Ďalšie
z očakávaných splitiek skončilo predminulú jeseň v mojich
pazúroch. Zišli sa na nich dve moje dlhodobo obľúbené kapely.
Obe majú spoločný, okrem vzájomnej spriaznenosti, aj ženský
element vo svojich radoch. Obe ponúkli svoje aktuálne (vtedy)
novinky. Obal je tradične spracovaný na úrovni. Obsahuje texty
oboch kapiel ako v rodnom jazyku, tak aj anglické preklady +
tradičné popisky k ich významom. Mám rád obaly spracované
týmto štýlom.
GATTACA
ponúka 2 songy vo svojom tradičnom štýle, kde sa miesia prvky
emotívneho hardcoru s ťažkým, metalickým crustom. Textovo ide o
akýsi koncept, kde oba texty súvisia s právami žien v súčasnej
situácii, keď sa za ich ochranu skrývajú kadeaké pomýlené
názory mužských jedincov. Najsmutnejšie je, ak si človek
uvedomí, že ani 2 roky od vydania tohoto splitu sa situácia
nielenže nezlepšila, ale je to ešte horšie, keď už aj cirkev
chce rozhodovať o tom, ako so svojím telom majú ženy naložiť.
Absurdistan ako sa patrí. Späť k hudbe samotnej. “Přišel
čas vymést vlastní zádveří” začína pomalým rozbehom s
mierne melodickou linkou gitary v pozadí a skvelou basgitarou. Až
po chvíli nastane zmena a bicie ženú vpred preludujúce gitary,
striedajúce sa vyhrávky. Ku koncu sa cez dialog Lady s Blumom
spomalí a song ukončuje sampel, cez ktorý sa postupne napojí vec
druhá, “Moje telo”, ktorá začína pomalou vybrnkávanou, no
stále silno mohutnou úvodnou časťou, po ktorej vzápätí príde
víchrica gitár a zbesilých bicích. Do toho Lada reve svoje
posolstvo, svoj vlastný manifest. Besnejšia vec ako prvá, no
rovnako dobrá. Na záver znovu mierne spomalenie a ticho.
ROSA PARKS z
Orlové ponúka na druhej strane 3 veci so svojím typickým
rukopisom, ktorý rokmi získava konkrétnejšie poznávacie znaky.
Úvodná “Limity vzájemnosti” prekvapí až rockovým riffom
gitary, ktorý roztočí kolotoč parádnej punkovej muziky plnej
skvelých ostrých, no aj tlmených gitár a výraznej rytmiky v
podobe úderných Winylových bicích a Blankinej nápaditej basy.
Vzhľadom na “vek” nahrávky ešte počuť dvojhlasný spev
Blanky s Danom. Textovo ide o stav odcudzenia, izolácie jednotlivca
od okolitého sveta v bezpečí svojho virtuálneho spoločenstva
priateľov. Holt doba už je taká. Nikto nekladie otázky, nikto
nehľadá odpovede. Druhá “Slepá ramena” začína svižnejšou
časťou, po ktorej príde mierne spomalenie nasledované pefektnou
melodickou vyhrávkou gitary a úplné spomalenie, kde mi Blankin
melancholický spev trošku atmosférou pripúmenie bezútešnosť
ranej tvorby Michaels Uncle. Potom znovu zbesilosť v duchu Tupak
Amaru a zakončenie songu drsnou klepanicou. Textovo o dopade konzumu
na svet. Povedané stručne, v skratke, no jasne. Posledná “Sami
tvoříme svět” je melodickejšia strednotempovka, ktorá mi
stavbou a vyznením trošku pripomína veci poliakov Dezerter, no s
jasnými poznávacími znakmi Orlovákov. Ani v tejto veci sa
neodflákla textová časť, ktorá je o apatickom prístupe majority
spoločnosti, ktora sa “nechá niesť prúdom s oddôvodnením, že
nič aj tak nezmôže”. Smutná realita, ktorá prežíva ešte aj
dnes a s takýmto prístupom k životu sa s ňou stretávam na každom
kroku.
Jednoducho
skvelé (žiaľ, stále aktuálne) texty od oboch klapiel. Doplnené
ešte lepšou muzikou. U oboch kapiel sa jedná o (pre mňa) vrchol
ich tvorby. Ktorá ma kvalitatívne stúpajúcu tendenciu. Ak stále
niekto nepočul, nevie o aký kus kvalitného anarcho-hardcore-punku
(Rosa Parks), či metalického crust-hardcoru (Gattaca) sa
ochudobňuje. Gattaca už má novinky vonku (ešte som ich nepočul),
tak dúfam, že čoskoro dajú do obehu aj Rosa Parks.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára