Hoci
crust či d-beat nepatria k mojím favorizovaným subžánrom
punku, dokážem si aj tu nájsť nejaké chutné sústa. Jedným
takým je aj tento album britských špinavcov Cry Havoc, ktorý síce
neprináša nič nové, no prirodzene lezie do ucha tak dokonalo, že
nikdy nemám to srdce nedopočúvať ho až do konca. Spätnou
väzbou uvedený „Bred to die“ sa hneď zvrhne do silno švédskej
záležitosti a páchne mierne po Wolfpacku, okrem masívneho
zvuku gitár aj miernymi vyhrávkami, k tomu drsný chrapľavý
vokál. No lahôdka, čo pomastí bachor. V podobnom duchu sa
nesie aj zbytok songov. Rýchle tempá prestriedané spomalenými
pasážami, hutné riffovačky, občasné vyhrávočky, či krátke
sóličko, to všetko stalé podporené tým hlbokým hrdelným
revom. Príjemným spestrením je záver strany A v podobe
Sabbathovskej záverečnej časti songu „Wolves“ ako aj
v rovnakom duchu sa nesúci úvod B-čko otvárajúcej
„Drowning“, ktorá sa po chvíli rozbehne do ukrutnej crustovej
víchrice a po krátkom sóličku v závere ju hneď
vystrieda strednotempová dupanica „Buried alive“. Skrátka, ide
to dobre do ucha a tá necelá polhodinka uplynie vždy ako nič
za spokojného pomľaskávania a pokyvovania hlavou.
Album,
ktoré síce nič nové neprináša, no nikoho neurazí, skôr môže
potešiť tým, že v podstate ani nemá slabšie momenty.
Ako hovorím, nie je ich v tejto odnoži veľa, čo mi tak
extrémne chutia.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára