Vôbec netuším, kde začať.
Tak fajn, Joel Connell pôvodný bubeník Man is the Bastards, alebo Pissed Happy Children a mnoho ďalších, pán, legenda, ktorá stála pri zrode hudobného štýlu powerviolence, a ktorého názov by sa nemal používať pokiaľ nepochádzaš z Kalifornie sa obklopil hudobníkmi a vytvoril kolektív, s ktorým dokázal ako sa dá tento štýl oživiť od jeho vzniku na prelome 80. a 90. rokov.
Dobrá blbosť však?
Takže máme tu zoskupenie veteránov z kapiel ako No Comment, Gasp, spomínaných Man is the Bastards, ktorí nahrali album položený na základoch pôvodného pv. Celé je to poriadne okorenené experimentom, elektronikou, modulárnym syntetizátorom, bass klarinetom, tenorovým saxafónom, samozrejme neuveriteľnou súhrou dvoch basgitár s nezameniteľným, kultovým vokálom Andrewa Beattie.
Zase blbosť, čo?
Jednoducho je tu kolektív hudobníkov, ktorí stáli pri zrode powerviolence nahrali jeden veľmi zaujímavý album, kde sa ich korene nezaprú a rozvinuli to do podoby, ktorú je pre mňa dosť ťažké opísať, pri tom sa to počúva veľmi dobre a na nič sa to nepodobá. Dobrá polovica songov je inštrumentálnych so zaujímavými nosnými témami, kde by si škatuľku pv veľmi ťažko hľadal či rozoznal a tá druhá tam síce spadá, ale nie je to úplný extrém, skôr dokonalé premyslené postupy.
Stále blbosť?
Nevadí. Kredity patria Philovi Vera z Despise You za mix, Gregovi Wilkinson momentálne basa v Autopsy za mastering a vydal si to sám Connell na svojom labely Black Claw v spolupráci s Transylvanian recordings v niekoľkých farebných prevedeniach vinylu s priloženými plagátmi z koncertov tohoto zbastardizovaného kolektívu. Vskutku výnimočné dielo o 15 chodoch.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára