sa únavu sme po Publicu potichu zaliezli do spacákov. Ráno mi nedá spať plný mechúr ktorého obsah sa stále otravnejšie pýta von. Chcem nechcem musím opustiť teplo vyhriateho spacáku. Vonku sa celkom vyčasilo, dokonca slnko vykukuje a takto to pokračuje celý deň. Chilli contest minulý rok ukojil Adrikove zlomyseľné ja a tak si pripravil aj na tento ročník zabijácke extrémne štipľavé pochutiny. Dôkladne sa pripravili však aj tí, ktorý jeho výzvu prijali. Adrik len zúfalo a neveriacky krútil hlavou čo všetko tých pár dobrovoľníkov vydržalo a neostalo mu tak nič iné ako každému s obdivom potriasť rukou. Hudobný program otvorili crustový Right to Kill z Bratislavy. Za bicími Janči z Radiation, s gitarou za mikrákom Potkan ...... ........ ........ .... .. Rakušáci Fuck This Band aj s pár svojimi skalnými pod pódiom predviedli punk as fuck v pravom slova zmysle. Všetci pod parou, total punk image s čírami a zablatený až po uši. Samorast je pomerne nová kapela zo stredného Slovenska. Hudobne to bol melodický emotívny hard core s vybrnkávačkami a rýchlejšími pasážami na striedačku. Nemôžem povedať, že by práve toto bol môj krígeľ piva, ale aj napriek tomu sa to počúvalo fajn.
THE WILDERNESS
Zato Wilderness, tak to som si vychutnal. O tejto bande sa hovorí stále viac, koncertov pribúda habadej a aj tu potvrdili že to neni len taká hocijaká blbá náhoda. Hneď od prvej skladby sa priestor pred pódiom riadne zaplnil čo len pomohlo vystupňovať energiu ktorá z kapely sršala po celý čas. Výborný set špinavého punku, srdnatých textov v rodnom záhoráckom dialekte a štipľavé úprimné príhovory k veci. Páni...klobúk dole!!!!! Po Wilderness som sa pomaly začal sústrediť na pokračovanie nájebovej časti festivalu v stane. No tak ako to včera perfektne fungovalo, že sa hranie v stane striedalo s hraním na pódiu cez pauzy tak sa to dnes od prvej kapely prekrývalo vďaka časovému sklzu. Prišiel som tak o set Medication Time čo ma celkom dosť škrelo keďže som ich naživo ešte nevidel. No nič budem striehnuť ďalej, raz to musí vyjsť. Rabies som si už nenechal ujsť a ako náhle som začul prvé tóny zo stanu, tak som drel dnu, pretože tu bola naozaj každá sekunda drahá. 
BETON
Rabies maximálne naplnili moje očakávania a dostal som presne to čo som chcel. 20-30 sekundové paľby bez zbytočných špekulácii, krátke jednoduché postupy, minimalistické bicie, klepačky a sypanice. Dokonca sa vyťahovali aj nejaké staré songy na želanie. Videl som ich po dlhšej dobe a chalaniskom to stále ide veľmi dobre. Karak z Budapešti som videl pred mesiacom na ich domácej pôde v Dureri, tu v stane má však všetko úplne inú atmosféru. Teraz to bolo hlučnejšie a špinavšie čo len pridalo na energii. Marci, čo chytí do ruky na to zahrá a to nie len tak hocijak. Mláti do bicích ako zmyslov zbavený a vyťahuje klepačky s rýchlymi prechodmi bez mihnutia oka. Toto bol fast core grind v rýchlych obrátkach a s nasadením života. Prach nestihne poriadne usadnúť, už ho rozvíria S.O.T.E. a tento krát veru poriadne. Kurva toto bol masaker nájeb brutal grind najviac na svete. Jednoduché, intenzívne a priamočiare rúbanice ktoré ti vystrelia dekel z gebule. Atmosféra v stane vygradovala na maximum a miestami som už vážne čakal, že sa celý stan na nás zdrbe. Ľudia sa štverali po stojkách, vrážali do seba hlava nehlava, lietali vzduchom, revali do mikrofónov no proste kotol po akom túži každá jedna kapela. S.O.T.E. je maďarský allstars band založený z členov Human Error a Chappa´ai. Mal som šťastie vidieť ich už tretí krát, ale toto už asi nič neprekoná. Na záver dajú nové songy zo čerstvého splitu s Raw Noise Apes a v stane ostáva spúšť. Každý kto vychádza von, vyzerá akoby opustil centrifúgu. Verím, že nielen u mňa bol toto vrchol celého festivalu!!!!! Beton to na hlavnom pódiu rozbalili vo veľkom štýle. Naposledy som ich videl práve tu pár rokov dozadu. Zostava sa od vtedy trochu zmenila, tak som bol zvedavý, no obavy opadli hneď po prvých skladbách. Valivý, death metalom napáchnutý crust mangel šlapal ako tank, ktorému nič nestojí v ceste. Najviac ma bavili tie ťažké stredotempové bolt throwerácke pasáže, ktoré v spojení s hutným zvukom doslova valcovali. S poslednou skladbou dopijem posledné dúšky piva a týmto končím sobotný večer. Nedeľné akustické triezvenie sme mali ako podmaz pri raňajkách, balení stanu a rozlúčke s organizátormi a ostatnou haveďou ktorú som zase nesmierne rád videl tato pokope. Čo dodať na záver? Snáď už len poďakovať Pipovcom, Radkovi Tomimu a všetkým, ktorý sa akokoľvek podieľali na bezchybnom priebehu tohto ročníku. Bolo to vynikajúci víkend a už teraz sa teším na FFUD FEST numero 9.

Jan IP

Žiadne komentáre: