Do rúk
a uší sa mi dostal druhý album nemeckej hardcore-punkovej
úderky, na ktorom trojica pokračuje tam, kde skončila na debute
„Part ache“. Len sa mi zdá, že viac vsadili na
nekompromisnejšiu a zemitejšiu časť svojej tvorby
z minulosti - také boli moje prvotné dojmy, keď som ju
párkrát vypočul. A hoci úvodná „Everytime geradeaus“ je skôr
z tých miernejších vecí (najmä úplne prvá pasáž), je to
riadna divočina. Divočina, ktorej podmanivosť treba postupne
povylupovať z toho rinčiaceho lomozu gitár a bicích
a jedovatého vreskotu speváka. V podstate v každej
z tejto desiatky skladieb je čosi „chytľavé“, no je to
zabalené v trojobale, cez ktorý sa treba prekúsať a príde
lahodná odmena. Občas cítiť priame prepojenia na staršiu tvorbu
(úvod „Charades“, no celá vec by úplne zapadla do debutu, abo
aj prvú stranu uzatvárajúca bezmenná inštrumentálka), no
prevláda besnenie a treba viac vypočutí, aby sa objavila
podmanivosť v tom zhluku hluku. Nervy drásajúce burácanie
gitary bolo aj pre mňa na niekoľko pokusov nepreniknuteľné, no
teraz si stále viac vychutnávam tú pestrosť aranží, spleť
emócií v závojí revu. Baví ma stále viac tento ich
emotívny hardcore v stredných tempách, to trilkovanie gitary
a dunenie basy striedané s nekompromisným, skresleným
riffovaním a nasraným štekotom slov v nemčine (no nájdu
sa aj pasáže v angličtine). Povedal by som, že čo sa gitary
týka, kapela si ide svojou cestou – v tomto mi to pripomína
kanadských miláčikov White Lung, len nemci nezachádzajú až do
takej psychedélie, no jednoznačne je to niečo osobité. V tomto
žánri sa až tak extra neorientujem, no nepoznám veľa podobných
kapiel. Komu sa pozdával prvý album, isto prenikne aj do tajov
tohto a zamiluje si ho ako ja. Hlavne netreba dať na prvý
dojem, bo je to skok do tmy, no po prvotnom šoku nasleduje už len
nebeská jazda peklom a jeho zákutiami.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára