DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám.


sobota 23. augusta 2014

SOKEA PISTE „Ajatus Karkaa“ LP 2011 (Karkia Mistika Records, Mouse Records, Trujaca Fala)

Ak poviem Fínsko, každý si hneď predstaví buď starý doom metal 90s, či funeral-doom nultých rokov, abo starý 80-kový prasopaloidný punk-hardcore. Tvorba tejto partičky sa však nehodí do žiadnej z týchto škatuliek, hoci je to tiež punk, no nečakajte žiadne závratné rýchlosti. Hneď úvodná, titulná vec „Ajatus karkaa“ vám pekne rozkope ksicht svojou surovosťou a špinavým zvukom dvoch gitár, do čoho hrá basa jednoduchú vyhrávku a spevák s basákom sa prekrikujú za lomozu bicích. „Askel syrjään“ síce aj začne v svižnom tempe, no po chvíli sa zmení do pomalého nasekaného rytmu a začnú kriky a naliehavé ťahavé spevy v refrénoch – celé sa to párkrát zopakuje, ku koncu sa pod všetkým tým špinavým lomozom objaví gitarová vyhrávka. V podobnom tempe a duchu sa nesie aj nasledujúca „Muotta“, kde sa opäť ozýva spev basáka. No ozdobou prvej strany a v podstate aj jednou z ozdôb celej kolekcie je pomalá „Psykiatriaa“, s pomalým ťahavým úvodom, po ktorom len bicie klepú čudný rytmus (jak staré Nomeansno), do toho vrzgoce naefektovaná basa a spevák deklamuje svojím naliehavým hlasom. Po chvíli sa pridajú aj kvílivé gitary a skladba postupne graduje a naberá na intenzite, napriek tomu, že stále ide v pomalom tempe. Úplne mrazivý zážitok (dokonca aj naživo bol tento song neskutočný). „Vieraantuneet sopeutuneet“ rozbehne zas trošku svižnejšie tempá a gitary burácajú unisono. Tak stopka v strede, kde za doprovodu jednej gitary spevák odspieva jednu vetu, pôsobí mimoriadne spestrujúco, hoci potom opäť buráca v plnej intenzite. „Umpikuja“ rozbehnutá basovou linkou, na ktorú sa nalepia sonické steny oboch gitár a burácanie kotlov, do čoho začne spev – znie to skvostne a pekne k tomu sedia aj kontrastné refrény s normálnym rytmom a unisono gitarami. Druhou ozdobou je záver strany a celého albumu, temná „Musta laatikko“ s dramatickým úvodom, kde zas prišli k slovu kotly a jednoduché gitary s deklamovaným emotívnym spevom (pod pojmom spev však u tejto bandy nečakajte žiadny sladký hlások, ale vysoký zachrípnutý hlas, ktorý sa snaží dostať zo seba kvantá emócií), skladba postupne rastie a rozpína sa, keď sa ozve refrén, kníšem sa vždy v tranze jak zombík a kričím so spevákom „musta laatikkoooooo...“. Skvelo je popáchaný aj záver, keď pri repetitívnom opakovaní jednoho motívu postupne stišujú nástroje – no šleha nehorázna. Ak si doma radšej pustíte Rudimentary Peni či Nomeansno namiesto Discharge či G.B.H., skrátka, ak máte radi nevšednú muziku, neváhajte ani na moment, keď kdesi uvidíte tento album, abo plagát na koncert Sokea Piste. Isto nebudete ľutovať...

-Majto C.-



Žiadne komentáre: