Nemecká
scéna je pre mňa veľkou neznámou, tak sa vždy poteším, keď
natrafím na nejakú fajn kapelu. Inak tomu nebolo ani pri tejto
bande, keď mi pri ich sete na Ffud feste prestalo biť srdce
- v okamihu posledného tónu z pódia som letel
obehať distrá, kto má nejakú ich nahrávku v ponuke.
A rovnako
sa mi zastavuje srdce aj trištvrte roku po tom, čo som túto platňu
priniesol domov a prvýkrát spustil. Tvorba tejto nemeckej
trojice sa dá hodiť do šuplíka emotívnejšie ladeného hardcoru.
V tomto duchu sa nesie hneď úvodný inštrumentálny song
„Crevasse“, ktorý v pomalšom tempe príjemne nabehne
a miernou melódikou uvedie k druhému songu „Wakefield“,
ktorý je ale naopak od začiatku brutálny a rýchly
s uškriekaným vokálom a ostrou gitarou, no v tretine
ho utne pasáž, kde hrá len basa a spevák tam deklamuje niečo
čomu nerozumiem, bo nemecky neviem ani trt, no znie to veľmi dobre,
ako aj zbytok songu, ktorý sa už potom nesie v miernejšom
tempe. V podobnom sa nesie aj nasledujúci „Looks like
freedom“, ktorý začína vybrnkávačkou, ktoré sa mi tak
pozdávajú v songoch galanťanov The Citadel. No moja absolútne
najobľúbenejšia vec z albumu má číslo 5 na A-strane
a nesie názov „Au revoir Tristesse“. Je to nádherne
vygradovaná inštrumentálka, ktorá ma ohromila už na sereďskom
vystúpení, kde po pomalšom jednoduchom nábehu basy s bicími
postupne trojica muzikantov vrství tóny až to skončí
v záverečnej, mrazenie vyvolávajúcej mohutnej pasáži.
Tomuto kúsku však predchádza tiež skvelý song „These rare
moments“, kde sa striedajú vypätejšie časti s pocitovejšími.
Úvod druhej strany obstaráva najdlhšia „Zwang Abwärts“, ktorá
akoby priamo naviazala na záverečnú pasáž poslednej veci
z A-čka, čiže je hneď od prvého momentu energická
a urevaná, s burácajúcou gitarou a duniacou basou.
Skvelo znie aj stredná časť, kde v jednom momente len basa
hrá jednoduchú linku v doprovode bicích, aby na niekoľko
momentov zmĺkla a ďalej pokračoval len klepot bicích, ktorý
po chvíli zmietne ďalší burácavý riff gitary s basou. Tiež
jeden veľmi dobre vystavaný song, kde je stále čo počúvať
a stále sa čosi deje. Nebudem rozpitvávať všetko, len ešte
prezradím, že „No one but myself“ je asi najväčšia rúbanica
albumu, no ani tá sa nevyhla zmenám tempa a nálady
a záverečná „Crevasse 2“ svojou miernou melodikou čistej
gitary, dokola opakujúcej jeden riff za doprovodu zvoknohry,
príjemne uzavrie tento náladami nabitý album.
Skvelá vec
táto platňa, hoci asi nie na každodenné počúvanie, ale náladu
teda dokáže urobiť...
Na prvý
album kapely je „Part ache“ viac ako skvelý. Možno urobí dobre
fandom kapiel ako napr. Esazlesa, ale aj iným, ak sa nenechajú
odradiť počiatočným chaotickým dojmom...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára