Keď mi
Erik kedysi poslal prvú ukážku z pripravovaného nového
albumu, bol som prekvapený posunom, aký kapela urobila od prvého
albumu „Before and after“ a to nehovorím o tej ceste
od demáčových čias. Keď po dlhšom hľadaní vhodného
vydavateľa album konečne vyšiel a vypočul som si ho celý,
zostal som s otvorenými ústami. Napriek časovému odstupu
a výmene polovice zostavy, kapela pokračuje v smere
vytýčenom už v závere predošlého cd.
Hneď
počiatočná pomalá
pasáž v úvodnej inštrumentálke „Fake“ zdrapí za hlavu
a núti ňou kývať po celý čas, aj keď sa song mierne
rozbesní. Parádna Groove-mašinéria, ktorá pokračuje aj
v nasledujúcom songu „Even god denial“ s rovnakou
intenzitou a tlakom. Gitary si pekne riffujú a sádzajú
skvelé vyhrávky, k tomu parádne nafrázované bicie, ktoré
sú s gitarami zosynchronizované neskutočným spôsobom.
Zafarbením hlasu speváka to tu trošku ťahá k vplyvom bratov
Abbotovcov a ich najznámejšej bandy Pantera, no hudobne tam
viac cítim Damageplan (a okrem pár momentov aj hlasovo), čo mi
hneď nasledujúci song „The conqueror“ potvrdzuje. Pekne
vygradovaná vecička, ktorá sa v stredných tempách plíži
a hryzie, aby sa v závere rozbesnila a udupala nás
v rýchlom tempe. Hneď nasledujúca „Skinless beast“ mi
v strede potvrdila aj ďalší z vplyvov, ktoré tam cítim
a tým je „The Blackening“ Flynnových Machine Head. Ten
sekaný riff s pískačkou by sa krásne vynímal aj na tomto
albume. K tomu šťavnatý drsný spev, ktorý to celé parádne
dofarbuje. A to nesmiem zabudnúť na úvodný skoro až
bluesový gitarový motív, ktorý to celé náladou ťahá do delty
Mississippi, rovnako ako ťahavé záverečné sólo. Nehovoriac
o sampli v úvode „Devil speed“, ktoré Erik doprevádza
decentným klepaním divného parytmu. Ženský gospel je uťatý
besnou klepačkou a vrniacimi gitarami. Grindujúce pasáže
s mihotajúcimi sa pravačkami sa menia s decentnými, kde
gitary kreslia parádne linky. Tento song asi najviac nadväzuje na
predošlý album Dogmanov. Návrat do vôd MH nastane hneď
s nasledujúcou atmosfericky sa pokľudne vinúcou „Oxidizer“,
kde si gitary pokojne sekajú takty, občas zaburácajú, no celkovo
song pôsobí menej komplikovane a priamočarejšie. „Shock till
you drop“ má rovný rytmus songu „Fuck you“ Damageplan
v slohách a podobne menej komplikovanú štruktúru, kde
slohy sú v kontraste s valivejšími refrénmi.
„Absolution, no progress“ je opäť pomalšia vecička s ráznymi
zmenami pasáží, no stále dostatočne vražedne vyhladzujúca.
Predposledná „Collapse“ má hutnosť a húpavosť Fear
Factory, niektoré riffy sú priam beštiálne. Song patrí
k technickejším. Jemný úvod záverečnej „Dead man
walking“ mi opäť evokuje Damageplan, ktorí tiež svoj, žiaľ,
jediný album „New found power“ tiež uzavreli pomalšou vecou
„Soul bleed“, len tá bola celá pokojnejšia. Mŕtvy muž po
jemnom úvode hryzie a buráca ostrými gitarami a hutnými
salvami bicích. A v duchu predošlej tvorby si to
v pomalšom tempe nekompromisne hrnie ku konečnej, kde zavládne
zvuk dvoch čistých gitár, ktoré to celé uzavrú.
Výborný
materiál, nápaditý a kompaktný. Veľkými pozitívami tohto
albumu sú prepracované kompozície plné skvelej hudby, ale aj
vyvážený zvuk, kde nič zbytočne nevyčnieva a všetko hrá
ako má. Prínos nováčikov do celkového prejavu kapely je
neprepočuteľný. To, čo v minulosti len v náznakoch
vystreľovalo z besno víriacej brúsky, teraz naplno buráca
a duní. Metal. Ale totálne nadupaný. Počúvam pol roka
a stále si ho užívam ako „poprvé“. Myslím, že naša
scéna nemá veľa podobných kapiel ako táto. Dúfam, že na ďalší
album nebudem čakať toľko rokov...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára