Jedno
zo zabudnutých splitiek, ktoré som jeden čas točil dokola, no
potom som ho omylom založil, aby som ho konečne našiel na mieste,
kde som nepredpokladal, že by mohlo byť. Čo je tak zvláštne na
tomto v kartónovom sieťotlačovom obale
ukrytom vinyle? No predsa muzika.
Stranu
s indiánskym náčelníkom obsadila, aj príznačne na jednu
časť neslávnej epochy dejín odkazujúca svojím názvom, kapelka
z Práglu Woundead Knee.
Kvintet svoju trojicu songov začne bez vytáčok a úvodná
sypačka „Člověk nečlověk“ dáva na známosť, že táto
partička je pekne nasraná a nekompromisná vo svojom prejave.
Nad kvíliacimi, riffujúcimi gitarami a rýchlo klepotajúcimi
bicími dominuje naliehavý ženský štekot, v refrénoch
podporený výkrikmi mužských hrdiel. Najviac sa mi ale pozdáva
song druhý „Voják“, ktorý je spestrený sekmi a spomalením,
ale aj výraznejšou gitarovou vyhrávkou, pričom si stále
zachováva agresivitu a nekompromisnosť. Posledná vec
„Svoboda“ je opäť nasranosť par excellence, kde sa striedajú
rýchle časti s ešte rýchlejšími. Škoda, že netuším
o čom asi spievajú, bo som nikde nenašiel čitateľnejšiu
formu textov, no ich časť bookletu ich pre môj slabnúci zrak
obsahuje len v nečitateľnej drobnej forme a sluchom som
ulovil len nejaké útržky. Iba záverečný text som objavil na
bandzone kapely a je o väznenom indiánskom aktivistovi
Leonardovi Peltierovi. Vcelku zaujímavá (a v tomto žánri
u nás nie veľmi obvyklá) téma. Každopádne vzorka pražských
znie dobre. Možno trošku zrozumiteľnejšia artikulácia by pomohla
zlepšiť možnosti zaujať odkazom aj pre nás slepnúcich jedincov,
no celkový dojem je dobrý.
Kolegovia
na druhej strane tiež ponúkajú trojpoložkový materiál, ktorý
sa pohybuje v mierne melodickejších vodách a voľnejších
tempách. „Přírody pláč“ je klasický hardcore-punk
s agresívnym
dvojhlasom a parádnymi melodickými vyhrávkami, hoci ju otvára
thrashový riff jak sviňa. Celkovo je to ale drsná záležitosť.
V chytľavosti melodických vyhrávok a parádnych drsných
riffoch nezaostáva ani nasledujúca „Boj“. Trochu v tom
cítim vplyv Kritickej Situace (myslím súhru gitár, bo zvukovo je
to mierne drsnejšie, o speve nehovoriac), no je to značne
hrubozrnnejšie. Možno preto viac vynikne melodická vyhrávka
v závere. „Faktor skázy“ po pomalšom rozbehu nabehne do
tempa, no potom sa zas spomalí a atmosféra zhustne.
V záverečnom zrýchlení gitarák odpáli rezké sóličko
a koniec. Obe bandy ponúkli vkusnú ochutnávku svojej tvorby,
je na každom, či začne snoriť po ďalších. Ja veruže hej...
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára