Začiatkom
90s som sa dostal k množstvu nahrávok kapiel, o ktorých
som potom už nikdy nepočul, pričom to, čo som mal,
bolo úchvatné. Jednou z nich bola nahrávka „This Isn´t Me“
partičky 411 (Four One One), ktorá v tomto žánri patrila
k mojím topkám popri „You“ od Goverment Issue, „Start
today“ Gorilla Biscuits či „Perfection of desire“ Shelter.
Žiaľ, samostatný album sa mi už potom zohnať nepodarilo, no som
vďačný aj za túto kompiláciu, ktorej je súčasťou. No na moje
rozčarovanie ju vydavateľ poňal chronologicky, tak kým sa
dostanem k samotnému albumu, treba najskôr vypočuť 2 songy
z debutového 7-palca „Say it“ a 1 z nejakej inej
kompilácie. „Under fire“ je rýchlejší song s melodickým
refrénom v strednom tempe. „Those homophobic“ som poznal už
z albumu. Je to vec v stredne rýchlom tempe s gitarou
v duchu GB, s dobrým, krátkym sólom. „Life minus me“
je pomalšia záležitosť, trošku v duchu NoMeansNo (myslím
ich pomalšie, melancholickejšie veci) abo Fugazi. Celkom sa mi táto
(pre mňa v podstate nová) vec pozdáva.
Potom
už prichádzajú na rad lahôdky z albumu. Odštartuje známy
riff a svižné tempo „Face the flag“.
Melodický hardcore v tejto podobe ma berie aj dnes rovnako ako
pred rokmi. „Blackout“ začne pomalšie, no po pár taktoch sa
tempo vráti do rýchleho. Rovnako ako v prvom songu, aj tu
prídu na rad spomalenia, kde dostane priestor basa, no aj gitara
súka neskutočné party. Titulný song sa nesie skôr v pomalších
tempách a znie ako typický deväťdesiatkový hardcore –
pomalšie tempo, drsná gitara, zborové spevy a kurevská
chytľavosť v každom momente. „Self help“ je rockovejšia,
melodická pesnička, ktorá trochu odľahčí náladu albumu pred
drsnou hardcorovkou „Destroy the dream“, ktorá sa preženie
k refrénu s pomalými sekanými pasážami a naliehavým
spevom, aby sa vzápätí zas rozbehla do rýchlej slohy, ktorá
ukončí stranu. Ak si odmyslím spev, táto vec mi trochu pripomína
Suicidal Tendencies v období „Join the army“. Druhú stranu
otvorí pomalšia, melancholická „The naked face“ s parádnym
smutným spevom a skvelými gitarami, ktorá ku konci trošku
naberie na intenzite a nasranosti. Potom znovu zaznie „Those
homophobic“ a v podobnom duchu a tempe sa nesúca „Our
father“. Dve skvelé, členitejšie veci plné dobrých nápadov,
ktoré sa dobre dopĺňajú. Basová linka otvorí pomalšiu „Show
me“ s deklamovaným spevom a parádnou, jednoduchou
gitarou. Záver albumu patrí opäť trochu svižnejšej
a melodickejšej „Carnal knowledge“ s kričaným
refrénom. Do dnešných dní ma tento album neskutočne baví ako
celok a to som ho počul neviem koľkokrát. Dokonalosť!!
Po
doznení posledného titulu z albumu sú tu ešte tri bonusovky.
Živák „Flesh“ je trošku nevýraznejšia vec (najviac asi vďaka
zvuku). „Mad at myself“ je rýchla punkovka bez výraznejších
komplikácií, ktoré
boli príznačné pre ranné obdobie Government Issue. „State
violence, state control“ v strednom tempe sa od originálu
líši len spevom a čistejším zvukom, hoci gitara znie pekne
nasrato aj v podaní 411. Áno, hádate správne. Posledné 2
songy tohto výberu sú coververzie od Government Issue a Discharge
z rôznych kompilácií.
Radšej by
som síce prijal samostatný album kalifornských hardcorákov, no aj
toto
je lepšie jak nemať nič. Kto náhodou nepozná a potrebuje
rozšíriť obzory o hardcore 90s, toto je študijný materiál
najvyššej kvality.
-Majto C.-
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára