Epko
ďalšej mladej fínskej bandy zakúpené na ich koncerte v našej
rodnej, kde zanechali dojem, no vďaka mojím chaotickým
myšlienkovým úletom sa k nim vraciam až s ročným
odstupom. Rovnako ako naživo, aj na nahrávke mladíci ponúkajú
tradičný fínsky prasopaloidný hardcore-punk s dnešným
znením, hoci to nie je až taká sypanica ako napr. Haistelijat,
skôr jednoduchší šľapavý smer ako napr. Ydinperhe či
legendárny Rattus. „En minä“ začína pomalším rozjazdom, no
inak je to rýchly song, s mierne melodickým nádychom, kde
basa drží svojou linkou spodky a gitara sádza ostré riffy
„Elämämpelko“ je zas rýchla rezačka, s mierne thrashovou
gitarou, s kvílivými, kostrbatými sólami, ktoré tomu dávajú
punc neučesanosti.
B-čko otvárajúca „Leireille“ je svižná thrashovina v gitare
s pekným šľapavým punk rytmom a mierne vydarenejším
sólom, no stále z toho sála pekná špina, k tomu ten
kričaný spev, no čisté Fínsko. No aj tak je najsvižnejšou
položkou záverečná „Aikapommi“, ktorá sa rozbehne hneď na
začiatku a úplne bez kompromisov a spomalení presviští
až k záveru, kde sa nachvíľku zasekne v prechodoch, aby
sa v sekunde zas vrátila do zbesilosti a s kvíliacou
gitarou k záveru. Neviem, čo viac o tomto ep-ku napísať.
Fínsky hardcore-punk musíš cítiť, ten šmirgeľ na koži, to
mrazenie pri škrípajúcich sólach, ten zrýchlený tep pri tých
neúprosných rúbaniciach. Nič pre milovníkov melodiky, iba ak
riadne špinavej, kostrbatej a chladnej ako samotný sever.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára