DEATH FIST

DEATH FIST bol jeden z prvých xeroxovýh fanzinov na Slovensku venujúc sa extrémnej muzike. Vznikol v roku 1991 a pravidelne a nepravidelne aj s prestávkami vychádzal až do roku 2005, keď jeho existencia bola nadobro ukončená. Tu bola obnovená jeho činnosť vo forme blogu. Túto stránku ,robia fanúškovia hudby, ktorý si recenzované produkty kupujú sami! Nie sme viazaný žiadnym dlhom voči vydavateľom a kapelám!

sobota 30. novembra 2013

Okthober fest – Starý Smokovec, 15.-16.11.2013 Casa Dolce

Jesenný čas láka do vysokých tatier nielen turistov a nadšencov vysokohorských dobrodružstiev. Na jeden víkend sa už 5 rokov po sebe premieňa Starí Smokovec na hard core centrum vďaka akcii nesúcej názov Okthober fest.. Všetko je pripravené tak ako sme zvyknutý už z predošlých ročníkov a jedinou zmenou je, že tento rok je akcia v novembri. Trochu sa obávam počasia no všetko nakoniec 
RUBANISKO
 vychádza skvele a  je dokonca ešte krajšie ako po minulé roky. Posádku sme rozdelili do dvoch skupín na žiarsku a zvolenskú. Tá prvá je pod tatrami už niekedy poobede a my čo sme museli ešte odmakať pár hodín v otrokárňach prichádzame až podvečer. No nič sme našťastie nezmeškali, dole sa akurát všetko pripravuje a tak máme v kľude čas ubytovať sa v útrobách hotela Casa Dolce. Chvíľu po nás prichádza ďalšia banda z našeho okolia Jakubyskovského charakteru, ktorý dostávajú izbu hneď vedľa nás a každému je hneď jasné, že o zábavu núdza nebude haha. Ideme to omrknúť dole, kde sa pripravuje prvá kapela tohto hlučného víkendu, Nostalgia. Je to taký celkom slušný melodický hardcore punk, ktorý nevybočuje z klasických zabehnutých koľají. Je z toho cítiť nasranosť a mladícku dravosť čo je pre tento štýl nevyhnutné. Ľudí postupne pribúda, všade je nejaký známi a stretávam sa tu dokonca s kamošom z vojenských čias, ktorého som nevidel 13 rokov. Je to veľmi príjemné vidieť sa po tak dlhej dobe. Zakecávam sa a ani si nevšímam, že Rúbanisko to už mastí na plné gule. V trojčlennej zostave sa už pár krát predstavili a tak to už nieje žiadna novinka. Daša s obráteným slovenským znakom na tričku drhne basovku o stošesť a spieva jeden nihil song za druhým. V žalúdku mu najviac leží MariánKO KOTleba a jeho sympatizanti a pri skladbe, ktorá je venovaná práve jemu rozhadzuje medzi ľudí letáky s nie príliš 
ROXOR
 lichotivým obsahom. Ako ďalší sa pripravujú Distax. Ich set však celý prekecám a prichádzam akurát na posledný song. Po nich nasleduje crust mangel z crow townu Roxor. Tu je to dnes ich jeden z posledných koncertov pred dlhšou pauzou. Ešte sa len zvučia a pred nimi je už plno nedočkavcov, nažhavených na ničivé tornádo. Od prvého úderu cítiť, kto drží žezlo pevne v rukách. Všetci sú vpredu maximálne natlačený na roxorákov no a tí veruže nikoho nešetria. Málinko cítiť že chalani spolu dlhšie nehrali no aj tak je toto pre mňa vrchol dnešného večera. Matúš reve texty priamo do xichtu rozvášnenému davu, Turco mláti do bicích ako diabol a spoločne roztáčajú jeden crust kolovrátok za druhým. Posledné dva – tri songy vypúšťam a idem sa pripraviť, keďže po vranovčanoch nastupujeme my s naším hlukovým komandom. Dnes sme tu zas s našimi kumpánmi Marekom a Jankou Marchinovými. To čo sa však udialo dole bol náš zatiaľ najväčší prúser. Zlyhávala technika a veľká vďaka patrí dobrákovi, ktorý nám hneď na úvod z nepochopiteľných príčin povyťahoval z predlžováku Radovu hlavu a nejaké Marekove veci. Taktiež zvukár trochu zazmätkoval a stiahol na mixe volume a až po mojom napomenutí všetko vrátil späť hehe. Proste sa to riadne sralo a nemalo to vôbec nič spoločne s hlukom a našou predstavou poriadneho bordelu. Na izbe to po všetkom preberáme pri pive, flaške tvrdého a špekoch, vďaka čomu nám uniká posledná kapela večera, Moonbusters, na čele s organizátorom Kubom. Ani zďaleka to však pre nás neni koniec večera a po Casa Dolce sa motáme do skorých ranných hodín. LP disco afterparty má na starosti kto iný ako Kubo, ktorý vyrehotaný za gramcami púšťa jeden lepší hit ako druhý. Tancuje sa, popíja sa, debatuje sa až nás totálne vyčerpanie bachne do postele.

Tatranská chránená zver
Ráno sa na počudovanie budíme všetci celkom v pohode, žiadne ujmi na zdraví ani otravy alkoholom a tak sa pri raňajkách kuje plán na tatranský tour. Každý rok chodievame na Zámkovského chatu, kde som mimochodom minulý rok nedošiel pre pomstu bohov hehe, tak Monika navrhla Sliezsky dom nech máme trochu zmenu. Je teda rozhodnuté, rýchlo zisťujeme vlak a balíme pár veci nutných ne prežitie v horách. Neskôr zisťujeme, že sme zabudli pribaliť tu najdôležitejšiu vec, pálenku, čo bolo sklamaním celej tatranskej grindovej výpravy. Cesta hodina a pol nonstop do kopca poriadne preveruje našu kondíciu. Na slizkom dome oddychujeme, väčšina skupiny si dáva pár pív, my s Monikou volíme radšej teplý čaj. Prejdeme sa okolo Velického plesa, urobíme pár fotiek a schádzame späť do Smokovca. Po cca hodine a pol už sedíme v svišťa, kde si dáme večeru (jedlo inak nič extra) a vraciame sa zmorený na miesto činu. Líham do postele a odpadávam. Budím sa tesne pred začiatkom prvého interpreta. Dáša von Flaša má moje veľké sympatie a jeho folk punk ma vždy príjemne pobaví. Tak ako včera večer, tak aj dnes ostro a bez servítky komentuje „úspech“ 
ČAD
 banskobystrického fašistu. Sám so svojou španielkou prehadzuje listy s textami a vyberá niekoľko songov zo svojho bohatého repertoáru. Po Dášovi to rozbaľujú sväto jurský drugsfree draci a dračica Čad. Tí mali povodne hrať už včera, no kvôli Pištovým rodinným záležitostiam to presunuli na dnes. Čo napísať tu. Všetci čo ich poznáte viete, že Čad nemôžu zahrať zle. Ja si samozrejme najviac užívam hru bubeníka Valéra. Sledovať ho za bicími, ktorým dáva poriadne na frak je pre mňa vždy nesmierny zážitok. Ale samozrejme aj výkony ostatných dvoch členov, súrodencov Chrappových sú na maxime. Zahrajú všetky možne songy aké vás len napadnú a všetci spoločne s nimi hulákajú refrény ako piče idú do polusu, mercedes značky 666, alebo nejebte mi život, ja chcem kurva žiť!!!!! Čad končia prídavkom, ktorý je zaslúžený a rýchlo balia, pretože večer ich čaká 
TELEFON
 ešte jeden koncert v Topoľčanoch. Klobúk dole. Punkerov Bullboxers vynechávam a dole prichádzam až na rožňovských starých psov Telefon. A toto je už veru o niečom inom. Ich chytľavý melodický punk rock strháva totálne všetkých a oni sami sa hraním nesmierne bavia. Ctib nonstop poskakuje, tancuje a užíva si skvelú atmosféru. Priznám sa, že ich tvorbu som do teraz nejak extra nesledoval no po tomto koncerte to jednoznačne musím napraviť. Toto bol verím že nielen pre mňa suverénny vrchol celého víkendu. Ďalšími pánmi na holenie sú Rats Get Fat zo Žiliny. Tento hardcore v modernejšom prevedení na mňa pôsobí tak 50 na 50. Občas to má dobrý spád a občas to zas spadne do pre mňa trochu nudných pasáží. Muzikantsky je to kvalitne, no jednoducho mi tento štýl moc nereže. Žilinčanov striedajú známe vranovské xichty, konkrétne Turco a Cingy, aby predstavili svoju novú bandu Concussa. Totálny, zbesilý raw punk, rýchle delostrelecké 
RATS GET FAT
 bicie a jednoduché útočné rifi. Bolo to poriadne špinavé a hlučne čo tento štýl presne potrebuje. Kapela sa akurát len pár mesiacov rozbieha, čo málinko aj cítiť, no verím že ešte pár poctivých skúšok a máme tu náhradu za Roxor. Posledné dve kapely, Ilúziu a domácich Time Of My Life pre únavu vynechávame a odchádzame s Monikou do postele. Ráno si na izbe dávame spoločne raňajky, balíme a okolo obeda odchádzame smer domov zlatý domov. Celý deň som ešte nabitý eufóriou a dobrou náladou a až v pondelok v práci na mňa doľahne daň z prehýreného víkendu. No aj tak to stálo za to a o rok sme tu zas!!!!! Veľká vďaka Kubovi a všetkým, ktorý sa podieľali na tejto výbornej akcii a ja len dúfam že tu zažijeme ešte niekoľko skvelých ročníkov.

Jan IP

štvrtok 28. novembra 2013

D.R.I. „Violent Pacification“ 7“EP 1984/2010/ (Dirty Rotten / Beer City Records)

Zbožňujem 80-kové veci a zbožňujem túto dobu ich reedícií, keď si ich všetky môžem zháňať za normálnu cenu pre normálneho fandu muziky a nie za cenu pre kokota, čo chce mať z nudy prvé vydanie. Stále je tam tá parádna muzika, čo vtedy a hoci jej hodnota je pre mňa nevyčísliteľná, nie som ochotný dávať tie niekoľkociferné sumy do pažerákov nenažraných hyen.
To bol kuadlhý a kuanegativistický úvod recenzie na kuastaré a kuadobré ep-ko mojich sprievodcov pubertou D.R.I., ktoré mi dnes dorazilo a velice sa z neho vytešujem. Z tých necelých 6 minút rýchlej smršti s nedokonalým zvukom, kostrbatými songami, ktoré ale už vtedy niesli výrazný rukopis, ktorý si kapela rokmi budovala a ktorý je pre nich dodnes špecifickým poznávacím znakom. Uštekaný Brechtov vokál, rýchle bicie, Spikova jednoduchá gitara a ešte jednoduchšia Joshova basa. Na Á-čku najdlhší song, ktorý dovtedy vyprodukovali, titulný „Violent pacification“, ukázal, že chlapci majú aj na viac ako na rýchly bordeloidný punk, ktorý dovtedy produkovali, hoci prvá polovica songu je v tom istom duchu, no potom v refréne pekne spomalia a do konca sa song nesie v peknom strednom tempe, aby na konci postupným zrýchľovaním došiel v závere takmer k pôvodnému tempu. Na B-čku sú našľahané 3 tradičné Imbecilné songy (dnes by boli popísané ako čistý thrashcorový výplach) – rýchle, zbesilé, nekompromisné a plné rôznych stopiek. Tohto sa asi nikdy neobžerem...
-Majto C.-


utorok 26. novembra 2013

THE BORING „Craving For Change“ LP 2012 (kooperácia)

Stalo sa to ešte na prvom Ffud feste, keď som odchádzal plný dojmov z ich vystúpenia a domov aj s ich cd-čkami… Vtedy sa stali mojou obľúbenou bandou z Francúzska a toto je jej druhý album, pri ktorom mi však chvíľku trvalo, kým sa mi dostal pod kožu, no odvtedy ho mám v playliste permanentne minimálne raz týždenne. K parádnemu červenému vinylu ešte navyše dostanete aj lisované cd (tiež pokrok oproti debutu – tam bolo len napálené).
Čím je iný oproti debutu „Lets the captain sink“? Úvodná „Home is where friends are“ začne tam, kde skončil prvý album, čiže rýchly 90-kový hardcore punk s agresívnym vokálom. No hneď od úvodu nasledujúcej „Any painkillers for my shoulders?“ sa všetko zmení, songy sú oveľa melodickejšie a aranže košatejšie, pričom tá košatosť vypláva na povrch až po opakovanom počúvaní, hoci ani predtým neboli ich songy omnoho jednoduchšie, len teraz viac využívajú obe gitary a tie sa striedajú v melodických výjazdoch, či už v sólach abo doprovodných partoch. Príjemne ma prekvapili niektoré riffy, ktoré som predtým počul len u Kritickej Situace („Their reign“, či B-stranu začínajúca „Future is unwritten but I hate the trend it takes“), či vyhrávočky v štýle napr. Ignite (napr. „Pump up the volume“, „The end of history“, ale v podstate takmer v každom songu sú podobné pasáže), ale najmä množstvo pomalších pasáží, kde sú hojne využívané vybrnkávané pasáže. Čo sa mi ešte dosť pozdáva, je zvuk basy – chvíľami príjemne zvoní vo vyhrávkach, no väčšinu času mohutne buráca v pozadí pod gitarami. V trošku väčšej miere využívajú aj vokály gitaráka a basáka, čo skladby ešte viac spestruje. Mojím najobľúbenejším z tohoto albumu je tretí diel songu „Braindead“, ktorý začne práve vybrnkávanou melodickou pasážou, aby sa zmenil v rýchlu hardcorovinu a ku koncu zas na pomalú pasáž s parádnymi zborovými vokálmi a peknou vyhrávkou.
13 porcií, čo musia chutiť. Album vhodný pre všetkých, čo majú radi rýchly, melodický hardcore.
-Majto C.-

ICH BIN N!NTENDO, LINE GATE, MOBIUS - 23.11.2013 Trenčín, klub Lúč

 Po rýchlo uplynutom sobotnom dni som si večer spomenul, že som chcel mrknúť do renovovaného Lúča v Trenčíne. Cestou som ešte brnkol kamošovi, či nemá chuť zúčastniť sa mojej výpravy (resp. či práve nemá službu v nemocnici), potom už nič nebránilo v našom odhodlaní stráviť večer v objatí hudby... V Lúči sme chvíľu obzerali zmeny, čo sa udiali v interiéri (exteriér ošarpaný ako sme zvyknutí), zvítali sa s týpkami z Mobius, zakúpili obvyklé drinky (minerálka s citrónom rules!!!) a po pár chvíľach sa strhla zvukovka.

Prví začínali MOBIUS (tradičné hodinové meškanie je tiež podľa starých poriadkov v Lúči) a od začiatku nás zavalili ťažobou nemilosrdných riffov a pomalých úderov bicích. Gitarové steny valiace sa ako mohutný kúdol prachu občas rozčesávali spätné väzby gitary (tentokrát hnanej len cez dva aparáty) a údery bicích, aby nás svojou monotónnosťou strhli do víru hluku a pohadzovali nami v priestore. Páčilo sa mi, že žilinské duo zbytočne nenarúšalo tok hluku žiadnymi pauzami medzi skladbami a tak všetky tri plynuli v kuse ako jeden nemilosrdný rev záhuby a zmaru. Dobre sa mi pri tom rozmýšľalo nad kadečím, ich muzika zo mňa vyháňala všetko nepotrebné myšlienkové svinstvo. Zhruba po polhodinke zostalo ticho. Doslova.
MOBIUS
Potom ma mierne sklamala hodinová prestávka spôsobená balením jednoho aparátu a vybaľovaním ďalšieho (všetko akoby zostalo obalené v mazľavosti predošlých chvíľ), ale napokon sa na pódiu objavila pre mňa absolútne neznáma bratislavská pätica LINE GATE v dosť netradičnom zložení (gitara, basa, bicie, klávesy, cello). Na pódiu sa okrem aparátov objavili aj stoličky pre všetkých zúčastnených. Po krátkej zvukovke to prišlo. Ďalšie prívaly inštrumentálnej produkcie v duchu minimalizmu, kde sa k úvodnej linke klávesov a cella postupne pridávali ostatné nástroje, až vytvorili dokonalú zvukovú stenu, z ktorej občas vystrelil ďalší dielik skladačky, ktorý to celé posunul o kúsok ďalej a po chvíli ďalší a ďalší... Skrátka, hneď bolo každému jasné, že to bude niečo bežne nedostupné, no pre mňa príjemné. Post rocková gitara opakujúca jeden riff počas celého songu, minimalistické klávesy, cello a basa, do toho prekombinované (a na môj vkus oproti ostatným nástrojom príliš hlasné) bicie – zvuky z iného sveta. Len som tam tak sedel a blúdil labyrintom myšlienok – z chodby do chodby, otváral jedny uprášené dvere po druhých, v pozadí sa ozývali bicie olepené stenou gitary a klávesov, z ktorej občas zabručala basa a tklivo zakvílilo cello – nazeral a skákal časom i priestorom. Škoda, že nezopakovali prístup žilinčanov a neodohrali celý set na jeden záťah – tie pauzy ticha a následne potlesku tých zopár zúčastnených (ani v tomto sa veľa nezmenilo oproti minulosti – no Trenčín) ma vždy vytrhli z môjho sveta, no s úvodným tónom každého ďalšieho songu som sa doň znova vracal... Po príjemne melancholickej hodine zostalo ticho... Ticho pred búrkou. Doslova.

Nórske trio ICH BIN N!NTENDO vtrhlo na pódium, rozostavalo aparáty, vytiahlo nástroje a po krátkom ladení do nás spustili svoju produkciu a to teda bola búrka. Noise rock v tom najzbesilejšom prevedení, aké si dokážete predstaviť. Improvizácia, improvizácia a improvizácia. Občas to síce znelo, že skladba má nejakú stavbu, no absolútne sa rozchádzajúce linky jednotlivých nástrojov ten dojem hneď zmietli. Absolútne intenzívne vyhladenie, až tak intenzívne, že basák urval strunu a odohral kus setu bez nej. Potom začal skladbu sám bubeník hrajúc nejaký prapodivný rytmus, načo sa pridal gitarák, vidiac, že basák mení chýbajúci drôt, aby sa ten po doplnení zapojil tiež do hádky nástrojov svojím dielom, no po chvíli zas ďalšia struna nehybne visela z krku jeho nástroja, tak sa už neobťažoval výmenou a zbytok setu odohral na troch, pričom v tom prívale lomozu a revu to aj tak nebolo počuť – dokonca ju použil na vylúdenie disharmonického škripotu, keď sa ju snažil vytrhnúť z kobylky popod ostatné struny. Strhujúci výstup – na chvíľu som aj zabudol, ako som tam len niekoľko momentov predtým plával na vlnách melanchólie a pohody. Tento set ma vrátil opäť na zem. A krátka debata s gitarákom a bubeníkom (+ samozrejmá kúpa platne) ma vrátila aj na upršanú trenčiansku ulicu....
Cesta domov bola bez tragédií a nehôd. Vo svetle prežitého bola dokonca úplne všedná a zaznamenania nehodná... Doslova.
-Majto C.-
foto: Majto C.

pondelok 25. novembra 2013

AGENTS OF ABHORRENCE "Relief" 12"LP (Psychocontrol/625 Thrash)

AAA boha tam. po dlhšom čase, zase poriadna grindcore nahrávka! Človek pozerá na obal a myslí si všetko možné, len to nie, že to bude grindcore. Potom mrkne na vydavateľstvá a je jasné. Austrálsky A.O.A. hrajú, klasický, energický grindcore, ktorý ale nastavili, vďaka zvuku, na taký smer, aby vám to pripomínalo, staré spráchnivelé nahrávky zo začiatku 90tych rokov. Špeciálne sound gitary je, ako keby ste počúvali Unseen Terror. Nechcem tým povedať, že zvuk nejak trpí, naopak, po toľkých sterilne,digitálne, znejúcich severských grindcore kapelách, je tu konečne niekto, kto to skúsil zase trocha ináč. Paráda. Krátke výbušné songy,je ich sedemnásť, urevaný vokál, energia na  rozdávanie, old schoolový zvuk. Proste presne takto to má vyzerať, keď sa povie slovo grindcore. Ja so nad mieru spokojný s touto nahrávkou. LP zoženete na koncertoch, alebo u Psychocontrol Rec. a vyšla aj CD verzia, takže CDfetišisti, nefňukajte a pustite si to!
-Lepra-
Facebook

nedeľa 17. novembra 2013

LAHAR „Až přijde čas“ jednostranné 12“EP 2012 (Doomentia Records)

Viem, že je to už viac ako rok od času, kedy tento materiál uzrel svetlo sveta, no využijem medzeru v miestnom obsahu a doplním sem svoje pocity z neho.
Je jasné, že ako prvé musí každého zaujať hneď obal, ale aj grafické spracovanie celkovo. Parádny motív (opäť z rúk A. Bouzikova – autora posledných skvelých obalov Lahar), ktorý dokonalo sedí k atmosfére nahrávky. Obrázok na druhej strane platne aspoň čiastočne kompenzuje sklamanie z toho, že je materiál krátky.
A obsah? Apokalypsa a temnota. Brutálny námrd od samotného začiatku až do konca. Myslím, že toto je najbrutálnejší matroš, aký Lahar doteraz vydali. Síce ma pri prvom počutí sklamalo, že mu chýbal moment prekvapenia, ako to bolo doteraz při každom novom materiále, no s pribúdajúcim časom som si tohto dojmu prestal všímať. „Umění strachu“ prinieslo väčší ponor do thrashmetalového sveta, s čím prišli košatejšie aranže a dlhšie songy. Na „Až přijde čas“ sa táto cesta len potvrdila. Hneď po krátkom intre nastúpi drviace tempo a nekompromisné rezanie gitár, do toho šialený Banánov vreskot, aby to nebolo málo, bicie sa tradične miestami zvrhnú do grindových klepaníc – „Krev“ strieka všade a zapáli „Oheň“ v duši staromilcov a vynárajú sa spomienky na nekompromisné albumy typu „Extreme aggression“ či „Tapping the vein“. Tento song mi v mysli uviazol asi najviac, bo som sa už viackrát pristihol, že si pobrukujem refrén „...než shořím v ohni, tak bych si přál nestratit svou cestu a nejít po ní sám...“, pričom nie je extra výrazný a hudobne je tu na tom oveľa lepšie napr. posledný „Déšť“, no ten refrén ma skrátka zdrapil za štetiny na ksichte a nepustil. „Mráz“ to sú 3 minúty drvenia v duchu najrýchlejších songov Slayer, vrátane spomalenej strednej pasáže zakončenej krátkym melodickým sóličkom už opäť v svižnom tempe. Spomínaný posledný song má netradičný úvodný motív s pekne sekanými gitarami a rýchlou salvou kopákov, aby sa vzápätí zvrhol na masakrálne drvenie ako na zbytku materiálu, no aj v tomto tempe sa ozve po refrénoch parádna vyhrávka, čo mi vždy vyvolá mrazenie na chrbte – viac takýchto pasáží a album by prekonal aj svojho predchodcu. Možno to príde s tým novým, ktorý som zatiaľ nepočul, no už teraz som naň nažhavený, bo naživo z neho zneli nejaké ukážky a nebolo to teda vôbec žiadne poľavenie intenzity....
-Majto C.-

utorok 12. novembra 2013

AORTA / SCALP „Split“ CD 2012 (Brandeys City Records)

Graficky pekne spracovaný digipack je prvé, čo na tomto cd-čku zaujme na prvý pohľad. Na svedomí ho má spevák z kapelky Scalp a vážne sa s tým pohral. Grafika je síce jednotná pre obe kapely, no každá má svoju vlastnú polovicu obalu súvisiacu s ich názvom a kapelou + samozrejme aj svoj vlastný booklet s textami. Poklona hneď za to prevedenie.
Zvuk majú obe kapely skvelý a hoci každá nahrávala v inom štúdiu, aj zvukovo znejú dosť podobne, čo nie je na závadu.
Ako prví sa predvedú AORTA z Brandýsu nad Labem, keď po intre na vás vyletí príjemne nazvučená basa a vzápätí sa strhne rýchly, jednoduchý, mierne melodický, česky spievaný punk-hardcore. O čom pojednáva song „Splň si svúj sen“ napovedá už názov. Aj ďalšie dva sa nesú v podobnom tematickom duchu, čiže ide o tématiku hľadania si vlastnej cesty životom a vyhýbania sa stresu zo stereotypu. Aj ďalšie songy sa nesú v podobnom duchu ako prvý – rýchlo a svižne presvištia okolo (hoci posledný „Ve spěchu“ začne miernejším tempom, no po krátkom úvode sa tiež zvrhne na nemilosrdnú sypačku, no ku koncu zas zvolní) a zanechajú príjemný dojem.
To SCALP z Liberca do nás režú hneď bez prípravy už od samotného začiatku „Como un perro“. Rovnako ako spoločníci v úvode, aj Scalp mastia rýchly punk-hardcore s thrashovou gitarou a mierne drsnejším vokálom, no oveľa prepracovanejší a melodickejší. Strieda sa tu množstvo skvelých nápadov, napr. song „Rudý dobytčáky“ začne vyhrávkou ako od kanadskej divočiny White Lung (ale celkovo je v ňom dosť melodických gitár), tretia „Nic než zákon“ mi zas riffom pripomína dávnu nahrávku „Svet žaluje“ od Davovky, v „Bulvar nation“ zas miestami prebleskuje basová linka... Skrátka je tu toho na počúvanie dostatok. A textovo to tiež nie je len nejaká vata. Aj po tejto stránke je to na úrovni a dosť osobité - treba počuť.
A počul som teda už niekoľkokrát a priznávam, že Scalp ma sice zaujali viac a ich časť počúvam častejšie, no obe bandy znejú zaujímavo.
Výborné splitko predstavujúce novú krv na scéne a ukazujúce, že aj DIY vydané cd môže vyzerať profesionálne a zaujímavo.
-Majto C.-

pondelok 11. novembra 2013

Divoký výkend na divokom východe


1.11. Košice, Coloseum, Xichtoplesk – Abortion, Prugelknabe / Otloukanek (CZ), Gordon Shumway, Sedem Minút Strachu
2.11. Bardejov, Angels pub – Warshock (PL), Burn The Cross (PL), S.A.T.A.N. (PL), Prugelknabe / Otloukanek (CZ), Abortion, Sedem Minút Strachu
Dušičky, halloween, alebo deň všetkých svätých.....my so sedem minút strachu a spoločne s pár ďalšími šialencami sme mali sviatok hluku. Výstrahy z preplnených ciest a ani hrozba sviatočných šoférov nás neodradili aby sme sa vybrali do druhého najväčšieho mesta tohto zaprdeného štátu a „zahrali“ pár minút hluku na akcii nesúcej názov Xichtoplesk. Toto bolo už štvrté pokračovanie tohto celkom zaujímavého festu. Košické Collosseum je u nás asi najzaujímavejšie miesto na hranie a vďaka jeho zákutiam sa dnes hrá na 4 stageoch. Zostava účinkujúcich je poriadne pestrá, od elektroniky cez alternatívu, hard core, grind až po noise. My hráme v priestore nazvaný 777, čo sa nám aj teda najviac hodí hehe. Na miesto prichádzame akurát v čase, keď sa na pódiu zahrievali Gordon Shumway. Vítame sa so známymi a vláčime veci do klubu, a tak mi celý ich set unikol. Po nich malo nasledovať ostravské komando no majú trochu meškanie a tak nastupujú grind fosílie Abortion. Lepra dostáva hneď z úvodu pivovú spŕšku od Adrika, ktorému sa za to aj patrične poďakuje :). Pred pódiom sa to pekne zaplnilo, nitrianske trio grinduje o 106 a nálada stúpa. Na svedomí to majú aj vtipné hlášky pomedzi songy, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou Abortion. Zaznievajú staršie aj novšie veci a nezabudlo sa ani legendárny cover od ešte legendárnejšej kapely. Všetko funguje tak ako má a kapela dre ako dobre zabehnutý motor. Počach ich setu dorazili aj oneskorenci z Čiech. Z plánovaných Sheeva Yoga sa rozdelili na dve ešte brutálnejšie smečky, kde taktovku drží pevne v rukách duo Viky / Skulda. 
OTLOUKÁNEK v Košicoch
 Prugelknabe je power violence nájeb s ničiacou silou cunami. Pol minútové nápeky, rýchle klepačky, chvíľkové spomalenia a neuveriteľná sila. Do toho dva prekrikujúce sa vokáli. Na úvod Skuldovi praská struna, no o chvíľu sa už pokračuje v ničivom terore. Všetko odohraté bez pauzy, set o stopáži nejakých 10minút. Presne takto to mám rád. K rozohratej dvojici sa pripája saxofonista a tým začína peklo v podaní Otloukánek. Viac jazzove, viac uletené a uvoľnené, no aj napriek tomu poriadny rachot. Saxofón prehnaný cez krabičky a rôzne efekty pridáva na originalite a posúva to celé hlukové šialenstvo do úplne inej dimenzie. Netrvá dlho a je po všetkom. To je čas pre Sedem Minút Strachu. Príprava nám ako vždy trvá oveľa dlhšie ako predstavenie. Púšťame mp3, na hlavy si jebneme vrecia z cibule a tlčieme, hučíme, vrieskame a z nástrojov a aparátu sa snažíme vyžmýkať ten najväčší bodrel. Rišo s Radom si to maximálne užívajú, ja idem na doraz a na konci ako vždy lapám po dychu akoby som mal za sebou výstup na everest. Pódium uvoľňujeme poslednému interpretovi v priestoroch 777, krabičkovému hlukáriovi Aidan Zaal. Kým sa pripravuje pozrieme pár songov od Korai Orom, alternatívnej bandy z Maďarska, ktorá tu bola ako hlavná hviezda na hlavnom pódiu a veruže to bolo celkom fajne, rytmické a malo to šmrnc. Neviem ako by som to dal doma ale tu, naživo sa mi to páčilo. Pamätám si ich ešte z pred zrhuba 15-tich rokov z alternatívneho leta na Revišti. Na chvíľu pozrieme späť na Aidana, ktorý operuje za pultom plným všemožných efektov a neviem čoho všetkého, oblečený v bielom plášti a postriekaný červenou tekutinou, akože krvou. Všetko už poriadne hučí, píska, kvíli a škrípe no moc pochopenia sa mu nedostáva a priestor pred ním sa postupne vyprázdňuje. My padáme tiež. Opúšťame colloseum a zaliezame s Adrikom do nejakej knajpy s obrovským výberom pív kde si príde na svoje hlavne fajnšmekri. Tu sa dobrovoľne omamujeme zlatým mokom do skorých ranných hodín. Návrat späť do collossea je ako zo sci-fi príbehu a scénky ktoré zažívame sú až neuveriteľné hehe. Zaspávam až niekedy ráno, už za vidna, pri hlave mi hučí ventilátor a keď sa o pár hodín preberám mám pocit akoby som spal v dvojplošníku. V hlave mám pekelný výpek v papuli tiež a v žalúdku sa všetko prevracia Jeho obsah sa za každú cenu snaží dostať von otvorom, ktorým to vošlo dnu. Rado s Rišom sú už tiež hore a tak sme sa vydali na obhliadku mesta. Na čerstvom vzduchu sa môj stav mierne zlepšuje. Voľba raňajok je tak celkom na mieste, no nájsť niečo otvorené je oveľa väčší problém ako sme čakali. Končíme tak v Auparku, ktorý sme najprv zavrhli. Najedený ázijských špecialít sa vraciame späť naložiť veci. Abortion a Otloukanek / Prugelknabe pokračujú dnes v dobývaní východu smer Bardejov. Máme ešte celkom čas a tak ideme s nimi na pivo do vzdialenej hospody komunistického vzhľadu, no so skvelým Šarišom. Pivo nám skutočne chutilo a s pribúdajúcimi promile kujeme plán, že sa do Bardejova vyberieme s nimi a pripravíme 
 organizátorovi Ferimu prekvapenie. Dopijeme tak ešte pár pív a vyrážame na cestu. Počasie je úplne na chuja, vkuse leje ako v Dánsku a ja ako navigátor zlyhávam na plnej čiare, keďže celú cestu prespím na sedadle smrti. V Bardejove sme okolo siedmej večer. Klub Angels pub nachádzame celkom náhodou aj vďaka jeho polohe hneď na námestí. Je to malá pivničná krčma s klasickým klenbovým stropom a strmými schodami, ktoré boli najväčším problémom pri nosení aparátu. Vítame sa s organizátorom Ferim a s naším návrhom či by sme sa mohli s našou obskúrnou grupou pridať k ďalším piatim účinkujúcim súhlasí s úsmevom na tvári. Ešte raz ti veľká vďaka kamarát za tvoju podporu a prístup!!!!!! Úvod večera patril trojici poľských kapiel a ako prvý to rozbalili pre mňa totálne neznámy Warshock. Drhli to v takom klasickom hard core / crust kolovrátku no podľa bez šťavy. Nejak mi tomu chýbalo viac energie a nášup. Aj keď sa snažili čo to dalo tak im to moc nešlo. Hlavne bubeník vyzeral, že vôbec nemá svoj deň. Po nich nasledovali Burn The Cross a to už znelo o moc lepšie. Bolo to oveľa hutnejšie a plnšie. Temné pomalé pasáže boli striedali crustove mangel partie a toto už znelo o dosť vyhranejšie a bolo cítiť nasadenie a väčšie muzikantské schopnosti. Po zhruba pol hodine prichádza kapielka na ktorú som bol dosť zvedavý. Duo S.A.T.A.N. od ktorých mám doma nejaké nahrávky a tie znejú fakt super boli dnes stredobodom môjho záujmu keďže som mal prvú príležitosť vidieť ich konečne naživo. Pomalé valivé pasáže mali silu a bolo z nich cítiť zlosť, no bolo ich na môj vkus trochu moc. Chýbalo mi viac rýchlych nášupov a znelo tak trochu viac rozťahane čo je úplný opak ich nahrávok. Inak to nebolo vôbec zlé, no mne tam naozaj chýbalo viac klepačiek a rýchlych pasáží. Ku koncu ich setu sa odoberám pripraviť si veci na hranie, keďže po nich ideme urobiť trochu sedemminútového rachotu. Ešte v Košiciach sme sa pri pive dohodli so 
Sedem Minut Strachu & Otloukánek, Bardejov
 saxofonistom z Otloukanek, že dnes zarachotíme aj s ním. Škoda že sa mu počas hrania odpojil kábel a podarilo sa mu pripojiť až niekde pred koncom, ale inak sa hralo celkom fajn, myslím že sme narobili celkom slušný bordel a par ľudí sme aj mierne šokovali. Dohodli sme sa že hneď ako dohráme sadneme do káry a vyrazíme na dlhú cestu domov a tak nám vďaka baleniu vecí uniká set Prugelknabe. Stíhame akurát niekolkominútové besnenie Otloukanek a je to tak ako včera, poriadny zverský grind noise s ich typickým saxofonicko psychoidným doplnkom. Parádna šleha bez zbytočností a odrhovačiek, ako keď dostaneš rýchly výprask a kým sa spamätáš tak je po bitke. Ľudia si vypýtajú niekolkosekundový prídavok po ktorom sa lúčime so všetkými a ďakujeme za šialený víkend. Cesta domov je nudná a nekonečná, občas spím občas som hore, stále sa mrvím a neviem sa dočkať vyhriatej postele. V Pondelok ráno si v práci všetko v hlave premietam a mám pocit ako by sa všetko udialo len v priebehu pár hodín. Východ nás nesklamal a už teraz sa teším na ďalšie jeho dobývanie.

Jan IP

OPS-PSF / DND split 7"EP 2012 (Lofi Or Die Records)

Ops-psf, haha ma jebne, kapela o ktorej som nepočul a ani ma nenapadla od napadení Kuwajtu hádam aj snáď, kedysi vydali pár kaziet a ich bubeník (Ryohei, ten čo trieska aj vo Final Exit) mi to poposielal, ale nikdy z toho nič viac nebolo, a teraz, pomaly dvadsať rokov po - aha, ipka!! Obal píše, že "114 Trax Of Killer Mosquitos" tak to je úlet ako má byť, noisecore najprijebanejšieho japonského strihu, brblotgore brablabragruuu, cacacaca... nájeb, brublubruaaaargh, tajfún, preslov na posratie, škrípanie a zas takto dokola a znova hádam aj  tých 114 krát, kto by to už len rátal? Vyberaný zvuk, skvelá sranda, na jednu stranu sedempalca akurát, znie to ako mix Final Exit, 7MON a najhnusnejšieho gore aké si vieš  predstaviť, no nekúp to? Toto je snáď najprijebanejší noisecore aký mám, šetko úplne rozhádzané, rozbrblané a od veci, to chce kurva talent takéto niečo vymyslieť a nahrať, hlboká poklona páni! DND z druhej strany je čudesná ochotina, dáky technonoise, ale nesurový, skôr taká zlátanina pazvukov, nemá to ani gule ani šťavu, znie to ako pokazená počítačová hra, nebaví ma to.
-RadoKAZ-
  http://www.jigokuki.co.uk/

štvrtok 7. novembra 2013

INCAPACITANTS "Alchemy box is stupid" 11xCD + 2xDVD 2012

Tak som konečne zohnal túto opachu za celkom fajn cenu a neviem sa tomu dovynatiešať a neviem sa jej ukojiť. Graficky a celkovo prevedením to síce nijak extra box okúzlujúci nie je, bohužiaľ, ale obsahovo skvostom a hotovým pokladom nazvať sa dá. Sú tu všetky nahrávky čo vyšli na ich domovskom labely Alchemy records medzi rokmi 1989-2007, tzn. okrem iného aj štyri úplne prvé albumy atď., plus nevydané živáky a dve DVD, dokopy 13 diskov ukrutných toho absolutne najlepšieho harshnoise terroru aký sa dá zohnať a vymyslieť. Debatu o tom, že pozháňať tieto disky originál samostatne je buď nemožné alebo finančne dokonalo sebaruinujúce necháme bokom a prejdeme hneď k tomu, že Incapacitants sú bez preháňania jedným z absolutne základných a najdôležitejších pilierov hlukového besnenia a zúrenia, sú kus najmučivejšej hudobnej histórie a sú presne a do bodky harshnoise tak, ako by mal byť v čítankách a šlabikároch. Toto japonské duo nikdy neprodukovalo žiadny nudný meditatívny noise, laptopový pseudohluk či pre mňa nudné hlukové steny, keď sa títo borci do toho oprú, tak máš tú silu, zúrivosť a hlukot v kredenci, na chodbe, v hrtane, tečie ti to chrbticou cez uši von, v pästiach by si zdrvil aj kuchynskú linku mramorovú a všetky tvoje premilé myšlienky na kolegov v práci, tety úradníčky, ujov šoférov a podobnú pakáž ako vriaca para v gigapascaloch sičia všetkými pórmi von. Pri počúvaní Incapacitants si vôbec neuvedomujem, že počúvam noise, hluk či elektriku, pri počúvaní Incapacitants skôr nachádzam paralelu s tým najzbesilejším grindom a zúrivým hardcore, to čo počuť z ich nahrávok je najprv terror a energia, až potom harshnoise a tieto veci. Fumio Kosakai, polovica Incapacitants, raz povedal, že: "pre mňa je to absolútny rock 'n roll". Viem, že sa to môže zdať riadne pritiahnuté za vlasy, ale keď si na tie slová spomeniem pri takých ich albumoch ako "Repo" či "Quietus", respektíve ešte viac keď pozerám tie ich videá, ktoré nemajú so všeobecnou predstavou harshnoise koncertu vysedávania za kopou krabičiek nič spoločné, tak stopro cítim, čo tým chcel autor povedať. Alchemy box je tak polovica, možno menej, oficiálnej tvorby Incapacitants, ostatné veci, aspoň tie čo mám, tie čo poznám nie sú o nič slabšie, ale toto je rozhodne čosi ako kostra ich tvorby, sú tu ich najstaršie aj najzákladnejšie nahrávky plus novšia tvorba, a tie živáky to je fakt paráda a vôbec, prehrýzť sa touto buxou zaberie toľko času, že ostatné ich veci počkajú koľko len treba. Skvelá investícia, neľutujem ani cent!
-RadoKAZ-
http://www.kt.rim.or.jp/~jojo_h/ar/p_top/index.html
live:
http://www.youtube.com/watch?v=9mxmfYnDoS4

ENEMA SHOWER "In The Name Of Sadism" CDr demo 2012

Priznávam sa vždy bez okolkov, že takúto muziku už dnes nevyhľadávam. Občas si pustím staré Dead Infection, Regurgitate, Carcass ale mladú krv nejak nevyhľadávam, lebo môj vkus sa pohol na poli grindcore iným smerom. Sledujem však nové kapely a viem o ich existencii, vidím ich na koncertoch. No a ďalšia vec, prečo sa mi táto porno gore scéna nepáči, je vychcanosť 90% kapiel. Poznáte to, nepočuli ste o tej kapele nikdy a jej zrazu na nejakom veľkom labeli vychádza CD a hráva na veľkých festivaloch. Naštastie to nie je prípad tejto sebranky. Enema Shower si koncertujú a vydávajú svoje veci v tom pravom DIY duchu. Dokonca vydávajú demáče. počuli ste o nejakej kapele, čo vydáva v tejto dobe demá? Tak keď už nič iné, toto si zaslúži sympatie. Hudba? 4 songy gore grindu. Kanálny vokál cez harmonizér, bublajúca basa, proste štandard ako má byť. Zvuk je trocha bordelovejší, ale práve to tejto nahrávke dáva celkom dobrú atmosféru. Nahrávka aj vďaka len 4 songom, neprekĺzne do nudy a to je dobre. Neviem nejak extra ohodnotiť túto nahrávku, lebo už tomuto štýlu sa dlho nevenujem. Blesklo mi zopár momentov práve od Dead Infection, ale to asi aj vďaka tomu zvuku, čo E.S. majú. Sympatická nahrávka...
-Lepra-
http://bandzone.cz/enemashowerofficial

utorok 5. novembra 2013

TYRELL´S OWL, WASTED STRUGGLE, THE CITADEL, RATS GET FAT, CHEAP TALK - 1.11.2013 Šaľa, Peklo

Po dvoch týždňoch mierime k Peklu v Šali, po dvoch týždňoch opäť v aute nesedím sám (asi sa nejak zlepšili moje presvedčovacie schopnosti abo čo, bo za posledné dva mesiace sa mi zadarilo 4x neísť sám) a cesta ubieha bezproblémovo. Na miesto dorážame chvíľku pred začiatkom prvého výstupu, tak len rýchle pozdravy a letmé úsmevy (večer je dlhý – na všetko príde čas).
Vzápätí produkciu otvára nový sereďsko-galantsko-šaliansky projekt CHEAP TALK. Oproti prvému koncertu je ich set sebavedomejší, songy správne uležali a sadli, všetko šlape ako má, na Jarkove pomery jednoduché basové linky dopĺňajú Radkove melodickejšie riffy, do toho Pipo udáva tempá mierne odlišným spôsobom ako je uňho zvykom a Spike sádza vokály tiež inak ako v domovskej kapele, čo je 
CHEAP TALK
 veľmo pozitívne. Navyše aj zvuk je pekne vyvážený a dobre počuť všetky nástroje aj Spajka. Vynikajúco znejúci kalifornský oldskúlik jak vínečko. Krátky intenzívny a príjemný set chlopi ukončili coverom od Zero Boys a bolo. No mňam!!!

Po krátkej pauze na pódium vyšlo žilinské zoskupenie RATS GET FAT, ktoré už som tiež mal možnosť zhliadnuť naživo viackrát a ani raz som veru neodchádzal nespokojný. Tradíciu dodržali, hoci na úvod nezaznel môj obľúbený úvodný 
RATS GET FAT
song „Starec“, ale otvárak novej nahrávky, no tiež to znelo velice fajnovo. Pomalší nástup s kotlami a miernou vyhrávkou, fajnovinka. Po nej spomenutý Starec a potom už to šlo doradu – valivá masáž mixu modernejšieho hardcoru a metalu s melodickými výjazdmi a rôznymi zmenami temp a intenzity. Do toho emóciami nadupaný Pecov hlas – no nežer to... Opäť jeden dobrý set s dobre vyváženým zvukom. Zakúpenie vinylu bolo samozrejmosťou...





THE CITADEL
Potom prišlo pre mňa ďalšie prekvápko. THE CITADEL s novým playlistom, keď set začali v miernejšom tempe, pričom v strede sa objavili aj 3 nové songy, ktoré sa onedlho objavia na splitku s Tyrell´s Owl. Nové veci zneli dosť zaujímavo, opäť bolo počuť pokrok oproti predošlým veciam, tak sa na nahrávku dosť teším. Postupne, ako sa set blížil k záveru, kapela vyťahovala stále rýchlejšie pecky, aby záver obstarala surovica „Nekričte“ – skvelo postavené a vygradované vystúpenie. Obecenstvo si síce ešte vydupalo prídavok, ale opäť sa nespomaľovalo. Paráda. Chválim aj triezvy zvuk, kde vynikla skvelo basa aj obe gitary, pričom ani Spajkov hlas a Tomiho bicie neboli utopené. Na posledné vystúpenia galanťanov (tie čo som videl) nemôžem povedať nič zlé, robia mi stále väčšiu radosť.

TYRELL´S OWN
Večer sa silno blížil k polnoci a na pódiu sa objavila budapeštianska šestica TYRELL´S OWL a stali sa 2 veci, čo ma mierne sklamali. Prvá tá, na ktorú upozorňoval už Spike pri ich sete, aby ľudia neodchádzali po ich vystúpení, ako býva zvykom, bo na ďalšie kapely nezostáva takmer nikto – žiaľ stalo sa i teraz, že na set hostí z juhu sa pozeralo menej ľudu hudbychtivého. Ďalším zádrheľom bol zvuk, keď gitaráci trochu neodhadli pomer a hučali nehorázne hlasno, že obaja speváci a basák sa mohli snažiť koľko chceli, no boli dosť utopení pod gitarami, čo je škoda, bo z ich predošlého vystúpenia, ako aj nahrávky viem, že hlasy majú kuadobre zaranžované – no škoda. Kapela tiež zahrala novinky z pripravovaného splitu + prihodili aj pár mne známych vecí z dema a koniec – ich set sa mi zdal príliš krátky, napriek mojim výhradám k zvuku. Snáď nabudúce niekde dajú dlhší set...
WASTED STRUGGLE
A na záver na nás vypálili ostrými svetlami obložení budapeštianski mladíci WASTED STRUGGLE a snažili sa nás ohúriť svojím chaoticky znejúcim mixom metalu, math coru a neviem čoho všetkého ešte. Prvý song mi rezal ešte ohromne, no potom som sa v tom stratil. Mali síce len jednu gitaru a basu, no tá bola tak naefektovaná, že s gitarou dosť splývala, čo ma tiež dvakrát neohúrilo. No priznávam, že po pár zmätených songoch ma záverečné dva znovu dostali do pazúrov a dokázal som si ich vychutnať. Možno nabudúce mi sadnú viac, no teraz ma až tak nepresvedčili, ale okolo som videl dosť spokojných tvárí, tak svoju misiu splnili úspešne...

A po všetkých kapelách bola na konci aj misia moja. Príjemne naladení sme sa odobrali k domovu. Dúfam, že čoskoro sa bude konať podobne kvalitná akcia a opäť na ňu príde aspoň toľko ľudí, ako teraz. Veď pre ľudí sa to robí... Tak neseďte na zadkoch ani na hownovinských tancovačkách, ale podporujte scénu na akciách – nedá sa stále hrať štýlom kapely kapelám (čo našťastie nebol tento prípad)... Howgh!!!
-Majto C.-
fotky: Weva a Fedor L.

pondelok 4. novembra 2013

THE CANYON OBSERVER „Chapter I: The Current of Her Ocean Brings Me to My Knee“ CD 2011 / „Chapter II: These Binds Will Set You Free“ CD 2012 (Kapa Records

Za oknom šedivá chmúrna obloha, na chladnúcu zem dopadajú kvapky dažďa. Stromy stoja s obnaženými korunami mĺkvo vzopnutými k tej šedivej oblohe. Ideálny čas, opäť si raz pustiť oba albumy tejto slovinskej sludge party, hoci sú už trošku staršieho dáta, no svojimi hudobnými kvalitami si pozornosť isto záslužia...
Začnime starším, nech zachováme kontinuitu... Hneď úvodný song „The lingering scent of her divinity“ ma pohlcuje svojím atmosferickým začiatkom, kedy gitary len mierne žblnkocú za doprovodu tribálnych bicích a decentnej basy, aby po dvoch minutách získali na naliehavosti, ktorá vyvrcholí v skreslených riffoch a neľudskom reve vokalistu – nádherne vygradované a vždy to vo mne vyvoláva pocit mrazenia, hoci už to absolvujem x-tý krát. Po drviacich riffoch znovu atmosferické uvoľnenie s precíteným vokálom, ktoré je neustále atakované agresívnymi predelmi. To ďalší song začne bez prípravy hneď skresleným riffom, na ktorý sa okamžite nalepí nepreniknuteľná hluková hradba riffov a bicích a revu, no po odoznetí úvodnej búrky nastúpi krásou preplnená atmosféra s jednoduchým vybrknaným motívom na dva tóny a parádne rozvinutou basovou linkou, ktorá sa z nenápadného doprovodu o pár tónoch postupne vyvinie do nádhernej melodickej vyhrávky. Jasné, že aj energia a burácanie sa opäť vrátia. Celý album je skrátka jeden parádne uvarený sludge gulášik s mnohými ingedienciami, ktorý s každou ďalšou dávkou chutí stále viac. Tretí song „Our universe, written in blood“ sa v pomalom tempe prehupne do záverečnej „My will“, ktorá od začiatku do konca znie mimoriadne naliehavo – jeden dokola sa opakujúci riff doplnený o stupňujúcu sa dynamiku a vygradované revy a škreky a výkriky, jedným slovom pekelne mrazivý zážitok...

A tam, kde skončil prvý album, v podstate začína druhý – skoro až drone začiatok s burácajúcimi gitarami v úvode, ktorý svojou repetetívnosťou a minimalizmom pôsobí až znervózňujúco, no to je to správne uvedenie do vecí nasledujúcich – celý úvodný song je v podstate postavený na divnom pomalom rytme a skoro až paradiselostovskej gitarovej vyhrávke pod skreslenými, nervnými výkrikmi, opäť rozdrásané agresívnejšími výpadmi. Nasledujúca „And the pleasure of pain“ opäť ukolíše atmosférickým nástupom basy, aby sa postupne napojili ostatné nástroje, i keď gitary len rôznymi hlukovými plochami cez spätné väzby v pozadí, no v závere aj riadne údernými riffmi. Tretia „We can descend into the unknown“ sa vôbec nemazne a začne tvrdými riffmi a neľudským revom. On v podstate celý novší album je oveľa tvrdší ako jeho predchodca, no pritom si stále zachováva veľkú dávku atmosféry a, napriek väčšej jednoduchosti, aj silnú dávku muzikality, len je to všetko na prvý dojem prekryté tou agresívnejšou formou. O to kontrastnejšie potom pôsobia post-rockové gitary v strede songu s čistými vokálmi, ktoré nás svojimi jemnými tónmi dovalia až k záverečnému burácaniu a revu.
Záverečná „And drift away“ sa opäť rozbieha pomalým atmosferickým motívom s čistým vokálom, aby sa rozlúčila burácavým doomovým riffom a zverským revom. Celý album skončí sekmi, že po záverečnom ešte chvíľu čakáte, čo sa bude diať.... Skvelé – dúfam, že pokračovanie bude opäť na ďalšom albume....
Oba tituly povinnosťou pre milovníkov sludge-core či atmosferic doom tvorby...
-Majto C.-

HIBAKUSHA, 6MAS, LOUD PALS MEETS SUB-ATOMIC LEVEL - 18.10.2013 Šaľa, Peklo



Ubehol zas istý čas a znovu som sa vybral južným smerom, no tentoraz nie do Serede, ale opäť do šalianskeho Pekla. Tentokrát výnimočne s dvojčlennou posádkou z Trnavy. Cesta rýchla a bezproblémová, na mieste ešte neveľká účasť (len tradičné postavičky z Galanty a okolia, neskôr dorazili aj sereďania) a kapely práve dorazili. Škoda, že sa z technických príčin nemohli zúčastniť maďarskí noise-grinderi Chappa'Ai, pretože som bol zvedavý, ako ten ich „stargate noise grind“ vypáli v priestoroch tohoto klubu, ktorý vďaka svojím priestorom dáva muzike trochu iný rozmer (aspoň pri niektorých kapelách sa mi to už stalo a príjemne to prekvapilo).


6 MAS
Ako prví vyliezli na pódium brnenskí 6MAS – kapela, ktorú už som mal tú česť vidieť naživo a bolo to skvelé, tak som mal isté očakávania. A tie boli do bodky naplnené, ba dokonca prekonané. Ich set mal švih, skladby v crust-grindovom duchu s množstvom tempových zmien pekne fungovali. Myslím dokonca, že 6Mas tu mali zatiaľ najlepší zvuk, aký sa v Pekle podarilo nastaviť – všetky nástroje boli skvelo vyvážené, gitara s basou sa vhodne dopĺňali nielen hudobne, ale aj zvukovo – žiadny guláš, každý tón bol v rámci možnosti zrozumiteľný, pričom skvelo zneli aj nenazvučené bicie a Obstikovi bolo rozumieť takmer každé slovo. No jednoducho paráda. Potom nič nestálo v ceste, aby sme si ich set mohli náležite užívať každý po svojom – našli sa aj borci, čo na rukách nosili Obstika, či čerstvého novomuža Tomiho (Alea Iacta Est, Putrid Emental Cheese zine)… Skvelý set.


HIBAKUSHA
Po nich prišla na rad ďalšia kapela, ktorú už som naživo zažil, dokonca aj v podobných priestoroch (Boogie bar, Trenčín), aka orlovská crust-grind úderka HIBAKUSHA. Tu mali sice o niečo lepší zvuk, ako pred časom tam, no aj tak pri použití druhej gitary sa v Pekle stráca zrozumiteľnosť a najviac na tom väčšinou utrpia nezvučené bicie, čo sa žiaľ stalo aj teraz. Škoda, bo Mařena mláti vážne ukážkové klepanice a takto som si ich skôr domýšľal, keď som pozoroval, čo hrá. Inak sa mi ich set ohromne pozdával – vhodne prekladané songy z nového albumu starinkami, ktoré sú viac priamočarejšie ako prešpekulovanejšie novinky. Dan s Havlom sa parádne dopĺňali aj v gitarových partoch, no hlavne vokálne. Občas hrdlom prispela aj basáčka Blanka (možno by prispela aj hustejšie, no k dispozícii sú len 2 mikrofóny). Ďalší skvelý set, no žiaľ kvôli zvuku, trošku v tieni 6Mass. Nevadí – hudobne to bol vážne hodnotný zážitok a dúfam, že kapela napriek personálnej zmene bude pokračovať ďalej s rovnakým nadšením.


LOUD PALS
Záver potom obstarali trošku alkoholom posilnení chlapci s množstvom krabičiek a mikrofonikov, ktoré prikladali ku všetkému, čo mohli zaškrípať či zapískať – čiže projekt Pištu a Tomiho z A.I.E. a Obstika – LOUD PALS MEETS SUB-ATOMIC LEVEL. Bolo to škripotu, vrzgotu a hučania spätných väzieb, do toho skreslená ústna harmonika v rukách Pištu a škripot Špz-ky v Obstikových rukách, hneď na to jeho skreslené výkriky – čistý noise, ktorý spočiatku vyzniecval kadejako zmäteno, no po chvíli už to dostalo akoby nejakú formu a potom sa to počúvalo vážne dobře (tento výrat berte z rezervou – skrátka, dalo sa v tom už aj čosi nájsť, ale na uši to stále pôsobilo zničujúco). Avizovaných bolo 10 minút hluku, no zdalo sa mi, že tento zámer sa nepodarilo naplniť. Možno nabudúce…


Potom tradičné výmeny dojmov a chvíľu na to rukotrasy a vrelé rozlúčky a cesta k domovu… Napriek všetkému to bol skvelý „hlukotvorný dýchánek“ a kto sa nezúčastnil, si tradične môže vys…. Šak viete…
-Majto C.-
fotky:Havel a Obstík

piatok 1. novembra 2013

HAIL OF BULLETS "III The Rommel Chronicles" CD 2013 (Metal Blade)

Takže už tretí album od tejto all star death metalovej sebranky je na svete. Fascinácia druhou svetovou ich neopustila ani teraz a tak celý album je textovo zameraný na jedno téma a tým je vlastne životopis polného maršála Erwina Rommela, ktorý svoje hlavné úspechy zožal, práve vďaka Nemeckému ťaženiu v severnej Afrike a jeho taktika boja sa bežne teraz vyučuje na vojenských akadémiách. Ale k veci. Čo sa stane, keď dáte dokopy ex členov kapiel ako Asphyx, Gorefest, Thanatos a pošlete ich do štúdia death metalového experimetátora Dana Swäna? Pravdaže , super nahrávka. Prečo je to, že takýto starý bardi musia ukazovať ako sa robí death metal? Prečo je to, že ani jedna z nových death metalových kapiel im nesiahá ani len po členky? Ja viem. Táto muzika vsadila na agresivitu a jednoduchosť a hlavne BRUTALITU zvuku.Veľa kapiel nechápe, že práve v jednoduchosti je sila a tá tu proste zmietla úplne všetko. Parádna nahrávka, parádna zvuk, ktorý pri kilečkách trhá repráky a hlavne, čo túto muziku robí zvláštnou od ostatných, je pravdaže punc originality spevu! Som občas zamilovaný do jeho hlasového prejavu od chvíle, keď som jeho vokál počul na debute Pestilence ale do dnešnej podoby sa vypracoval až na druhom albume "Consuming Impulse". Odvtedy , kde sa tento vokál objaví, tam proste žnie úspechy. Toto je pravý old school death metal, pre toto som ho miloval! Paráda!
-Lepra-
http://www.hailofbullets.com/cms/

BIZZARE UPROAR " Propaganda bizarre " MC

Kazetová verzia CD-r albumu, ktorý vyšiel v 2007 v 50 kusovom náklade, ale chýba tu z toho jedna skladba a miesto toho je tu iná, i keď super, že z dvd limitovaného na 15 kusov, ale aj tak nechápem prečo sa robia pri reedíciách takéto krkolomné kotrmelce, nie je to teraz ani ryba ani rak a ja môžem zháňať aj CD-r ak to chcem mať na komplet. Ok, hnis je von ... kazeta je to veľmi pekná a bizarre matroš jakbysmet. No, pekná, to slovo by sa pri tomto hnusáckom projekte malo užívať asi tak ako zaplaťpánboh v recke na Deicide, BU je totiž všetko, len nie "pekné". Excentrický, úchylný industrial noise / powerelectronics v atmosfére dotvorenej grafikou pripomínajúcu mix filmu Píla, hrubého sadomasochismu a erotiky - inak čistá B.U. klasika. Toto je menej harsh, menej hustý a viac industrial a tvorivý bizarre matroš, ťažko mi hodnotiť bo ja som týmto fínskym projektom tak trochu posadnutý a tudíž neobjektívny. Každopádne je to Bizarre Uproar z tej "kľudnejšej" stránky ale je to paráda, tak ako je BU neopakovateľne silný a brutálny vo svojich najsurovejších veciach tak je fascinujúci a premakaný aj v týchto experimentálnejších a pokludnejších kompozíciách. Vlastne sa ani nepamätám na takto rozvrstvenú a silne industriálnu Uproar nahrávku, oveľa častejšie je to masaker na smrť. Obzvlášť tá posledná vec z devedéčka je paráda, psycho brutal mrskajúci sa industrialnoise pecka. Výborná a frajersky spravená kazetka!
-RadoKAZ-
www.corrosiveart.blogspot.com