LE BAIND DE MAID „Mlčím, zapomínám“ CD 2011 (Venus Flag Records)

V jeden všedný sobotný večer sa mi v trenčianskom Boogie-čku stalo niečo nevšedné a neočakávané. Na pódium sa postavilo trio vcelku nenápadne pôsobiacich týpkov, ktorí po krátkom zvučení nápadne strhli pozornosť tých zopár prítomných. Opantali nás svojou tvorbou plnou emócií... Tých neviem koľko chvíľ ich setu som sa preknísal v tranze so zimomriavkami po celom tele a zvuk ma opantával a zmietal mojím vnútrom. Neskutočný zážitok, akých by som rád podstúpil aj viac, keby bola možnosť.

A rovnakú produkciu zaznamenali aj na cd. Tvorba tohto tria vo mne vyvoláva podobné pocity, ako keď som prvýkrát počul „Vyhlídky a konce“ Esazlesa, abo singel Remek. Rovnako ako spomenuté partičky aj Le Bain De Maid narábajú s podobným výrazivom. Od prvých tónov songu „18“ sa ma začnú zmocňovať tóny čistej mierne naefektovanej gitary. Jemné, tiché pasáže, kde basa vykresľuje jemné melódie a gitara žblnkoce, sa striedajú s búrlivou riavou tónov a rachotu bicích vo vypätejších častiach, ktoré ešte k dokonalosti dopĺňa spevák Kosi svojím naliehavým hlasom, ktorý však neznie až tak nekompromisne ako u ich žánrových kolegov, ale aj tak miestami jeho intenzita dosahuje značný stupeň drásavosti a zúfalstva. Jednoducho paráda. Hlavne je tu spev používaný ako posledný doplnok k dokonalosti výrazu a nie ako ústredný prvok, čo necháva pekne vyniknúť nosným hudobným motívom, pôsobiacim miestami až post-rockovo zasneno, ktoré sa opakujú s rôznou intenzitou. Veľmi dobre znie druhá „16“, ktorá začne práve snovou pomalou pasážou, aby sa postupne rozbehla do svižnejšej časti s „manchester-rytmom“ bicích, načo zosilní aj gitara a pridá sa naliehavé deklamovanie textu, potom zas kľudnejší part s príjemnou vyhrávkou a stále dokola – priestoru tu majú borci dostatok – song má čosi cez 10 minút. No mojou najobľúbenejšou vecou je nenápadná tretia vec ukrytá pod názvom „17“, ktorá začne nevzrušivou nenápadnou melódiou, aby sa v refréne dostala k vypätému volaniu speváka. Text znie dosť osobne, čo dodáva jeho prejavu na uveriteľnosti. Potom zas burácanie emócií a šum činelov a kovový štrngot basgitary do šialených gitarových plôch a zrazu ticho. A o podobné pasáže nie je núdza ani v ostatných troch songoch kolekcie. Ja som pri albume „Mlčím, zapomínám“ strávil už niekoľko príjemných chvíľ a isto som ešte neskončil. Tak ak sa radi utápate v melancholickejších hudobných odnožiach, neváhajte a tento titul si zadovážte! Tých 41 príjemne strávených minút za to stojí.

-Majto C.-