FFUD Fest# 4, 9.-10.8. 2013 Sereď,Kemping

 

Znovu raz ubehol rok plný drobnejších klubových akcií, aby nastal čas hlavného sviatku roka, čiže FFUD FEST a jeho štvrté pokračovanie, kde som tradične nemohol chýbať..Príchod do rozhorúčenej Serede niečo okolo tretej, čiže v čase najväčších páľav, spôsobil, že sme sa rozhodli nerozbaliť stany. Potom zvítanie a podobné milé povinnosti....

K programu:
O úvod sa tradične postarali organizátori BARNEY GUMBLE – „vác jak pop“ ako sa patrí, znovu úvod obstarala novinka, znovu rýchly hardcore-punk, znovu Maťo reve o život, znovu Radko s Pipom šlapú, znovu pán Úsmev mece kútikmi úst do všetkých smerov a obsluhuje basu... Už by svetlo světa konečne mohla uzrieť aj dlhoočakávaná split-vinylka…
DOWNSTREAM - mladíci z Trenčína s Bošom na poste gitaristu predviedli modernejší hardcore, no našťastie dostatočne svižným a bez priteplených spevíkov v refrénoch. Konečne som si ich raz mohol vychutnať s poriadnym zvukom. Pohyb na pódiu aj pod ním - paráda...
Pri sete emo-hardcoristov VIA ANIMA sme mali dopĺňanie energie pri aute, no znelo to preparádne, len sa mi to zdalo krátke, ale bol som neskôr ubezpečený, že naozaj hrali minimálne pol hodiny... Ja by som v tom prípade zniesol aj hodinu, tak príjemne to na mňa pôsobilo...
Potom na pódium vtrhli TIME OF MY LIFE s novým basákom a perliacim Kubom - jeho preslovy sú skrátka veľmo vydarené a trefné (hoci pred Not On Tour v Oblude mal ešte lepšie). Potešil ma ich set, kde sa po čase znovu objavili aj staršie rýchlejšie veci, v kombinácii s „oldschoolovo znejúcimi“ perlami z posledného matrošu Social life is overrated to pôsobilo maximálne dobre...
TELEFON - čo dodať? Pre mňa prvý vrchol festivalu s besne poskakujúcim Ctibom a parádnym deadkennedyovským punkom z Vraha... Ťažko popísať túto zmes inteligentného punku s českou alternatívou – treba počuť a nechať preniknúť do seba…
Nasledujúci izraelci KIDS INSANE sa zas stali pre mňa príjemným prekvapením. Ďalší príjemný melodický hardcore punk s old school nádychom – mistami ako Black Flag či inými prevažne americkými bandami počiatku 80s – pôsobilo to na mňa podobne pozitívne jako set brazílcov O inimigo v Trenčíne pár dní dozadu, či set ich krajanov Not On Tour před dvomi rokmi tu - čistá chuťovečka...
Blaváci BETON mali kulisu, aká sa k ich súčasnej tvorbe síce veľmi dobre hodila, no ostatných vôbec nepotešila - silný dážď s občasnými veternými poryvmi a do toho ich crustom napáchnutý, švédsky death metal s chrastivými gitarami a disbeatovými tempami. Predtým ma to príliš neoslovovalo, no teraz ma to aj bavilo... Asi im ešte dám šancu a obzriem sa po čerstvejších nahrávkach…

A.O.K.

Potom nastala neustávajúcim dažďom vynútená pauza v programe (prvý ročník sa opakuje)… Po presťahovaní aparátu dovnútra sa pred tváre nedočkavcov postavili taliani STEP ON MEMORIES a predviedli niečo podobné, ako na prvom ročníku The Boring - spustili besný hardcore, čo rozpútalo šialenú show v celej miestnosti - ľudia lietali pod stropom jak handry, davom sácalo a zmietalo na všetky strany. Oproti spomenutým frantíkom boli S.O.M. ešte rýchlejší a menej melodickí, no znelo to skvelo. Paráda - aj hudba, aj atmosféra...
Potom prišli na rad náhradníci zo ZA, aka RATS GET FAT (náhradníci berte len formálne, bo hudobne to bolo plnohodnotné). Ich metalom reznutý hardcore vraždil a atmosféra, čo navodili taliani sa držala aj naďalej. Peco odspieval podstatnú část setu zo vzduchu, kam sa dostal aj basák, ktorý pobehoval medzi ľuďmi. Pekný set, ktorý kapela opäť raz začala songom na úvod najvhodnejším, čiže „Starec“...
Po nich o svoju pozornosť hlasito žiadali personálne spriaznení HOPELESS YOUTH a brutálna zmeť tiel a vlnenie davu mohlo pokračovať. Hudobne opäť hardcore s metalovými prvkami, ktoré oproti nahrávke neprebíjali ten hardcore až tak - zvuk výrazne zmohutnel najmä vďaka druhej gitare. Povedal by som, že to bol taký rýchlejší hardcore s melodickými metalovými gitarami a brutálnymi vokálmi – niečo ako švédi Raised Fist. Ďalšia skvelá kapelka na žilinskej scéne...
Poslední sa pred ľud (hoci už značne preriedený) nadránom postavili STERCORE s ex-Embolism-áckymi gitarákmi a grindom napáchnutým moderným metalom - chvíľami ma to ohromne bavilo a miestami zas naopak nudilo, ale prevažovali pozitívnejšie momenty...
A potom už len nejaké debatky a krátko pred svitaním do postieľky, teda do môjho minivozítka na zadné sedadlá zaujať polohu skrčenca v mohylách z dôb dávno minulých....

Sobota začala narovnávaním skrčenca a spokojným úsmevom pri spomienke na piatkovú noc... Potom hľadanie preživších v davoch zombíkov a vydali sme sa na cestu k mestu na príjamcio-vylučovací rituál, vďaka ktorému sme opäť nestihli Dášov set, tentokrát s Rúbaniskom. Ale som veľmo rád, že som nepremeškal prvý open air set LUTRA - to vážne stálo za to - parádny zvuk, skvelé nasadenie, výborné výkony... Ich crust hardcore znel maximálne zabijácky a šľapal jako stroj Maťov hlas v kombinácii s Oliho vokálmi znel masakrálne, rovnako ako dokonalo režúce gitary s občasnými melodickými linkami, ktoré boli najvýraznejšie v spomalených pasážach… Nemám slov - prvý sobotný set a hneď mi sánka klepoce o kľúčne kosti...

To nasledujúci rakúski DETERMINATION so spevákom čo vyzeral jak Strapatý mali ťažkú úlohu, no aj ich hardcore mixnutý s thrashíkom znel fajn (miestami mi to pripomínalo Minor Threat a podobné kapely – najmä hudobne, bo tie pivá na každom kroku príliš nešli dokopy s SxE odkazom MT), malo to energiu a zbytočne to nebolo dlhé...

O ďalší pokles sánky sa postarali borci z PASKUDA. Pamätal som si ich ako nejaký uvrieskaný core bez hlavy a päty, no toto som teda nečakal - parádny fastcore s crust a grind vplyvmi, skvelé gitary hnané parádnymi bicími, do toho hysterické vreskoty doplnené o chrchloty basáka - čistá parádička...

CONTROLLED EXISTENCE

Ďalší set patril "českým" fastcorerom CONTROLLED EXISTENCE s ženským hrdielkom (Peťa z IP má ďalšiu parádnu následovníčku) a bolo to teda že úplne fest parádne vystúpenie. Krátke intenzívne songy, no dostatočne nápadité – ani neviem ku komu by som to prirovnal (paralela s IP sa pýta sama, no nebudem ju podkladať aj ja len kvôli ženskému hrdlu), ale to vôbec nevadí. Radosť byť tam, a užívať si to...

Kvôli ceste k bankomatu do mesta som zmeškal set chorvátov DJ & THE WOOTCHYAK, čo ma potom aj trochu mrzelo, bo som cestou späť počul posledné dva songy a tie zneli dosť zaujímavo, no každý bol iný, tak som si nevedel zaradiť, čo asi tak kapela mohla hrať, ale vraj to bol melodickejší hardcore, čo ma sroalo o to viac, bo po nich nasledujúcich nemcov CHEVIN som odzýval, bo ich fastcore bol pre mňa absolútne nezáživný a oproti Controlled Existence aj silne o ničom...

CHEVIN

  Rovnako na mňa pôsobili aj nasledujúci angláni HUFFIN´ PAINT - asi cca po troch songoch som zhruba vedel o čom bude zbytok setu a veruže som ešte viac ľutoval, že som sa do mesta nevybral v týchto chvíľach...

Nasledujúci švédski mladíci CIVIL OLYDNAD predviedli o čosi záživnejší model punk-hardcoru severského strihu v duchu predkov, no radosť mi naplno vrátili až češi GATTACA, ktorí kvôli neprítomnosti dvoch kapiel nastúpili skôr. Druhý vrchol sobotného dňa a silný zážitok - ich muzika je čosi neskutočné - plná emócií a zvratov a hoci nie som vegan, pri ich sete som vždy vo vytržení - skrátka vedia svoje postoje a názory podať... Hudobne aj vokálne skvelo odprezentované vegan hardcore s masívnym soundom dvoch gitár a účelnej basy, podporené Ladinym naliehavým prejavom s Blumovou výpomocou v refrénoch… Pekné, intenzívne a naliehavé…

Nasledujúce juhokórejské trio MYMANMIKE predviedlo šťavnatý thrashcorový set, na rozdiel napr. od holanďanov The Shining skôr melodickejšieho charakteru... Rýchle, krátke songy, zdvojené vokály basáka s gitarákom – Príjemné thrashcorové vystúpenie...

Potom prišli na rad TUMMO a ich stoner hardcore. Znovu ťaživé gitarové riffy, do toho valivé bicie a urevané vokály (kombinácia riffov Black Sabbath či Cathedral s hlasom napr. Doom) – všetko znelo parádne a nútilo k spokojnému pokyvovaniu a pohupovaniu, no nemasakrovalo to. Osobne som bol zvedavý ako to vyznie vonku, a hoci formálne znelo všetko fajn (mnohí boli z ich setu maximálne unesení), no mne chýbal ten tlak gitarovej hradby a dunenie bicích a mrazenie z revu, čo som pociťoval pri ich sete v pekle v Šali... Tu sa všetka sila prejavu akoby rozplynula v priestore, no aj napriek tomu to bolo jedno z najlepších vystúpení tohoto ročníka…

Potom konečne vystúpili omeškanci THE FIGHT z poľských krajov a narvali do nás (nielen) feministicky angažovaný hardcore punk so slečnou za mikrofónom... Krátke, rýchle vypaľováky, ktoré sa s ničím nesrali a behom polhodinky bol koniec. Popravde, zniesol by som aj viac…

Nemci JUNGBLUTH sa svojím screamo-hardcorom s parádnymi inštrumentálnymi pasážami postarali o ďalšie milé prekvapenie. Jednoducho paráda, hlavne bicák prekvapoval tým, čo všetko sa dá zabúchať do jedného motívu a nerozsypať pritom súdržnosť songu, ale ho parádne vygradovať... Hlavne v pomalších, emotívnejších pasážach som pociťoval silné mrazenie a potešenie zároveň. Ďalší príjemný zážitok sobotnej noci a povinné zaobstaranie muziky „na doma“…

Maďarských grinderov JACK som počul prvýkrát v živote a priznám sa, že ma dostali. Niesom extra grindovo založený, no ich set ma príjemne hladil. Grindové pasáže sa striedali s rýchlymi fastcorovými výjazdmi, do toho vokalistov rev a skvelé hopsavé gitary… No paráda. Budem sa musieť poobzerať p ich nahrávkach, bo som si istý, že doma to tiež nebude len bežná jednotvárna ddrviaca masa…

Posledný set (pre mňa) tohtoročného sviatku obstarali ABORTION – novšie věci v duchu modernejšieho grindcoru striedané starými brutálnymi mince-core vyhladzovákmi, opäť skvelý zvuk nastavovaný Liborovými inštrukciami z pódia - toto ja skrátka môžem vždy, songy o vážnych i nevážnych veciach uvádzané nevážnymi preslovmi Lepru s Bibom - čarovné....

Potom už len rozlúčka s každým, čo mi prišiel do cesty (najmä organizátorov som osobitne musel vyhľadať a poďakovať osobne za zážitok roka) a odchod domov... Kvôli únave som musel oželieť vystúpenie HOPSASALA a 7 MINÚT STRACHU, čo ma aj mrzelo, no nejak som to už nedával a spánok v aute ma znovu nelákal... Krása, krása, krása.... Nechcem ďakovať všetkým, ale poďakujem všetkým: všetkým, čo to pripravili, všetkým čo sa zúčastnili, všetkým, čo odohrali, všetkým čo si to užívali a všetci sa vidíme o rok...

-Majto C.-   , Fotky: -Lepra-

SEDEM MINUT SUPRAHON FAMILLY

 HOPSALA hrali strašne krčovite, naviac v kuse vypadávali gitary, basa, proste chaos, čo sa aj odzrkadlilo na ich výkone a na chlapcoch bolo vidieť otrávenie z koncertu, čomu sa ani nečudujem. Zato split koncert SEDEM MINUT STRACHU/ SUPRAHON FAMILLY bol pre mňa zážitok. Parádne spojenie, klasického noise s noise core, proste malo atmosféru jak hrom. každopádne pre mňa vrchol festu! -Lepra-

Dobro Došli